Tohto roku oslávil okrúhle životné jubileum spisovateľ a publicista Pavol Kondač (1931), ktorý sa zapísal do dejín slovenskej literatúry v Maďarsku predovšetkým ako autor prvých dvoch románov (Hrboľatá cesta, 1984; Neskorý návrat, 1987), a tým si zaslúžil post zakladateľa tunajšieho slovenského románu.

Tematicky a metodicky nadväzuje na jeho tvrobu dvojjazyčný román z pera Michala Bernulu s nadpisom Prekliate časy (1998), ktorý uzatvára doterajšiu románovú tvorbu slovenských spisovateľov v Maďarsku. Súdobí posudzovatelia Hrboľatej cesty (Peter Andruška, Anna Divičanová, Štefan Lami, Gregor Papuček) jej najväčší význam videli v tom, že doplnila hiát žánrovej palety tunajšej slovenskej literatúry o román. Vyčítali jej však na jednej strane určité nedostatky v oblasti kompozície, literárnosti, spisovateľských postupov, ale na strane druhej uznali autorovu snahu o tematické a jazykové zvládnutie požiadaviek veľkej epiky. Od vydania románu ubehli už skoro tri desaťročia, čo spolu s autorovým okrúhlym jubileom môže byť dostačujúcou príčinou k tomu, aby sme siahli po ňom, oprášili ho a znovu čítali.

Prvý dojem vyvolaný po rokoch znovu prečítanou knihou je jej pochmúrna atmosféra, vyvierajúca z trpkých životných príbehov románových postáv, odohrávajúcich sa v neradostnom spoločenskom a súkromnom prostredí. Pravdou je, že ani titul románu nesľubuje bezstarostné zábavné čítanie a výtvarné riešenie obalu svojou dominujúcou hnedou a čiernou farbou len posilňuje začiatočný dojem o nevľúdnom ovzduší tejto prózy. Drsná realita románového príbehu (sociálna neistota, bieda, pokorenie človeka v jeho ľudskej dôstojnosti, násilná kolektivizácia, medzigeneračné a rodové konflikty, rozklad patriarchálneho spôsobu života) zvýraznená primeranými jazykovo-štylistickými prostriedkami ("Cintorínsky rad", "väzenie", "márnica", "krt", "vrana", "kaša", "fazuľa") len prehlbuje prvé čitateľské zážitky, ktoré sa stávajú konštantným znakom celého diela. To však nesmie odradiť záujemcu od čítania, veď autorovým zámerom bolo podať čo najautentickejší obraz o živote dolnozemských Slovákov v prvej polovici 20. storočia, čo sa vyznačuje mnohými tragickými peripetiami. Román v období svojho vzniku vyvolal záujem predovšetkým literárnej kritiky, no zo strany čitateľov nezaznamenával výraznejšie ohlasy. V uplynulých rokoch sa zdá, ako keby sa naňho zabudlo, veď sa ocitol akosi mimo záujmu odbornej a čitateľskej verejnosti. Príčin je iste veľa, no podľa mojej mienky najviac zaváži v tejto súvislosti tradičná metóda (realistická a socialisticko-realistická), ktorou autor stvárňoval románový príbeh v období, keď v širších literárnych kontextoch už od polovice 20. storočia prebiehal obrat v prozaickej tvorbe. Nezazlievame to však spisovateľovi, veď sa podujal na priekopnícku prácu, pri ktorej sa sústredil v prvom rade na pravdivé zachytenie životného materiálu v rámci románu, ako aj na jeho textovú realizáciu v slovenskom jazyku. Cieľom tejto interpretácie je odhaliť, čo tento román hovorí dnešnému čitateľovi?

Vychádzajme z názvu románu a všímajme si jeho možné významy. Prívlastková syntagma "hrboľatá cesta" vo všeobecnosti naznačuje prekážkami sťaženú cestu ľudského života. V súvislosti s románom platí aj tento význam, ktorý sa však rozširuje aj o nové obsahy, nakoľko sa vzťahuje konkrétne na osudy Slovákov žijúcich v juho-východnej časti Maďarska. V tomto zmysle titul diela možno chápať aj ako metaforu vyjadrujúcu ich namáhavú cestu životom plnú prekážok, neistôt, bojov, prehier, ale aj malých víťazstiev, či radostí. "Hrboľ" (hruda) odkazuje na hlavný atribút tejto society, na jej osudovú primknutosť k zemi. Tento atribút prilieha "panonskému archetypu", paradigmám typického dolnozemského slovenského roľníka (zem-nížina-roľník), ktoré odkryl Michal Harpáň v súvislosti so slovenskou poéziou v Srbsku (Harpáň: 1999, s. 5-37). Okolo zeme sa organizuje život Dolnozemčanov, ona im zabezpečuje živobytie a ponúka aspoň nejakú relatívnu sociálnu istotu. Zároveň však pevný citový vzťah k nej predpokladá aj silné väzby tejto komunity ku koreňom, k duchovnému odkazu predkov. Nadpis románu súčasne symbolizuje aj konfliktuplný proces odtrhnutia sa mladých od tradičného spôsobu roľníckeho života, spojený so snahou vymaniť sa spod otcovskej svojvôle. Ako z povedaného vyplýva, už samotný názov románu predznamenáva jeho smutný obsah, ako aj neradostnú atmosféru.

