Štefan Lami sa narodil 15. októbra 1925 v Pišpeku. Vyrastal v chudobnej slovenskej roľníckej rodine ako druhorodený syn. Sotva mal dva roky, keď mu zomrel otec.

V roku 1932 začal chodiť do šesťtriednej katolíckej školy, kde ho učili po maďarsky. Osemtriedne základné vzdelanie získal ako dospelý. V lete 1940 prevzal od 70-ročného starého otca gazdovstvo. Ako mladý muž sa zapojil v Érde do hnutia Katolíckej vysokej školy KALOT. V roku 1942 začal skúmať a zapisovať ľudové tance a piesne. O rok neskôr (1943) založil tanečnú skupinu v Pišpeku. Stal sa aktívnym tanečníkom Celoštátneho zväzu ľudových kolégií. Keď sa v roku 1948 pod vedením Ivana Szabóa založil Ústredný umelecký súbor Maďarskej ľudovej armády, medzi zakladajúcimi členmi bol aj Štefan Lami. Ľudovému tancu sa profesionálne venoval päť rokov, dva roky bol sólista súboru. V osvetovom ústave sa venoval folklórnym skupinám a organizoval celoštátne festivaly. Nacvičoval tance, pripravoval choreografie a publikoval metodiku výučby detských hier. Mladý sa oženil. Vzal si Máriu Győriovú, ktorá mu bola vernou družkou do konca života. Vychovali tri dcéry - Moniku, Anku, Esteru - a jedného syna Štefana. Po maturite, ktorú získal v dospelom veku, sa prihlásil na univerzitu do Debrecína na aprobáciu osveta - knihovníctvo. Diplom získal v roku 1967. Od roku 1960 vykonával mnohostrannú osvetovú činnosť v rámci Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Z jeho iniciatívy sa rad-radom zakladali folklórne skupiny a pávie krúžky. V roku 1982 založil pri DZSM Vlastivednú a národopisnú sekciu. Stal sa nadšeným zberateľom. Štefan Lami bol aj spoluzakladateľom Literárnej sekcie DZSM a bol medzi prvými, ktorí uverejňovali svoje literárne diela v slovenskom jazyku. Jeho literárna tvorba inšpirovala aj iných našich slovenských básnikov a spisovateľov. Bol vynikajúcim bádateľom národopisu, zvyky a ľudovú slovesnosť našej národnosti zvečnil vo viacerých knihách. Dlhé roky pomáhal redigovať časopis Národopis Slovákov v Maďarsku. V 70. rokoch začal publikovať svoje rozprávky a anekdoty v slovenskom týždenníku Ľudové noviny a v ročenke Náš kalendár. Od 80. rokov začínajú vychádzať jeho samostatné práce, zbierky balád, rozprávok, zvykov, ľudových hier, piesní a dedinských príbehov. Nezabudol však ani na tanečníkov. Poskytoval im odbornú pomoc. Pre vedúcich tanečných súborov usporadúval intenzívne letné tábory. Štefan Lami zomrel 14. januára 2010.

Na základe zážitkov z detstva začal zbierať rozprávky najprv v rodnej obci v Pišpeku a na jeho okolí. Neskoršie pokračoval v zhromažďovaní rozprávok aj v pilíšskych obciach, na Dolnej zemi, potom v boršodských a zemplínskych obciach. Takto sa v Kestúci náhodou stretol s najlepšou slovenskou rozprávačkou v Maďarsku Máriou Ágfalviovou, rod. Jánskou. Ňou podaných 38 rozprávok vyšlo v osobitnej knihe „Rozprávky spod Pilíša” a najviac rozprávok (17) pochádza od nej aj v zborníku Ľudové rozprávky Slovákov v Maďarsku. Publikácia Drotár podrotuje slniečko obsahuje 70 rozprávok a povestí od tejto jednej rozprávačky.

Medzi obcami, ku ktorým sa viaže zberateľská činnosť Štefana Lamiho, boli zadunajské obce so západoslovenským nárečím: Mlynky, Kestúc a Jášč, obce so stredoslovenským nárečím: Pišpek, Ďurka, Šápov, Šámšonháza, Malý Kereš a Slovenský Komlóš a obce s východoslovenským nárečím: Répašská Huta a Fizér.

Materiál nahratý na magnetofónovú pásku odpísal sám zberateľ, snažiac sa o verné reprodukovanie textu a nárečia rozprávačov.

