Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov v Maďarsku Zoltán Bárkányi Valkán oslávil 12. februára významné životné jubileum – sedemdesiate narodeniny. Z jeho diel vyžaruje láska k rodnému kraju, podpilíšskemu Kestúcu, k jeho rodným. Ako sám vyznáva: „...svojím skromným dielom chcem splatiť dlh ľuďom, ktorí ma vystrojili na cestu, poďakovať im za lásku a dôveru, ktorá ma podnes posmeľuje“.

36 rokov bola jeho pracoviskom redakcia Ľudových novín, deväť rokov stál na jej čele (1993-2002) a dodnes s týždenníkom aktívne spolupracuje. Od roku 1977 je aj literárne činný. Pravidelne sa zapájal do literárnej súťaže Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, za poviedky Balada o starkej a Strojník získal prvé ceny. V antológii drobnej prózy Pramene (1982) vyšli tri jeho poviedky. O päť rokov vydal prvú samostatnú zbierku poviedok Vzplanutie, roku 1998 zbierku krátkych próz Návrat a roku 2009 zbierku Vianoce tetky Karovej. V roku 2008 vyšla literárna antológia Pod Pilíšom – tam je náš svet, ktorá obsahuje sedem jeho poviedok a ktorej bol spoluredaktorom. Zoltán B. Valkán pravidelne publikuje v Ľudových novinách, v ročenke Náš kalendár a v literárnych antológiách doma i na Slovensku.

Z jeho diel vyžaruje láska k rodnému kraju, podpilíšskemu Kestúcu, k jeho rodným. Ako sám vyznáva: „...svojím skromným dielom chcem splatiť dlh ľuďom, ktorí ma vystrojili na cestu, poďakovať im za lásku a dôveru, ktorá ma podnes posmeľuje“. Jeho dielo pozitívne hodnotia literárni kritici v Maďarsku i na Slovensku. Veľmi výstižne ho sumarizoval renomovaný literárny vedec Peter Andruška: „Deje Valkánových próz, čŕt i poviedok sa odohrávajú v dedinskom aj mestskom prostredí, minulosť sa v nich stretá so súčasnosťou, protagonistami príbehov sú najmä starí ľudia. Starý otec je ikonou nejedného spisovateľovho príbehu, chlap múdry, citlivý, schopný riešiť životné situácie. Takáto voľba postáv dovoľuje autorovi smelšie načierať aj do studnice námetov (zážitkov, spomienok), majúcich historické či dokonca politické pozadie (a podfarbenie). V súvislosti s Valkánovými prózami hovoríme aj o očisťujúcej baladickosti, o irónii, o zmysle pre humor, čo z hľadiska tamojšej literárnej tradície hodnotíme ako črty väčšmi vidiecke ako mestské. Nečudo, že Valkán sa vracia do podpilíšskeho Kestúca, do prostredia, z ktorého sa síce vytráca kedysi prirodzená zemitosť, ostáva však zásobárňou zážitkov, a teda aj príbehov, vhodných na literárne stvárnenie.“

Veríme, že Zoltán B. Valkán bude ešte dlho a často čerpať z tejto bohatej zásobárne a potešovať nás novými a novými dielami. Tak ako to urobil aj v týchto dňoch, keď nám poslal svoju najnovšiu poviedku.

http://www.luno.hu/content/view/11018/1/