Hrboľatá cesta je román o obyvateľoch bývajúcich na Cintorínskom rade malej, dolnozemskej obce, nazvanej Suchou. Už tento fakt predurčuje ich životné podmienky a výhľady do budúcnosti, veď ulica na kraji dediny s "váľkovými chatrčami" neveští nič utešujúce. Dej je rozložený do šiestich kapitol, ktoré zachycujú dolnozemský slovenský osud v časovom rozpätí od polovice 30. rokov, až do 60. rokov. Jednotlivé kapitoly sa rozčleňujú na menšie a väčšie úseky, ktoré väčšinou voľne nadväzujú na seba, a preto vytvárajú dojem fragmentárnosti. Pri tomto momente je zjavný Kondačov zápas o zvládnutie kompozície románu, ako postupovať pri pospájaní častí, aby vznikol jednoliaty celok. Román sa začína obrazom prebudzajúceho sa horúceho letného rána na dolnozemskom "pšeničnom láni" so skupinou koscov a hrabačiek. Po prírodnom obraze vytvárajúcom chvíľkový pocit idyly nasleduje realistická drobnokresba vonkajšieho vzhľadu robotníkov, čo hneď narúša túto zdanlivú harmóniu, nakoľko z oblečenia sa dá vytušiť ich biedny stav:

"Sukňatý národ s hrabľami si smie založiť iba obnosenú šatku. Dobré treba šianať. A v zodratom zarobiť na nové."

"....baganče a papuče bez ligotu, smutné a biedne" (Kondač: 1984, s. 5.).

V centre prvej časti je nádenník Paľo Gajdoš, ktorý svojou statočnou prácou a spoľahlivou povahou sa zaslúžil o post vodcu "žatevnej bandy" na pozemkoch grófa Tiszahadházyho. Počas žatvy však dochádza ku konfliktu motivovanému nespokojnosťou žencov ohľadom zhoršujúcich sa pracovných podmienok. Za tento "priestupok" namiesto vzbúrencov (Prievara, Komár) panstvo berie na zodpovednosť Gajdoša ako vodcu "žatevnej bandy", hoci on nevidiac iné východisko prijal nevýhodné požiadavky grófa a snažil sa zahladiť protiklady. Napriek mučeniam na žandárskej stanici neprezradil nič o nespokojencoch. V tejto situácii sa ukázal prvýkrát v pozícii trpiteľa za viny iných. Jeho zmierlivá, tichá a skromná povaha akoby priťahovala ďalšie nezaslúžené tresty. Dochádza k tomu pričinením grófa, ktorý zabil vo svojom lese pytliaka (Juraj Koreň) a chcel sa vymotať z tejto nepríjemnej situácie prostredníctvom Gajdoša, ktorý v nádeji, že dostane kúsok zeme, bral vraždu na seba. Z nasledujúceho citátu vidno, že vlastne nemal na výber:

"Smäd po pálenke a či odveký hlad po pôde mu pohli rukou... Kto vie? Zavrú ma ako vraha. Ale ak ma nezavrú, od pozajtrajšieho rána nemám čo dať deťom do úst. Ak ma zavrú, najedia sa." (Kondač: 1984, s. 41)

Gróf však oklamal dôverčivého Paľa a svoj sľub nesplnil, ba počas manželovho väzenia zneužíval aj jeho ženu Terku. Gajdoš v priebehu päťročného väzenia sa opätovne štylizoval do pozície trpiteľa za zločin, ktorého páchateľom bol niekto iný. Tieto beznádejné diania, týkajúce sa hlavne Gajdošovej rodiny, sa v prvej časti románu dopĺňajú ďalšími rozľaďujúcimi obrazmi, ktoré sa uvádzajú ako prejavy prastarých dolnozemských tradícií. Ide napríklad o rituál kúrenia, čo patrí ku kompetenciám výlučne mužov a traduje sa z otca na syna. Syn má právo zastupovať otca od svojich dvanástich rokov, lebo vychodením šiestich povinných tried sa s ním zaobchádza ako s dospelým. Každý chlapec sa teší na to a netrpezlivo očakáva túto možnosť:

