Géza Gárdonyi (1863-1923) ● Kúsok drôtu

Preklad venujem V. Gajánovi, ktorý túto „slovenskú“ poviedku Gézu Gárdonyiho znovuobjavil vo Veľkom kalendári denníka Pesti Hírlap na rok 1927 a podávam ju ďalej v slovenskom preklade. Karol Wlachovský

Včera nebo bolo ešte belasé. Teplý slnečný svit prebleskoval na lístí stromov. Bosé deti v letných košeliach strážili husi.

Dnes ráno sa nebo zošerilo, povetrie sa nasýtilo chladným vodným popraškom. Zimomravé vlhko pokrylo zem, múr, drevo aj oblečené šaty... Mrzuté počasie. Každý je mrzutý. Ešte aj pes nevrlo sedí pri bráne, akoby bol uvažoval, či sa mu oplatilo prísť na svet, aby štekal?

V takéto dni aj človeka posadnú chladné myšlienky: Načo žijem? Načo pracujem? Nebolo by lepšie sfúknuť sviečku, kým zhorí do tla? „Skvelé, šľachetné ciele?“ Ale čo ak je len číre marivo, čo za ne pokladám?

Sú to pohrebné myšlienky.

Avšak tieto mrzuté myšlienky možno nespôsobilo ani počasie, ale list, ktorého napísanie som ďalej nemohol odkladať. Vzal som papier a písal.

- Vážená slečna Magdolna!

Dnes večer ma budete čakať a budete ma čakať aj zajtra, ale namiesto mňa príde iba tento list.

Musím sa spovedať, Mancika. Previnil som sa tri razy. Ani nie tri, ale štyri razy. Úprimne sa Vám vyspovedám.

Prvý raz som sa previnil, že som nezatajil, ako Vás obdivujem, keď sme sa po prvý raz stretli. Pravda, stalo sa to neuvedomene. Na olovrante u farára ste sa zjavili ako anjel oblečený do svetla. Civel som bezmála vydesený a pozerali ste na mňa tak dôverne, akoby ste ma už dávno poznali. Avšak mal som zahasiť iskru...

Druhý raz som sa previnil vtedy, keď na milé pozvanie som Vás aj osobitne navštívil. Chyba nebola v návšteve, ale v tom, že som sa obliekol tak, akoby som mal príjem aspoň tisíc forintov. Potom som zakaždým prichádzal takisto v nových šatách, akoby som v iných ani nechodil. Uviazal som si hodvábnu viazanku, akoby som inú ani nemal. A čas som sledoval na strieborných hodinkách, pričom som si ich požičal. Moje hodinky sú z ocele.

Vtedy som to nepokladal za svoju chybu. Ale dnes, keď som pozrel na dno svojej duše, zarazene vidím, že som zišiel z cesty úprimnosti. Mal som povedať, že sa tak obliekam z úcty k Vám, a nie preto, aby ste ma videli iným, ako som.

Vy ste sa, milá Manci, neobliekli do hodvábu, zamatu, keď ste ma čakali. Vaším prepychom bola čistota a dobrý vkus. Nevzali ste si ani náušnice, na ruke Vám chýbal prsteň. A to sa mi páčilo.

Tretí raz som sa previnil, keď ste mi ukázali záhradu, že tam pred citizovým kríkom som Vás chytil za ruku a dlho som ju držal vo svojej dlani, ba som ju aj dvihol k svojim perám. Len ste pozerali očami zaliatymi slzami. Dve belasé oči ste mali ako zarosené fialky. Čakali ste slová, ale nevedel som, čo povedať. Vtedy prišla vaša matka a položila mi vedecké otázky: Prečo v tejto záhrade je hrášok tvrdý? A prečo chren nekvitne?

Vtedy som sa hneval na vašu milú matku, ale keď som šiel domov, premyslel som si, že hrášok je mäkký tam, kde sa môže variť vo vhodnej vode a chren môže kvitnúť takisto len tam, kde má vhodnú pôdu.

Na tomto svete som tiež iba chrenom, milá Manci. Darmo prichádza vesna... A moje nádejné šťastie je tiež len také ako Váš hrášok.