Skoro všetci informátori tvrdili, že rozprávky počuli v detstve od svojich rodičov alebo starých rodičov. To znamená, že ich počuli na prelome storočia.

„Boli zme velice chudobní a bolo nás šest ďeťí,“ čítame o Márii Jánskej v zbierke Ľudové rozprávky Slovákov v Maďarsku. „A mali zme babu, to bola tatová mama. Mali aj kamarátku, tá sa volala Kristinka. Prevelice náz lúbili. Aj tato, aj mama nám išli do roboti a stará baba aj Kristinka nám viprávali. Jenna dokončila, druhá začala a jenna pekňejšú vipráfku viprávali jag druhá. Mi zme počúvali. A já sem si tí vipráfki šecki zapamatala.” Čiže Mária Jánska podané rozprávky počula od svojej starej matky a jej priateľky, všetky si ich zapamätala a neskoršie ich sama rozprávala, najprv na priadkach a potom i pri práci v lese. To pomohlo M. Jánskej zapamätať si rozprávky až do konca svojho života.

Ďalšia rozprávačka Anna Benčíková, rod. Karkušová zo Slovenského Komlóša sa vyjadrovala takto: „Boli zme šesť ďeťí. V zime nás apa posaďil okolo peci, potom nám rosprával. Poznav veľa rosprávke, čo sa od jeho roďičov naučil. Mi zme ho raďi počúvaľi, ale aj vom to vďačňe robiv, ľebo iba doťiav bolo ťicho v dome.”

Zbierky rozprávok Š. Lamiho obsahujú fantastické rozprávky, rozprávky s prvkami legiend, s nadprirodzenými bytosťami, realistické rozprávky (rozprávky historické, rozprávky rozličné, rozprávania zo života), poviedky posmešné, rozprávky o zvieratách a povesti. V zbierkach sa stretneme s najznámejšími variantmi slovenských fantastických rozprávok, ako je napr. Zlatovláska, rozprávka O dvanástich mesiačikoch, Soľ nad zlato (tu pod titulom Márná sól), O plavčíkovi, Popelvár, atď.

Hrdinovia týchto ľudových rozprávok zvýrazňujú a privedú k víťazstvu ideály a túžby chudobných pracujúcich ľudí. Slovenské ľudové rozprávky zhusťujú, samozrejme, svojráznosti života a zmýšľania slovenského ľudu. Takto sa stáva hrdinom jedna z jeho typických postáv, chudobný drotár, ktorý ako majster svojho remesla zachráni ľudstvo od večnej tmy, keď podrotuje Slniečko.

Vo fantastických rozprávkach splýva skutočný a fantastický svet do jedného harmonického celku. Zázraky sú v nich samozrejmosťou: bratia skameneli (O troch sestrách), v januári sa rozpustí sneh a tráva sa začína zelenať (O dvanásťích mesáčkof), Otolienka hodená do vody sa premení na kačičku (Zlatovláska I.) alebo ježibabino vojsko vyrastie zo zeme (Popelvár najvačší na svete). Neživé predmety, zvieratá sa správajú ako ľudia: skaly rozprávajú (Tri pérá z draka).

Pre fantastickú rozprávku je typický kontrast dobra a zla: dve zákerné sestry ukradli tri deti svojej najmladšej sestry (O troch sestrách), ježibaba hodila krásnu Otolinku do vody, aby sa jej dcéra stala nevestou bohatého pána (Zlatovláska I.). Z hľadiska kompozície sa v nej často vyskytuje trojstupňová gradácia: chudobný kováč sa chce trikrát obesiť (Zlatovláska II.), macocha a jej vlastná dcéra trikrát vyženú Marušku do zimy (O dvanásťích mesáčkof). Pre tento typ rozprávky je charakteristické aj časté použitie magických čísiel: tri, sedem, dvanásť, atď.: tri chudobné sestry (O troch sestrách), trojhlavý drak (Popelvár, najvačší na svete). V rozprávkach s nadprirodzenými bytosťami vystupujú čerti (Drotári a čert, Stará ďífka a čert) a smrť (Kmotra a smrť).

