O rok sa za ním pobral Adam Suchanský. Dvaja Nadlačania, ktorí tu zanechali slovenské verše a kus práce na umeleckej i národnej roli. V marci, kedy si pripomíname výročie narodenia O. Štefanka, sa už po tretíkrát stretávajú na medzinárodnom seminári v Nadlaku literáti, zástupcovia univerzít, štátnych, kultúrnych i vedeckých inštitúcií zo Slovenska i Dolnej zeme, ale i domáci priaznivci slovenského slova.

Svedectvá slovenskej dolnozemskej prózy v Nadlaku

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska tradične v úvode udeľuje ocenenie za literatúru tvorenú v slovenskom zahraničnom svete a za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete. V tomto roku Cenu Ondreja Štefanka udelila sedemčlenná porota prozaičke a poetke z Vojvodiny Viere Benkovej a organizátorke kultúrneho a spoločenského života Slovákov v Maďarsku Etelke Rybovej. Laudáciu o prvej dáme kultúrnej elity vo Vojvodine, pre ktorú je typická žánrová rozmanitosť i prekladateľská činnosť, prečítal Ladislav Čáni. Autorka metaforického prívlastku chlebná duša vo svojom príhovore uviedla, že veľkosť dolnozemského človeka treba vidieť (práve) v duševnej tvorbe.

O tom, ako sa z Etelky Rybovej, redaktorky Ľudových novín, postupne v neustálom kontakte s radovými Slovákmi v celom Maďarsku stala pracovníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku, aktívna organizátorka slovenského spoločenského života, ktorá stála pri zakladaní slovenských samospráv, neskôr podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy, hovorila Mária Katarína Hrkľová. Ocenená si zaspomínala, ako jej kedysi dávno na internáte v Békešskej Čabe, počas štúdia na slovenskom gymnáziu, spolužiak z Vojvodiny vyčítal: - Slováci v Maďarsku už neexistujú! Vtedy sa rozhodla: Aj tak budú Slováci v Maďarsku žiť! Tak presviedčala obyčajných ľudí, žiakov, že my ich slovenskosť potrebujeme. E. Rybová spomínala aj na Ondreja Štefanka, ktorý vedel hovoriť s každým - s vysokopostaveným i obyčajným človekom: - Chcela som byť taká ako on. Ďakujem Ti, Ondro!

Seminár pokračoval príhovormi hostí. Predseda Výboru Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) pre kultúru a médiá Dušan Jarjabek hovoril o dobe, ktorá kultúre nepraje nielen v rámci Európy, ale aj sveta. Citoval výrok: - Čím viac kultúrnych ustanovizní otvoríte, tým viac väzníc – skutočných či metaforických - zatvoríte. Predseda Výboru NR SR pre vzdelanie, vedu, mládež a šport Dušan Čaplovič ocenil prácu slovenskej menšiny v zahraničí na literárnom poli, zachovávanie tradícií, zásluhu ocenených dám na vytváraní slovensko – slovenských vzťahov a zdôraznil význam literatúry - čo je napísané, zostáva.

Na medzinárodnom seminári Svedectvá slovenskej dolnozemskej prózy počas dvoch dní odzneli príspevky aj polemické reakcie. Pluralizmus názorov podnietil diskusie a tým sa obraz o próze, vznikajúcej mimo Slovenska, stáva ucelenejším. Michal Babjak charakterizoval literatúru Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku a vysvetlil jej spoločné znaky i podmienenosti od prvej polovice 18. storočia. Lokálny kolorit sa stáva programom... a živú silu čerpá z domáceho kontextu. Položil otázku, či je slovenská literatúra dosť silná na to, aby dokázala reflektovať aj iné diela, ktoré sa k nej hlásia. Porovnal rozdielne pohľady na dramatickú tvorbu Vladimíra Hurbana Vladimirova, ktorého síce Krčméry oceňoval, ale dramatická klika jeho drámy „nepustila“ ďalej. Podľa jeho mienky má každý dolnozemský autor tendenciu porovnať sa so slovenskými literátmi.

Predstavitelia literárnej vedy buď komplexne hodnotili prózu v jednotlivých komunitách, alebo sa zamerali na konkrétne antológie, konkrétnych autorov, ich diela z rôznych uhlov pohľadu. Porovnávacie štúdie, dôraz na optiku pohľadu jednotlivcov, dvojdomosť autorov, etickosť i noetický aspekt sveta pre deti, naratívnosť, etnickosť, didaktickosť, umelecký prednes diel, ich filmové spracovanie, pohľad na Slovákov mimo Slovenska očami cestovateľov, duchovná próza budú obsahom zborníka. O tom, že bude širokospektrálny a inšpiratívny, svedčia aj slová predsedu Aradskej pobočky Zväzu spisovateľov z Rumunska Vasile Dana, ktorý povedal: - Závidím vám, Rumuni sa majú od vás čo učiť.

Samuel Boldocký pripomenul, že literatúra nemá presný systém, kritériá, inak by to nebola literatúra. Pri hodnotení by sme nemali krivdiť sami sebe. Citátom z korešpondencie Félixa Kutlíka z roku 1889, ktorý píše Vladimírovi Riznerovi na Slovensko, odkrýva pozadie a prirodzenosť tvorby, ktorá bola determinovaná dobou, prostredím: - Vy, brat môj drahý! Navaľujete, aby som len písal! Čo? Ako?... my len také písať môžeme, akí sme sami... nie sú pre nás paloty, ale len slovenské búdy. Analyzoval regionálnosť ako existenčnú danosť… Rebríček hodnôt vždy existoval, ale nie je možné merať kilogramovú hmotnosť metrom.

Aj Stanislav Bajaník zdôraznil, že toto prostredie si vyžaduje isté polemické aspekty a že netreba veriť ničomu, lebo všetko je relatívne. Pripomenul, že už môžeme reflektovať aj duchovnú literatúru a je čas vydať antológiu tohto žánru. Zaujímavá je aj myšlienka Jána Gbúra, že politická sloboda nie je vždy prínosom pre tvorivosť autorov.