Pochopte ma, Mancika:

Život dedinského učiteľa je živorením ťahúna v záprahu. Plat je všade dvesto-tristo forintov v hotovosti a zo dve vrecia pozadku zrna, ktoré sa úradne nazýva zôsyp. Okrem toho zopár siah dreva a ešte dve malé izby so zhnitou podlahou.

A tak to zostane až do skonania. Dve izby sa nezväčšia, zopár siah dreva sa neznásobí, zôsyp sa nezmení na pšenicu a plat v hotovosti sa nezvýšil od čias cisára Jozefa. Ak niečo zvýšia, tak iba dane.

Taká pláca, milá pani Manci, stačí na to, aby sa ňou osamelý človek pretĺkol svetom. Ale čo si s ňou počne človek s rodinou?

Predvčerom som bol na návšteve u dedinského učiteľa. Zbytočné je Vám hovoriť, v ktorej dedine. Za stolom sedelo desať detí. Poznáte ich: pekné deti s múdrymi očami a také rovnaké ako chrústy. Keď žena položí na stôl polievku, ticho povie mužovi:

- Chlieb... Zabudol si?

Učiteľ vstane. Z vrecka vytiahne kľúč a podíde k veľkej nenatretej truhlici v kúte izby.

Z chleba odkrojí rovnako každému dieťaťu.

A keď po jednom porozdáva chlieb, každé dieťa ticho, poslušne povie:

- Ďakujem.

Potom sa učiteľ ospravedlňujúco obráti ku mne:

- Musím ich naučiť poriadku, priateľ, inak by ani čert nestačil.

Aj dych sa mi zastavil. Nemusím ani poznamenať, že jedla som sa iba dotkol, aby sa nepovedalo.

Ako ten učiteľ oblieka svoje deti? Ako dáva deti do školy? To neviem rozlúštiť. Ale niet pochýb, že ten človek nechal rozum doma, keď sa dal na ženbu.

A zdúpnený som si pomyslel, hľa, sám som sa vydal jeho cestou. Začiatok cesty je plný kvetov, slnka a tepla. Ale jeho pokračovanie...

Je pravda, že sú aj bohatí sedliaci, ktorí v truhlici uskladňujú chlieb, a pravda je aj to, že u iného učiteľa som nevidel niečo podobné, a je pravda aj to, že Boh všade nenadelí desať detí. No jednako som bol zarazený...

Preto som predvčerom zašiel do Vašej dediny, milá Mancika, aby som Vám to rozpovedal a aby som sa rozlúčil s jedinou vysnívanou vílou svojho života.

Ale keďže v izbe ste boli sama, milá Manci, nielenže ste mi podali ruku, aj ste ma objali a svoju ľaliovú hlavu ste sklonili na moju hruď.

A štvrtý raz som sa previnil vtedy, keď som Vás potom nevdojak pošetilo pobozkal.

Nemal som to robiť, najmä vtedy, keď som ta šiel rovno preto, aby som povedal: Naše cesty sa rozchádzajú; moja cesta je pustá, hrboľatá, nevľúdna.

Dosiaľ si nikto nevšimol moje návštevy, veď nikdy som bezdôvodne nestisol kľučku a bol som tam spolu len päťkrát. Nikto ani netuší, že uvažujeme o sebe. Vy ste dcérou zámožného notára, Mancika. Musíte si vybrať za životného partnera človeka podobného postavenia. Budete urodzená pani, Mancika, budete bývať v troj či štvorizbovom byte a iba zavše popoludní, že si na pohovke pod hlavu podsuniete hodvábny vankúš, občas si pomyslíte: Ach, pochabé srdce, pochabé mladé srdce! Raz ma skoro zviedlo, aby som sa stala pani učiteľovou...

I ja sa zavše zamyslím ako Turek, ktorý putuje púšťou, civie pred seba do nedoziernej diaľky a nevidí nič iné, iba pustatinu.

