Ak sa zamyslíme nad súčasnou prozaickou tvorbou Slovákov v Maďarsku, prvé, čo v súvislosti s ňou môžeme konštatovať, je jej neveľký rozsah. Na nej sa dnes podieľajú iba traja autori: Michal Hrivnák (1936), Zoltán Bárkányi Valkán (1941) a Oldřich Kníchal (1939).

Tvorbu Pavla Kondača (1931), zakladateľa slovenského románu v Maďarsku (Hrboľatá cesta 1984; Neskorý návrat 1987), možno už pokladať za uzavretú, veď autor sa po vydaní svojho druhého románu odmlčal. Uvedení aktívni prozaici majú už viac ako sedemdesiat rokov, a na obzore tunajšej slovenskej prózy sa zatiaľ neprihlásili mladé talenty. Zoltán Bárkányi Valkán ako najmladší spomedzi spomenutých autorov upozornil na seba v nedávnej minulosti zbierkou drobných próz pod názvom Vianoce tetky Karovej (2009), čo ma podnietilo znovu si prečítať aj jeho predchádzajúce prózy.

Zoltán B. Valkán obohacuje slovenskú prózu v Maďarsku o tematiku podpilíšskeho vinohradníckeho kraja. Uvádza na scénu motívy vinice, práce okolo nej, oberačky, prípravy vína, vína ako elixíru v živote ľudí, ktorí z neho čerpajú silu pri rôznych smutných i radostných chvíľach života. To všetko pripomína atmosféru Hečkovho románu Červené víno. V porovnaní s autormi nížinného sveta (Kondač, Hrivnák), ktorí zvýrazňujú v prvom pláne etnicitu, a tým značne zaťažujú text, Bárkányiho próza sa tomuto elementu vyhýba, to však neznamená, že by ho autor nepokladal za dôležitý. Tento prvok sa objavuje v jeho texte nepriamo, ale umelecky účinne a takýmto spôsobom podáva svedectvo o autorovej zakorenenosti v tradícii.

Pri čítaní Valkánových krátkych próz sa motív návratu čitateľovi javí ako jedno z konštantných tematických zameraní autorovej epickej koncepcie, prítomnej buď vo svojej priamej podobe, v tematickom pláne, alebo vo forme nepriamej, v rovine asociácií. Dá sa povedať, že to vo väčšej aj menšej miere platí pre všetky jeho doteraz vydané samostatné zbierky krátkych próz (Vzplanutie 1987; Návrat 1998; Vianoce tetky Karovej 2009), z ktorých jednu nazval práve Návrat, v súlade s jej ústrednou tematickou zložkou. Z bibliografických údajov vieme, že B. Valkán sa ohlasuje po dlhšom časovom odstupe, po desaťročiach. Nedá sa o ňom teda povedať, že by vydal z rúk nedomyslené, dostatočne nevypracované texty. Práve naopak, prihlási sa o slovo, keď skutočne má čo povedať. O takom rozvážnom autorskom postoji nás presviedčajú aj jeho doteraz publikované drobné prózy.

S umeleckým stvárnením problematiky návratu sa stretávame v próze Slovákov v Maďarsku aj u iných autorov. Túto problematiku približuje napríklad Pavol Kondač vo svojom románe Neskorý návrat (1987), ako aj Ondrej Medveď vo svojej poviedke Zem, zo zbierky poviedok Starý strom nepresadíš (1986). Pod názvom Návraty vydal zbierku krátkych próz aj Štefan Dováľ, slovenský prozaik žijúci v Rumunsku. V tomto tematickom okruhu sa nám vybavujú v mysli také emblematické literárne postavy, ako napríklad Kraskov lyrický hrdina z básne Otcova roľa, Chrobákov Ondrej Baláž, Urbanov Ondrej Koreň, Krúdyho Szindbád, Kondačov Juraj Majron, Medveďov Rudolf Huszár, ako aj rad Valkánových drobných, často aj bezmenných dedinských figúr. Možno hovoriť aj o návrate samotného B. Valkána, o jeho obrate k rodnému Pilišu ako k inšpiračnému prameňu jeho próz najnovšej zbierky. Toto dielo analyzovali a kladne sa o ňom vyjadrili na stranách Ľudových novín Peter Andruška, Karol Wlachovský a Andrej Červeňák.