"Veď zakúrenie je snom každého dieťaťa – chlapca. A kto sa nerád zahrá s ohňom?" (Kondač: 1984, s. 45) Nie je to však hra pre jedenásťročného syna zabitého Juraja Koreňa, ktorej musel predčasne dospieť a vykonávať úkony prislúchajúce otcovi. Medzi praktizované tradície románového času sa zaraďujú aj typické spôsoby spáchania samovraždy v roľníckych kruhoch:

"Dievčence a ženy, ktorým sa spriečil svet, ukončili pozemskú púť zväčša skokom do studne. Chlapci a bíreši obesením. Najčastejšie na pôjde alebo v maštali." (Kondač: 1984, s. 46) Tento zvyk sa konkretizuje v súvislosti so slúžkou Icou Kepenešovou, ktorá vo svojom bezvýchodiskovom stave skočila do vahadlovej studne.

Prvej časti som venovala pomerne veľký priestor, a to z toho dôvodu, že jedine ona sa vymyká z radu ďalších kapitol, ktoré sú silne zaťažené dobovými ideologickými reflexiami, patetickými rozjímaniami o jedinej možnej ceste povznesenia sa slovenského roľníctva a robotníctva - triednej angažovanosti. Tieto pasáže (stranícke schôdze, previerky, agitácie, ankety) značne oslabujú čitateľnosť textu a dnes vyznievajú frázovito. Pokladám však za dôležité, aby som sa v ďalšej časti príspevku dotýkala aj ostatných kapitol, s cieľom vytvárania celkového obrazu o románe. V druhej kapitole niekdajší znepokojenci, kvôli ktorým si Paľo Gajdoš musel vytrpieť počínanie žandárov, ho vyslobodia z väzenia, kde sa dostal kvôli pokusu o zabitie grófa. Túto akciu napomáhala aj rozvrátená politická situácia vytvorená príchodom Rusov do dediny, ktorých obeťou sa stal trinásťročný Miško Gajdoš. Jeho smrť možno chápať ako najbolestnejší úder v neutešenom živote manželov Gajdošovcov:

"Privinul si tenučkú, zničenú ženu na hruď. Bola chudučká, ako toľké iné, ktoré predčasne rozožrali suchoty. Útlučká, ani osirelá trstina, čo zablúdila na breh rieky. Bez slova plakali v objatí na peľasti postele. Vypadali ako socha utrpenia dvoch ľudí, postáv z iného sveta."

(Kondač: 1984, s. 106)

V osudoch manželov Gajdošovcov akoby sa demonštroval sebaobraz dolnozemských Slovákov, modelovaný ľudovými pismákmi, ako aj novinármi, básnikmi a prozaikmi. Základný autostereotyp predstavuje Dolnozemčanov ako obete historických okolností, z čoho vyplýva vedomie vlastného martýrstva a pocit ukrivdenosti. Ako sme videli, Kondačove postavy sú zobrazované v takomto duchu. V druhej kapitole sa uvádza z hľadiska mladej generácie veľmi dôležitý motív: možnosť vzdelávania sa na novovzniknutej Katedre slovenského jazyka a literatúry v Budapešti. Paľo Gajdoš mladší a jeho matka prejavujú o to záujem, kým otec odmieta túto možnosť. V tretej kapitole, ktorá je najdlhšia, autor odbočí od Gajdošovcov a uvedie do deja kulackú rodinu Korbeľovcov a rozvádza osud Janka Korbeľa, poslucháča slovenčiny. V závere tejto časti vysvitá, že aj mladý Gajdoš študuje na tomto odbore. V štvrtej kapitole sa formou reflexií dozvieme o jeho prvých peštianskych rokoch, o vysokej škole a o redakcii Hlasu ľudu, o problematike slovenskej národnosti v Maďarsku, o materinskom jazyku a kultúre, o poslaní národnostnej inteligencie, o matke, ako sa strachovala, že sa ožení s dievčaťom maďarskej národnosti, pochádzajúcim z Hlavnej ulice. Paľo sa zamýšľa nad svojim dovtedajším životom cestou domov z pohnutej revolučnej Budapešti v roku 1956, na nákladiaku. V týchto pasážach sa objavujú Kondačove autobiografické črty. Jeho inšpiračnou bázou sú zážitky z detstva a mladosti, ktoré prežíval jednak vo svojej rodnej obci na Dolnej zemi, jednak v Budapešti ako študent jednoročného prípravného kurzu na vysokoškolské štúdium slovenčiny, potom ako novinár v Hlase ľudu. K písaniu ho podnecoval významný literárny vedec, profesor Ladislav Sziklay, vedúci spomínaného kurzu a zakladateľ katedry. Vplyv "Sziklayho školy" sa jednoznačne prejavuje v Paľom interpretovaných nacionálnych otázkach. V piatej kapitole už triedne uvedomelý starý Paľo Gajdoš sa stáva hlavným agitátorom združstevnenia, nahovára zaťatého kulaka Kožucha, aby vstúpil do družstva. Tieto motívy sú príznačné pre diela, zrodené v duchu socialistického realizmu. Posledná kapitola sa končí nečakanou smrťou starého Gajdoša, spôsobenou nehodou.