Myslel som aj na to, Mancika, že nebudem dbať na obavy, ale na reálne čísla. Možno tak by som mohol nájsť člnok, ktorým by sme sa mohli preplaviť na ostrov šťastia. Raz pán notár bez súvislostí, celkom náhodou spomenul, Mancika, že máte tisíc forintov zásnubného. Je mrzké, ak nejaký muž myslí na niečo také, ale možno to odpustiť takému človeku, ktorý triezvou hlavou hľadí do ďalekého života. (Lebo ak je chvályhodný, statočný človek taký, ktorý sa stará o ženu od prvého dňa manželstva, prečo by si bol vyslúžil napomenutie ten, čo sa o ňu začne starať deň pred svadbou? Povinnosťou muža je mať na zreteli, aby do manželkinej tulipánovej truhlice nepovkladali iba prísľuby, ale aj skutočné hodnoty, a svoju nezištnosť nech radšej prejaví tak, že ponechá žene, čo jej patrí, a keď siahne na to, urobí tak len preto, aby jej zväčšil majetok.)

Nuž, rátal som aj s tým, pravdaže, len s úrokmi, lebo sa nemôžem zaoberať gazdovstvom. (Človek je buď gazda alebo učiteľ, nedá sa sedieť naraz na dvoch koňoch.) Zrátal som všetko, počítal som ešte aj s mojím panským dojčaťom, znamená to po šesť rokov 50-60 forintov vedľajšieho ročného príjmu. Ale nevyšlo viac ako 580-600 forintov.

Nepíšem viac, Mancika. Mám pocit, akoby mi zasiahol srdce nejaký mrazivý závan. Môže to byť závan môjho osudu. Taký ako závan zimy, po ktorom razom mrznú všetky kvety v mojej záhrade.

Budem na Vás myslieť do smrti, Mancika. Vždy budete mojou najsmutnejšou myšlienkou.

A najkrajším kvetom! A najkrajším snom! Boh s Vami.

Zmätený list som so slzami zapečatil do obálky a odniesol do obecného úradu.

Naša pošta je totiž v susednej dedine, v tej istej dedine, kde býva Mancika. List som nemohol poslať priamo, nemohol som urobiť ani to, že by som nalepenie poštovej známky zveril na nášho krívajúceho listonoša. (Ten bafkajúci Jano by na list nalepil takú známku...!) Pobral som sa teda k richtárovi, aby som od neho vypýtal poštovú známku a sám ju nalepil na list.

Vnútri sa súdili. Musel som čakať. Sadol som si na lavičku pred dverami. Oproti lavičke kvitne starý ružový strom. Dva metre vysoký, storočný ružový strom. Len som sa pozeral, aký je obsypaný kvetmi, sviežimi, veľkými, bielymi kvetinovými guľami. Kvety sú v prostriedku červené ako tvár plavovlásky. Ako Mancikina tvár.

Z tejto ruže som jej nosieval po jednej stopke, keď som zašiel k nej. A ona sa usmievala na ružu aj na mňa. Ružu si zastokla do vlasov.

Odteraz však pre mňa bude pohľad na tento ružový strom veľmi smutný.

Dedina bola tichá. Vyvolával v nej iba slovenský drotár: Dajte hrnce droótovať! Hrnce droótovať!

Drotárove slová sem-tam sprevádzal psí štekot. Psy totiž poznajú ako svoju neopomenuteľnú povinnosť, aby zaštekali na drotára.

Richtárova žena oprela prasknutú misu o múr a poslala boženíka po drotára.

Pod bránu zabočil Slovák ako ráňava s lysou tvárou a s veľkým klobúkom, taký rúči mládenec, samá ruka-noha. Šaty sa na ňom napínali ako kôra na strome.

- Tamto je misa, za koľko ju zdrôtujete?

Drotár misu prezrel zdola-zhora, aj videl cez ňu spredu dozadu. Napokon vyhlásil, že cena za zdrotovanie je osem grajciarov.

Richtárova žena sa pohoršila:

- Ty si opitý, Jano! Za osem grajciarov kúpim novú misu.

Jano odpovedal pokojne:

- Ani to nie je isté. Taká veľká misa stojí najmenej dvadsaťštyri grajciarov.