K aktu návratu neodmysliteľne prislúcha jeho opozičný pár - odchod. Návratu však musí predchádzať opustenie niečoho, čo v živote jednotlivca zohráva rozhodujúcu úlohu a čo možno nazvať aj origom. Takýmto východiskom, či odrazovým mostíkom je napríklad rodičovský dom, ktorý sa opúšťa vo Valkánových prózach zo sociálnych, kultúrnych, edukačných, či politických príčin, ako aj kvôli výzvam modernej doby. O týchto príčinách odchodu z domova hovoria napríklad poviedky Návrat, Balada o starkej, Balkón, Sám na salaši, Za vnukom, Narodeniny, Mince. Návrat k východiskovému bodu, ak je vôbec možný, je však vo väčšine prípadov sprevádzaný skepsou a sklamaním. Rodičovský dom v textoch Valkána nadobúda symbolický význam, nakoľko ho autor vníma v jeho tradičnom zmysle ako stabilnú hodnotu, ako centrum ľudského života, miesto istoty, harmónie, rodinného tepla a spolupatričnosti, koniec koncov aj ako nevysýchajúce žriedlo tradícií. Pod rodičovským domom možno synekdochicky chápať aj generácie rodín, ktoré v ňom prebývali a zanechali tak pre potomkov duchovné a materiálne hodnoty. Dom sa v autorovom vedomí javí ako ženský princíp, ktorý pripomína ochraňujúce lono Magna mater, ktoré odpúšťa, prijíma a ponúka svojim deťom večný azyl. Tento ideálny obraz o ňom však pod dojmami vyvolanými a registrovanými jeho návratmi k dedovizni nevyhnutne modifikuje. Nemôže totiž nezbadať, že spolu s plynutím času rodičovský dom podliehal rôznym metamorfózam, aj ľudia, ktorí žili v ňom, sa zmenili, prispôsobujúc sa novým životným podmienkam.