Ohľadom Kondačovho prístupu k nastoleným otázkam možno konštatovať, že si málo všímal pohyby odohrávajúce sa v literárnom myslení daného obdobia a nezaregistroval ani premeny postojov demokraticky zmýšľajúcich politikov, literátov a umelcov v posudzovaní ním zobrazovaných historických udalostí (nastolenie totalitného režimu, revolúcia v roku 1956, leninská národnostná politika). Stotožňoval sa myslením, ideami a kultúrnou politikou tej doby, o ktorej písal. Maximálne sa pridržiaval jej zásad: "Cesta vedie jedným smerom" (Kondač: 1984, s. 294), ako aj princípom angažovanej epiky: "Vždy treba vychádzať z triedneho aspektu", (Kondač: 1984, s. 139). V súlade so socialisticko-realistickou metódou do stredobodu svojej prózy kladie priebeh sebauvedomovacieho procesu chudobného slovenského sedliaka Paľa Gajdoša staršieho a cez jeho osudy dokazuje, že aj pánmi vydieraný, vo svojej cti hlboko urazený, statočný a pracovitý nádenník sa môže stať v socializme hoci aj predstaviteľom štátnej moci, ak je uvedomelým komunistom. Tomuto zámeru podriaďuje aj životné príbehy Paľa Gajdoša mladšieho a Janka Korbeľa mladšieho, ktorým socialistická národnostná politika umožnila vysokoškolské štúdium v materinskom jazyku. Ak sa pozeráme z takého aspektu na Hrboľatú cestu, môžeme v nej identifikovať znaky vývojového a kariérového románu. Vyššie spomenuté postavy vychádzajúce z najbiednejších vrstiev dolnozemských roľníkov, prechádzali rôznymi štáciami osobného vývinu, kým dosiahli svoj vytýčený cieľ. Spisovateľ zachytáva proces premeny dvoch neučených dedinských mládencov na vzdelanú inteligenciu a sprevádza ich vonkajšie a vnútorné zmeny, ktoré sa v nich odohrávajú. Paľo Gajdoš mladší rozbehne kariéru novinára, kým Janko Korbeľ sa stáva riaditeľom slovenskej školy. Keď berieme do úvahy východiskový a finálny bod, môžeme povedať, že obidvaja sa vymanili spod sedliackeho osudu a rozvinuli nádejnú kariéru.

Záverom sa vráťme k otázke, položenej na začiatku. Čo tento román hovorí dnešnému čitateľovi? V texte medzi riadkami sa rysujú aj všeľudské otázky, ktoré sú aktuálne aj dnes. Medzi ne patria napríklad medzigeneračné a rodové konflikty. Tie prvé sa odvíjajú a dramaticky vyostrujú už v spomínaných rodinách. Synovia odchádzajú z rodičovského domu aj za cenu definitívneho rozchodu. Tým, že namiesto pôdy dávajú prednosť vzdelaniu, nechtiac narušujú prirodzenú transmisiu tradičnej dolnozemskej kultúry, zároveň však takouto cestou protestu reflektujú aj na nové výzvy doby. Tie druhé sa realizujú vo vzťahu muža a ženy, medzi manželmi, v patriarchálnom rodinnom modeli, v ktorom žena je v podriadenej funkcii:

"Stála pred svojím pánom veliteľom bez slova a bez dychu" (Kondač: 1984, s. 23).

Interpretácia týchto problémov môže byť témou ďalšieho referátu. Autor najmä v prvej časti sa ukázal ako dobrý pozorovateľ a rozprávač, keď veľmi plasticky nakreslil životný spôsob a zmýšľanie dolnozemských žencov a ich rodín. Táto časť má aj dokumentárnu hodnotu, čo pre mladú generáciu môže slúžiť aj ako prameň vedomostí o predkoch.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra

Andruška, Peter: Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme. Odkaz. 1994, 50-52.

Barthes, Roland: S/Z. Osiris. 1997, 13-19.

Divičanová, Anna: Potrebujeme vlastný román? In: Divičanová: Dimenzie národnostného bytia a kultúry. Békešská Čaba. VÚSM. 2002, 482-486.

Harpáň, Michal: O Paľovi Bohušovi. Báčsky Petrovec. 5-37.

Kondač, Pavol: Hrboľatá cesta. Budapešť. TNK. 1984.