Potom sa dlho dohadovali. Richtárova žena nebola ochotná oferovať viac ako tri grajciare. Slovák hodil rukou a ráznymi krokmi sa pobral k bráne. Tam sa však obrátil a zakričal päť grajciarov. Richtárova žena zakričala štyri grajciare a vošla do kuchyne. Slovenský mládenec zamyslene pozeral na horné brvno brány. Napokon sa ticho vrátil a sadol si na suché miesto pod odkvapom vedľa mojej lavičky. Položil misu do lona a pustil sa do drotovania.

Len som hľadel, akú prácu prijal za štyri grajciare. Prasklina na mise siahala po jej stred, na jednom mieste bola oblomenina na mise veľká ako dlaň. Oblomok musel prichytiť, navyše dobre, pevne, lebo misa akiste bude slúžiť na miešanie otrúb pre prasa. Misu treba opliesť zvonka-znútra. Spotrebuje na to veľa drôtu.

- Dnes nezbohatneme, Fraňo, - prihovoril som sa mu.

Slovák civel na mňa.

- Odkiaľ viete, že sa volám Fraňo?

- Vidím ti to na tvári. Tvoje druhé meno je Straka. Či nie?

Slovák takmer pustil misu z rúk.

- Odkiaľ to ráčite vedieť?

Nuž, veruže som si to prečítal na mosadznej spone jeho torby. Na ploskej spone sa černeli písmená FR a STR. FR nemôže značiť nič iné ako Ferenc, čo je po slovensky Fraňo, a STR nemôže značiť iné ako Straka, čo je po maďarsky Szarka.

No Slovák na to nepomyslel. Začudovane žmurkal:

- Je to naozaj moje meno. Ale odkiaľ ma však ráčite poznať? Z vojny? Alebo zo súdu?...

Nijako to nechápal. Ale keďže práca má prednosť pred obdivom, rozvinul drôt a rukou šikovne navliekol na obrubu misy.

Aký osoh bude mať z tejto práce? - uvažoval som. Drôt stojí peniaze. Na misu možno spotrebuje materiálu za tri grajciare. Tento človek pracuje za jeden grajciar štvrť hodiny, pol hodiny? Ak pracuje za toľko, koľko môže zarobiť za deň? A keď ani nezarába? Po ceste z dediny do dediny nedrotuje, ba nájde sa aj dedina, v ktorej mu pred nosom iný drotár všetko zdrotoval.

A keď mu Boh denne aj dožičí prasknutú misu, aká nehorázna bieda je žiť takým životom túlavého psa? Spať pod kríkom alebo v kôlni pri krčme? Nedržať v ruke teplú lyžicu celý rok, nevidieť bielu košeľu, iba ak na inom človeku, nesedieť za rodinným stolom možno celé roky?

Ako niekto s takýmto osudom môže prekypovať silou, byť plný zdravia a mať detsky bezstarostnú tvár?

Richtár ma zazrel cez oblok a poslal pohárik pálenky. Boženík ho niesol pekne na dlani.

- Vypi to, Fraňo. Dám to tebe.

Fraňo sňal svoj klobúk. Neviem, či kvôli mne alebo pálenke. Tvár mu žiarila ako vyšúchaná pec. Usmieval sa, bezmála s obdivom pozeral na tekutinu topásovej farby, potom ju rýchlym pohybom vlial do seba. Na chvíľu zatvoril oči...

- Päť rokov som nepil, - povedal rozveseleným hlasom.

- To nie je možné.

- Pritom je to tak. Prisahal som, že nebudem piť do svadby. Vtedy si vypijem. Alebo je možné, že ani vtedy nebudem piť alebo len málo...

Už predtým som videl, že na prste sa mu ligoce mosadzný prsteň.

- Tak teda na prste máš snubný prsteň?

Fraňo významne zdvihol obočie.

- Pravý.

- A ako sa volá ten slovenský anjel, ktorého prsteň nosíš?

- Magduša.

Meno vyslovil tak sladko, akoby v ústach obracal medový opekanec. Zvláštne, pomyslel som si, aj ten má Magdolnu. A tomuto Slovákovi osud akiste dožičí jeho Magdolnu.

- A či je potom tá tvoja Magdolna pekné dievča?

Nato Fraňo hodil rukou tak, akoby bol povedal, že Magdušina krása sa nedá vyjadriť slovami. Zaraz to však povedal aj slovom.