B. Valkán si vo svojich poviedkach a črtách ako osobne zainteresovaný pozorovateľ uvedomuje rozpad mýtu o dome ako fixnom bode a úzkostlivo zaznamenáva jeho pominuteľnosť, chátranie a postupný zánik. Vyprázdňovanie domova prináša so sebou rozlaďujúce následky, prejavujúce sa v oblasti rodinných a vôbec medziľudských vzťahov. Spolu s rozpadom tradičného významu a funkcií domu sa rozpadá aj rodina. Kvôli generačným, dedičným charakterovým problémom, ako aj kvôli strate istoty v cudzom prostredí sa vyostrujú konflikty medzi manželmi, rodičmi a deťmi a medzi súrodencami. Tento dekonštrukčný proces sa zobrazuje vo Valkánových prózach cez dominantnú opozíciu minulosti a súčasnosti, čo je organizačným elementom epickej štruktúry. Túto centrálnu opozíciu prehlbujú a rozširujú ďalšie kontrastívne dvojice ako napríklad: starí a mladí, dedina a mesto, pocit voľnosti a uzavretosti, práca a nečinnosť, prírodné a urbanné prostredie, pokoj a hluk, doživotné a prechodné manželstvá a podobne. Dekonštrukciu domu najplastickejšie vystihuje reťaz postupnej premeny jeho podôb a funkcií smerom k úplnému zániku jeho tradičného významu: rodičovský dom – salašská chalupa – panelák – prístavba – opustená hájovňa – kutica – podnájom – prístelka. K domu patrí aj dvor, čo ho obklopuje, a stav, ktorý ho odzrkadľuje, aj postoj gazdu voči nepredpísaným rituálom sústavnej starostlivosti. Zároveň svedčí aj o charaktere, morálnych predsavzatiach, ako aj o primknutosti k tradíciám majiteľa domu (Vianoce tetky Karovej). Z toho vyplýva, že dvor symbolizuje aj duch domu a spôsob života v ňom. Vo Valkánových prózach sa často stretávame s motívom "na čisto vymeteného dvora", do významového poľa ktorého patria aj obsahové odtiene psychického charakteru. Čistý dvor je akýmsi útočiskom, ochraňujúcim priestorom, v ktorom sa človek očisťuje a oslobodí od svojich vín (Neskorá návšteva), alebo ho napĺňa nádejou po sklamaní, vyvolenom frázami a formalitami panujúcimi v medziľudských vzťahoch (Strojník). Dvor je aj priestorom, ktorý poskytuje domácim pocit nekonečnej slobody, keďže im otvára možnosť nerušeného splynutia s prírodou. Z dvora dovidieť na záhradu, na vinicu, lesy a hory. Valkánove vidiecke postavy sú zrastené s prírodou, rozumejú jej, vážia si ju a radi prijímajú jej dary (lesné plody, hríby). Ich život sa organizuje podľa jej kolobehu. V tomto ohľade sú si podobné s postavami lyrizovanej prózy, vykreslenými najmä Dobroslavom Chrobákom. V Poviestke Chrobák odmieta život v meste a svojich hrdinov, starého otca s vnukom, zavedie do prírody, ktorá im poskytuje útočisko pred nástrahami civilizácie. Valkán podobne rozmýšľa o vzťahu mesta a vidieka, lenže v jeho prípade únik pred globalizujúcim sa svetom je takmer vylúčený. Nie je na tom nič prekvapujúce, ak sa postavy z jeho príbehov v meste necítia dobre. Panelák je im len "väzenie" medzi štyrmi stenami. Dvor sa stáva balkónom a lavicou pod ním alebo v parku (Balkón). Namiesto "dobre vyležanej postele" sa trápia bezsenne "na gauči ako na márach" a rozsypané črepiny svojho predchádzajúceho života sa snažia poskladať už iba vo svojich spomienkach. Ako sa vyprázdňuje a chátra rodičovský dom a jeho prostredie, tak sa vyprázdňujú aj kedysi dôverné rodinné vzťahy. Mladí sa chcú vytrhnúť zo sedliackeho spôsobu života aj za cenu úplného rozchodu s ním. V ich hodnotovom rebríčku má neporovnateľne väčší význam pohodlie (auto, kúpeľňa, ústredné kúrenie, pozemok v rekreačnom stredisku), ako hrdlačenie na poli, či vo vinici. Preto nechápu svojich rodičov, ktorí si vážia predovšetkým zem a prácu okolo nej. Príbehy Valkánových poviedok sú osnované na princípe uvedených sporov, v rámci ktorých ústredné miesto prináleží dileme starej generácie - predať rodičovský dom a nasťahovať sa k deťom do mesta - alebo ostať v ňom a osamotene, slabnúcimi rukami sa snažiť udržať gazdovstvo až do poslednej chvíle. Tieto postavy vynikajú svojou pracovitosťou, statočnosťou a húževnatosťou. S takými typmi sa stretávame u slovenských realistov, z ktorých pravdepodobne najmä Jozef Gregor Tajovský najviac ovplyvnil tvorbu Valkána. Ide predovšetkým o postavu starého otca v poviedke Do konca, ktorá je prototypom pre Valkána pri vykreslení obrazu starých otcov, s ktorými si vnuci viac rozumejú ako so svojimi rodičmi (Pozdrav starkých, Za vnukom, Prvá žatva). Skúsenosti autora v súvislosti so spomínanou dilemou však ukazujú, že niet dobrého riešenia, respektíve zostarnutí otcovia a matky bez pomoci svojich detí, v obidvoch prípadoch strácajú podstatu svojej zaužívanej ľudovej životnej filozofie: možnosť zmysluplnej, radostne vykonávanej, tvorivej práce okolo domu, záhrady a vinohradu, možnosť pokračovania v tejto práci potomkami, ako aj perspektívu udržiavania tradičnej, viacgeneračnej rodiny a spoločného rozvíjania dedičstva. Ich údelom, či v tradičnom, či v mestskom prostredí, je len samota a spomínanie.

