V koncentračnom tábore si Imre Kertész (nar. 1929) náhle veľmi jasne uvedomil, že môžu ho kedykoľvek a kdekoľvek zabiť. Táto existenciálna skúsenosť sa ako kľúčový moment odrazila v jeho tvorbe. Po vojne pracoval ako novinár v Budapešti, počas komunistickej diktatúry ho vyhodili a on sa živil predovšetkým prekladaním. A neprestával písať, hoci nádej na uverejnenie bola malá. Jeho prvou prózou bola novela Bezosudovosť, ktorú dokončil v roku 1965, ale vyšla až o desať rokov neskôr v limitovanom vydaní. Dielo narazilo na múr mlčania, možno práve pre citlivú tému deportácií maďarských Židov. Na Bezosudovosť nadviazali knihy Fiasko a Kaddiš za nenarodené dieťa, ktoré spolu s debutom vytvorili akúsi voľnú trilógiu. V deväťdesiatych rokoch vydal I. Kertész viac kníh ako počas celého predchádzajúceho obdobia. V roku 2002 získal Nobelovu cenu za literatúru „za dielo, ktoré vyzdvihuje krehkú skúsenosť jednotlivca oproti barbarskej svojvôli histórie”. Krátko nato v rozhovore pre Newsweek povedal: „Cítim sa čudne, pretože určite nie som hrdina. Na svoje písanie som sa vždy pozeral ako na výsostne súkromnú záležitosť. Desaťročia som nemal nijakých čitateľov a žil som na okraji spoločnosti.” Dnes sa Kertészove knihy prekladajú po celom svete, no pocit osobného, existenciálneho písania zostáva. Autor píše pre seba, a predsa nie pre seba. Jeho knihy nesú črty spovede, a predsa nie sú ponorené samy do seba, nestrácajú nič zo svojej jasnej údernosti.

Rozpráva, aby nezabudol

V tomto zmysle sa Kertészova najnovšia kniha Likvidácia (Felszámolás, 2003) nevymyká z kontextu jeho predchádzajúcich kníh. Je sugestívna, s neúnavnou dôslednosťou nazerá do temnej priepasti európskej histórie 20. storočia cez príbeh jednotlivca. Cítime rozprávača, ktorý sa neprestajne koriguje a spochybňuje, akoby chcel zdôrazniť pocit vnútornej neistoty toho, kto prežil, a teraz nevie, ako ďalej, ako sa zaradiť do „normálneho života”. Rozpráva, aby nezabudol, aby sa celkom nestratil. A za ním chtiac-nechtiac tušíme naliehavú energiu autorského subjektu, čo nepriamo potvrdzuje aj príbeh z Kertészovho detstva - keď mal desať rokov, dostal na narodeniny zápisník. Jeho biele stránky ho však ľakali. A táto úzkosť, volanie po naplnení uprostred prázdnoty, sa znova a znova ozýva aj uprostred Likvidácie.

Kto to rozpráva

V jednej zo svojich najznámejších kníh s názvom Bezosudovosť autor opisoval autobiografický príbeh človeka, ktorý prežil holokaust. Likvidácia sa odohráva 40 rokov po, okolo roku 1990. Hlavná postava vlastne nie je hlavná postava, pretože príbeh rozpráva pán Trpký, hrdina autobiografickej divadelnej hry s názvom Likvidácia, ktorú napísala ústredná postava celého príbehu, skutočný pán Trpký. A aby to nebolo také jednoduché, v skutočnosti je to celé ešte o niekom inom, o pánu Bé, ktorý bol Trpkého priateľom a je aj postavou divadelnej hry. Pán Bé spáchal samovraždu. Z retrospektívy sa teda vďaka rozprávaniu pána Trpkého dozvedáme o trpkom osude pána Bé, ktorý sa narodil v koncentračnom tábore a meno má podľa svojho identifikačného tetovania. Kertész takýmto spôsobom dáva rozprávača do úvodzoviek, sledujeme príbeh v príbehu, realitu, ktorá však nie je celkom reálna a práve v tom spočíva esencia rozprávania - životný príbeh, ktorý možno nazvať aj slovom osud, jednoducho neexistuje, podobne ako neexistuje autonómny život literárnej postavy. A tak sa uskutočňuje návrat k Bezosudovosti. „Nič nemalo zmysel; nič sa mi nepodarilo vytvoriť; jediným výsledkom môjho života je, že som spoznal odcudzenie, ktoré ma oddeľuje od môjho života. Už za života som bol mŕtvolou,” píše Bé vo svojom liste na rozlúčku. Tvrdí, že sa narodil do sveta, ktorý nemá logiku, a svoje narodenie nazýva gýčom. „Stalo sa to, a predsa to nie je pravda. Je to výnimka. Anekdota. Zrnko piesku, ktoré sa dostalo do mašinérie krájajúcej mŕtvoly. Koho zaujíma jeho výnimočný život, za ktorý vďačí lágrovým prominentom, povedal, táto jednorazová prevádzková nehoda? A kde má miesto výnimočný šťastný príbeh neexistujúceho B v univerzálnej histórii?”

Vykoľajený svet

Likvidácia sa však odohráva aj v druhej rovine, v príbehoch vedľajších postáv. Holokaust totiž nezasahuje iba tých, ktorých sa tie udalosti priamo týkali. Ten pocit ničoty a bezmocnosti je nákazlivý, šíri sa cez sieť zúfalých vzťahov a ničí životy priateľov, milencov, manželov... Utrpenie vyúsťuje do hamletovskej otázky, ktorá však neznie „byť či nebyť”, ale „Som či nie som?” Bého odpoveďou je nie - a tak je fyzická smrť len prirodzeným činom, ktorý uvádza všetko „na pravú mieru”. Jeho smrť však zasahuje ľudí okolo, nielen tých, ktorí skúsenosť holokaustu zažili na vlastnej koži, ale aj ostatných. Sledujeme (seba)deštruktívnu sieť vzťahov, štvoruholník priateľov, ktorí uviazli v minulosti a nevedia sa dostať von. Priam surrealistická scéna v závere divadelnej hry (a tiež na konci novely) opisuje dvojicu, ktorá v bolestivom rozhovore hľadá odpoveď na otázku, ako o svojej minulosti povedia deťom. Náhle ich pochytí hysterický smiech, začnú sa ohadzovať predmetmi a opakovať jediné slovo: „milovať”. To je ich jediná šanca. A predsa i ona je spochybnená v poslednej replike: „Milovať? Milovať? Milovať... Milovať.' (Lietajú slová, lietajú predmety.)” Slová sú vykorenené, nenapĺňajú svoj pôvodný význam, sú nenáležité a prázdne ako poletujúce predmety. A predsa v tomto slove tušíme náznak zúfalej nádeje, že by to mohlo byť inak. Motív narušených partnerských vzťahov i premýšľanie o deťoch, presnejšie, odmietnutie priviesť na tento svet potomkov, sa objavuje už v knihe Kaddiš za nenarodené dieťa a vyjadruje celkovú porušenosť sveta, ktorý nemá budúcnosť. Kniha zároveň reflektuje obdobie komunizmu, ktoré Bému nijako nepomohlo nájsť východisko z labyrintu života, naopak, uvrhlo ho ešte hlbšie do skazy, akoby len potvrdilo, že to, čo zažil (presnejšie nezažil), bolo vyjadrením normálneho chodu sveta.

Kristína Uhlíková (Pravda)