- Zornička je proti tomu...

- Hádam len nie?

- Takého dievčaťa nieto viac v dedine. Ani v župe. Ani na svete. To by ste videli!

Hajáj! Také veľké belasé oči... ako belasá zornička.

Pálenka mu rozviazala jazyk. Drotoval a nadchýnal sa:

- Keď Magduša pozrie na niekoho, zaraz je iným človekom. Zlý človek sa zmení na dobrého a dobrý na zlého. I ja som bol zlý človek. Keby ste ráčili vedieť...

- Vari len nemyslíš, že ani mne by nezaškodilo, keby sa pozrela na mňa?

Fraňo tomu nerozumel. Rukou šikovne presunul koniec drôtu cez kruhovú sponu a pokračoval:

- Ráčili by ste vidieť, keď perie v potoku... Hajáj.... Také biele nohy nemá nikto.

Ani najjemnejšia slečinka nemá také. Mládenec to povedal s takými zasnenými očami, že som bezmála videl pod smrekmi krivolaký potok a v ňom stáť bosú Slovenku.

Vari je naozaj pekná? Istotne je to len taká prostá duša ako Fraňo, nanajvýš má menšie krpce. Červené krpce, ľanové vlasy, široké slovenské pery.

- Ale akože si ju vezmeš, Fraňo? Vari len nebude chodiť s tebou aj s drôtom?

Fraňo triasol hlavou.

- Potom už nebudem drotovať. Zostanem doma. Drotovať budem len dovtedy, kým nebudem mať sto forintov.

- Sto forintov?

- Toľko treba, Magduša je bohaté dievča.

- Je bohatá? Aký má teda majetok?

- Presne sto forintov, ani o grajciar menej.

Predstavil som si aspoň dvetisíc forintov. Milostivý Bože, aký to môže byť svet, v ktorom niekto so sto forintmi už môže byť nábob?

A spomenul som si na horniacke slovenské dediny, ktoré som videl. Nízke domy tesané z dreva, začadené pôjdy bez komínov. Dvor je kamenistý, záhrada je kamenistá, roľa je kamenistá. Smutné zemiaky a žalostný ovos. Veľa žien, mnoho detí, málo chlapov. Medzi večne zelenými, pyšnými smrekmi pokorný, tichý ľud. Ale na každom dome dve-tri lastovičie hniezda. A lastovička si obľúbila tú dedinu tak, že sa tam na leto vracia z ďalekej Afriky, akože by si ju potom nebol obľúbil tam narodený človek, aby sa ten zasa nevracal domov na zimu?

Fraňo pokračoval:

- Nuž, kto si ju vezme, patrí sa, aby mal takisto sto forintov. Ináč ju nedajú...

- Ale okrem toho voľačo predsa len máte? Dom, zem...

Fraňo mykol plecom.

- Ak raz sú peniaze, potom je aj dom, aj zem. Dom postaví príbuzenstvo. Zem kúpime za dvesto forintov. Budem i ja ešte taký pán, ale aký pán... A s úsmevom potriasal hlavou.

Aký šťastný človek! - pomyslel som si. Hlavu mu nepomúti ani filozofia, ani poznanie, ani umelecké otázky. Nezaujíma ho národnostná politika ani svetové udalosti. Zaujíma ho iba Magduša. Zapĺňa aj najmenšie zákutie jeho mysle. Keby sa nebodaj pichol do prsta, možno aj v tej kvapke krvi, čo mu stade odkvapne, je Magduša.

Slovák dvihol hlavu a pokračoval dôverným hlasom:

- Ráčite vedieť, Magdušu by už boli vydali, ale ona povedala, že Fraňo Straka alebo smrť... Tvrdé dievča! I ja som tvrdý mládenec. Už som aj sedel...

- Vo väzení?

Fraňo vážne prikývol.

- Za toho mládenca, ktorému chceli podstrčiť Magdušu. Tomu som postískal hrdlo...