Autor na epické umocňovanie opozície minulosť a súčasnosť využíva stratégiu spomínania, čo vo funkcii suplementu aspoň v mysli nahrádza nenávratnú minulosť v jej idealizovanej forme. Týmto v spomienkach konštruovaný obraz minulosti oproti neutešenej prítomnosti nadobúda síce príťažlivejší charakter, no spomínajúci pod tlakom každodenných skúseností čoskoro vytriezvie a je nútený prispôsobiť sa konkrétnym podmienkam. Spomienky vo Valkánových textoch suplujú hiáty vyplývajúce z rozkladu tradičných hodnotových priorít. Ponúkajú stratenú harmóniu, napĺňajú postavy pocitom istoty a sľubujú zadosťučinenie za straty spôsobené urbanizáciou. Valkánove texty možno čítať aj tak, že v opozícii minulosť a súčasnosť nevnímame v prvom rade nostalgiu voči zašlým časom, ale skôr znaky roztrúsenia sa integrity subjektu a sveta. Spomienky by mali slúžiť tomu, aby sa postavy poviedok vyrovnali sami so sebou a aby našli zmysel svojho života aj za zmenených, im menej vyhovujúcich podmienok. O to sa pokúša napríklad Imrich Nebehaj, hrdina poviedky Neskorá návšteva, ktorý sa po štyridsiatich rokoch chce pomeriť s bratom, s ktorým sa pohnevali kvôli dedičstvu. V mysli si privoláva dávnu udalosť, analyzuje ju a v nej aj svoj vlastný podiel. Sebakriticky priznáva, že konal nesprávne. Toto poznanie ho aktivizuje a dovedie ho k rozhodnému kroku, k vyhľadaniu brata. K stretnutiu však nedôjde kvôli tomu, že brat už dávnejšie umrel. Jozefovi Karovi, osamotenému vdovcovi z prózy Pivnica, sa vynárajú z pamäti obrazy z detstva, motivované túžbou po ľudskom teple a po porozumení. Cestou do pivnice, ktorú vytvárali generácie predkov, pridávajúc každá svoju čiastku, ožívajú v ňom dávne zážitky z obdobia, keď bol šťastný. V pivnici v ňom vôňa vína vyvoláva asociačnú reťaz na pradeda, deda a otca, od ktorých si osvojil kultúru vinohradníctva a rituály okolo neho. Ako hrdinovi Proustovho románu Hľadanie strateného času chuť "magdalenky", namočenej v lipovom čaji pripomínala mesto, domy, záhrady, ľudí mesta, v ktorom strávil detstvo, tak vdovcovi vôňa vína privolávala spomienky na oberačky a tváre jeho príbuzných.

Spomienky sú vo Valkánových prózach často jediným prostriedkom prežitia aktuálnej situácie a zároveň aj prameňom načierania sily a nadobúdania akejsi krehkej nádeje do budúcnosti. O tom svedčí nasledujúci citát z poviedky Balkón:

"Človeka o všeličo možno obrať, o dom, o rodisko, slovom o všeličo, ale o to, o čom sa mu sníva, nikdy... a vonkoncom nie o spomienky. Tie žijú v človeku, tie ho neopustia ani vtedy, keby sa ich chcel zbaviť, ale sprevádzajú ho celý život… Ja to tu vydržím iba kvôli týmto spomienkam." (Vianoce tetky Karovej, 90)

Slová neznámeho starca, sediaceho na lavičke pod balkónom, vyjadrujú pocit odcudzenosti a stiesnenosti staršej generácie, ktorá sa ocitá v meste v prostredí pre ňu neprirodzenom, kde jej jediným oporným bodom ostávajú len spomienky. Spomienky, ktoré autor vo svojich textoch funkčne uplatňuje, čím naznačuje, že len ony zostávajú výlučnou schodnou cestou k návratu k východiskovému bodu, k rodičovskému domu a ním reprezentovaným tradíciám.

Katarína Maruzsová Šebová

Prednáška odznela na Medzinárodnom seminári Svedectvá slovenskej dolnozemskej prózy v Nadlaku.

Použitá literatúra

Andruška, Peter: Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme. Odkaz, 1984

Andruška, Peter: O žánrovej a tematickej mnohostrannosti prózy Zoltána Bárkányiho Valkána (Portál www.luno.hu)

Anoca, Dagmar Mária: Slovenská literatúra v Rumunsku. Nadlac, 2010

Bárkányi, Zoltán Valkán: Vzplanutie. TNK, Budapest, 1987

Bárkányi, Zoltán Valkán: Návrat. TNK, Budapest, 1998

Bárkányi, Zoltán Valkán: Vianoce tetky Karovej. Budapest, 2009

Červeňák, Andrej: Zoltán Bárkányi Valkán: Vianoce tetky Karovej-Dielo vysokých kvalít (Portál www.luno.hu)

Wlachovský, Karol: Detail ako mravná hodnovernosť a morálna zodpovednosť. (Portál www.luno.hu)