Ako ho poznám, podobný titul by dal svojmu článku o takomto významnom jubileu kultúrny diplomat, literárny historik, prekladateľ a pedagóg, inak pravidelný prispievateľ Ľudových novín Karol Wlachovský.

Po milej a zároveň dôstojnej slávnosti usporiadanej k jeho 70. narodeninám v Slovenskom inštitúte som však tento krát hľadala vhodný titul ja. Prínos jeho niekoľko desaťročnej činnosti vyvíjanej v záujme zbližovania slovenskej a maďarskej kultúry, popularizovania maďarskej literatúry na Slovensku a v konečnom dôsledku zbližovania dvoch národov, si uvedomuje tak slovenská, ako aj maďarská diplomacia. Po pozdravných slovách riaditeľky hostiteľskej inštitúcie Jany Tomkovej, ktorá predstavila K. Wlachovského ako mimoriadneho človeka, nasledoval jubilejný dialóg pod názvom Desaťročia prežité v službe literatúry a kultúry, ktorý viedol štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí Maďarskej republiky a člen Maďarského zväzu spisovateľov Iván Bába. Veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss za jeho dlhoročnú činnosť v oblasti kultúrnej diplomacie vyvíjanú za zlepšovanie vzťahov odovzdal oslávencovi Zlatú plaketu Ministerstva zahraničných vecí SR. Generálna tajomníčka Zväzu maďarských spisovateľov Kinga Erőssová vo svojom príhovore ocenila jeho činnosť na poli prekladania diel klasikov maďarskej literatúry a ich popularizácie na Slovensku. Z rozhovoru 35-ročných priateľov K. Wlachovského a I. Bábu sa prítomní dozvedeli, že rodák z Košíc vyrastal v Bratislave a k maďarskej literatúre ho priviedol národne orientovaný spisovateľ, šéfredaktor Slovenských pohľadov Milan Ferko. Najprv prekladal do slovenčiny maďarských autorov žijúcich v Československu a jeho preklady vychádzali v Slovenských pohľadoch a Novom slove. Po istom čase začal vedome hľadať v maďarskej literatúre to, čo v slovenskej chýbalo. Pri tejto práci mal mnohých „pomocníkov“, medzi nimi Lajosa Grendela a Árpáda Tőzséra. Prostredníctvom Miklósa Mészölya sa zoznámil s Istvánom Örkényom a Gézom Ottlikom. Pozornosť vzbudil prekladom Ottlikovho románu Iskola a határon (Škola na hranici). V roku 1976 získal štipendium Zväzu maďarských spisovateľov a mohol stráviť v Maďarsku celý mesiac. Počas rozhovoru sa reč zvrtla aj na to, ako možno preložiť niektoré výrazy do druhého jazyka. Ako najväčší výkon práve kvôli svojskému jazyku Dezsőa Kosztolányiho označil K. Wlachovský preklad jeho cyklu noviel a poviedok Esti Kornél (Večerné romance), nad ktorým dlho uvažoval napriek tomu, že už mal za sebou istú prax. Často čítal diela autorov z mestského prostredia a pomohlo mu aj to, že si osvojil bratislavský mestský jazyk. V čase, keď bol veľvyslancom v Budapešti Rudolf Chmel, K. Wlachovský zamenil riaditeľské kreslo vydavateľstva Tatran, kde pracoval od roku 1968, za miesto riaditeľa Slovenského inštitútu. Ako povedal, počas svojho pôsobenia na tomto poste chcel priniesť do Maďarska to, čo je na Slovensku zaujímavé a cez návštevníkov zlepšiť obraz Slovenska. Trikrát bol vymenovaný do tejto funkcie a počas jeho pôsobenia navštevovali inštitút mnohí renomovaní literáti a všímala si ho aj maďarská tlač. V roku 1996 prijal miesto na Katolíckej univerzite Petra Pázmaňa, ktorá vychovala niekoľkých maďarských slovakistov a vyučoval (vyučuje) aj na ďalších vysokých školách a univerzitách.

Cez spracúvanie obrazu Slovákov v maďarskej literatúre sa dostal ku Kálmánovi Mikszáthovi. Vďaka vydavateľstvu Marenčin už vyšiel štvrtý zväzok prekladov diel tohto klasika maďarskej literatúry. K. Wlachovský plánuje napísať ešte desať kníh, okrem Mikszáthových diel chce dokončiť aj preklad diel Lajosa Grendela. Iván Bába sa mu v mene Maďarov na záver poďakoval za knihy, ktoré sprostredkoval slovenským čitateľom. Ako povedal, ešte si pamätá, ako Emil Boleslav Lukáč recitoval v Pešti Endreho Adyho a dnes je K. Wlachovský tým Slovákom, ktorý najlepšie pozná maďarskú literatúru. Súčasťou večera bola výstava slovenského ilustrátora a scénografa Fera Liptáka s názvom Z každého rožku trošku, ktorý budapeštianskemu publiku predstavil výber zo svojich malieb, plagátov a ilustrácií, medziiným aj ilustrácie kníh Kálmána Mikszátha v preklade K. Wlachovského.

Jubilanta prišli pozdraviť aj Slováci z Budapešti a okolia, medzi nimi aj autorka týchto riadkov. Nositeľ najvyššieho vyznamenania Slovákov v Maďarsku počas svojho viac než 20-ročného pôsobenia v MR urobil a ako vysokoškolský pedagóg aj naďalej robí kus práce aj pre nás, Slovákov. Pravidelne recenzuje aj diela našich autorov, venuje pozornosť nášmu literárnemu životu. Obraz, ktorý o nás vykresľuje, sa nám síce nie vždy pozdáva, ale môžeme si byť istí: zrkadlo, ktoré nám nastavuje, nikdy nechce urážať.

A. Račková