Potiahol hodný kus drôtu a potom pokračoval veselšie:

- Povedal som Magduši: neustúp, nepovoľ, už len preto budeš pani Straková! Jeden-dva roky nie je svet! Pôjdem drotovať. Dovtedy budem drotovať, kým nevydrotujem sto forintov. Potom sa mi už tvoji rodičia nebudú škeriť ani tvoje príbuzenstvo nebude škriekať: Zašli sme k pánovi notárovi, spísali sme listinu, že každý rok na jeseň Magduši odovzdám, čo zarobím. Ak si ju nevezmem, jej sú peniaze. Potom som šiel svetom. Magduša ma odprevadila po horský vrchol. Tam sme dlho plakali. Potom sme sa rozišli. Magduša sa obzerala za mnou, pokým ma mohla vidieť. Zakýval som jej klobúkom. Nech ťa Boh žehná, milá! Potom som hneď v prvej dedine spustil: Hrnce droótovať...! Veru, často som vyvolával, odkedy putujem svetom! V noci ešte aj vo sne...

- A či aj Magduša je taká vytrvalá?

Fraňo sa usmieval:

- Nikto sa nemôže ani priblížiť k jej sukni. Veď každý vie, že je mojou družkou.

A v zime som predsa doma. Magduša ma čaká už na Demitra. Na pôjde vystrkuje hlavu ako vtáčik z klietky. Pozerá na vrch smerom na Maďary. Na vrchu je kľukatá cesta. Vidno ju z dediny. Ňou sa drotári vracajú domov na Demitra. Keď potom i ja tade kráčam nadol, Magduša vyletí z domu. Hore na vrch! Naproti mne! Zavesí sa mi na krk!

- Nuž a ako dlho šetríš tých sto forintov?

- Teraz piaty rok.

Zdúpnel som a hľadel naňho a na štvorgrajciarovú prácu. Takmer bojazlivo som sa spýtal:

- A koľko potom ešte chýba?

- Nič! - odpovedal veselo. - Už vlani bolo v Magdušinej zásuvke osemdesiatdva forintov. Zvyšok nesiem. Teraz už z dediny do dediny poputujem domov.

Fraňo sa usmieval ako mesiačik.

- Čudujem sa, že sa neusiluješ domov trieliť!

Fraňo povzdychol:

- Treba aj navyše: svadobné výdavky. Teraz už drotujem iba na ten výdavok.

- Ale nože pozri, Fraňo, predsa len, ako vyžijete.... Nebudeš viac chodiť drotovať a zem, čo kúpiš za tie peniaze, nebude taká veľká...

Fraňo mykne plecom.

- Pane! Ak nechýba láska, nechýba nič; ak nieto lásky, nieto ničoho.

- Dobre, dobre, ale hovorme vecne. Nebudete vždy iba dvaja. Z čoho budeš vydržiavať svoje detváky?

Fraňo sa smial:

- Kde milosrdný Boh zasadí strom, tam zariadi aj dážď.

Kliešťami urobil uzol na mise a zakričal:

- Misa je hotová, gazdiná!

Richtárova žena si prezrela misu a odniesla ju dnu. Aj Fraňo sa pozrel na štyri grajciare a starostlivo zasunul do pláteného vrecúška na hrudi. Malé vrecko bolo ťažké. V ňom mohli byť samé mince. Koľko mincí už môže byť v Magdušinej zásuvke? Určite ich stráži v slamenici.

Fraňo si prehodil drôt cez plecia a zdvihol palicu.

- Kým napadne prvý sneh, - povedal, - budem doma. Na sväté Vianoce už budem sedieť pri peci s Magdušou.

- Nech ti Boh pozláti tvoje drôty, dobrý človek!

Fraňo odišiel a ja som sa pohrúžil do myšlienok. Rozmýšľal som, či by som kvôli mojej Magduši urobil, že by som päť rokov drotoval?

Súd sa skončil. Dvaja sporiaci sa rodáci z obecného úradu odchádzali zmierení. Len vtedy som si uvedomil, prečo som tu vôbec?

Na prahu sa zjavil richtár:

- Potrebujete poštovú známku, všakže, pán učiteľ?

- Nie, nepotrebujem, pán richtár, prosím si iba zopár stopiek ruží z tamtoho ružového stromu.

Preložil Karol Wlachovský