Realistické rozprávky rozprávajú o každodennom živote, neobsahujú fantastické prvky. Ľudia chodia na jarmok kupovať a predávať (Pán notároš), syn prichádza na návštevu k svojmu otcovi (Čo slávik spívá). Prostý človek týchto rozprávok je dôvtipný, šikovný. Drevorubačov syn sa stane svojou šikovnosťou manželom kráľovskej dcéry (Plafčík). Tieto rozprávky sú často vtipné, veselé.

Medzi realistickými rozprávkami sú zastúpené rozprávky o kráľovi Matejovi (Macej kráľ a učeň, Tri groše). Podľa nich to bol spravodlivý a vtipný panovník, ktorý si vysoko vážil bystrosť a múdrosť ľudí, chránil chudobných a poúčal bohatých. Medzi realistickými rozprávkami sú aj rozprávky o rôznych ľudských slabostiach, napr. o ženskej prefíkanosti (Ženská prefíkanosť), o lenivosti „Žena bola naňišthoňňica, lebo aňi robiť, ani kravu nakrmiť” (Prorok Rak). V realistickej rozprávke Pravda žije je motív brat bratovi za pravdu si dá aj oči vyklať.

V humoristických a satirických rozprávkach sa hovorí o nejakej komickej udalosti, postave, prípadne o povahovej črte človeka. Obľúbenou témou týchto rozprávok je ľudská hlúposť v protiklade s rozumom a múdrosťou. Dievča narieka, čo bude, keď sa mu narodí syn a ten dôjde do pivnice a zvalí sa naňho preš (Hlupáci). Gazdiná si pomýlila notára Jozefa Bimbóa so svojou kravou a začala ho bozkávať (Bimbó). Ľudia chceli pestovať soľ, no namiesto soli im narástla žihlava (Žihlava).

Medzi rozprávkami o zvieratách je fabula so známym medzinárodným motívom (Vajco na vandrovke). Vajco sa stretne s kačicou, morkou, volom, koňom, rakom a kohútom. V iných zvieracích rozprávkach vystupujú komáre, medvede a ovečky.

V zbojníckej povesti Jánošíkov buk hlavná postava potrestá bohatú richtárku a odmení chudobnú vdovu. V iných povestiach vystupuje zmok: „Ve Veľký pjátek zňese černá slépka vajco, to treba pod pazuh dať vikluť, a s teho, čo virosňe, to je tem zmok.” (Zmok); vlkolak, ktorý vyzeral „ako veľký pes a oči mav ako taňjeri” (Vlkolak); černokňažník „To ból takí malí človíček. Choďil ón z ďeďini, a mal on aj krillá.” (Čérnokňažňík), alebo šarkan, ktorý býva v diere (Šarkaň).

Vstupné formuly týchto rozprávok hovoria o tom, že chudobní ľudia majú mnoho detí: „Ból raz jeden chudobný človek, a tí chudobní ľudé len ždi maju mnoho ďetí.” (Obrušček prestri sa!); bohatí málo detí: „Ból raz jeden bohatí zeman a už ból aj starší, ešče ho Boh ňepožehnal ze žanním potomkom.” (Stratení chlapec), alebo vdova sama vychováva svoje dieťa: „Bola raz jenna velice chudobná dovica. A mala jeďinú céru.” (Na zlatém chlebe). Niektoré zas určujú miesto deja, ktoré je vymyslené: „za horáma, za doláma, za sklením vrchom, za mramorkameňom” (Zlatovláska II); „za skleneným vrchom, ďe zajác psa naháňal a pes sállo predával, ďe sa voda sipala a písek sa lél, a ďe žabi bačkor nosili” (Žabiná kmotra); na všeobecných: „ďaleko v horách” (Plafčík); na skutočných: „volaďe za Karpatmi” (Elízka a pekný ribár); alebo na okolí rodnej obce informátorky: „Bol raz volakedi jeden pasťír. A len volaďe na holách pásával. No šag aj na Pilíši hore, aj tam boli holi, aj tam pásávali volakedi.” (Pasťír a haďi).

Najčastejšími záverečnými formulami týchto rozprávok sú: „A isto žiju ešče aj čil, až ešče ňeumreli.” (Psota); „Veru, toto sa šecko opravďive takto stalo.“ (Elízka a pekný ribár); „Teda takto sa to skončilo.” (Ostrá skala); „A že či aj zatím ešče choďívali tak spolu na vandrofku, to už ozaj ňevím.” (Vajco na vandrovke).

Kniha Slovenské ľudové balady v Maďarsku bola vydaná r. 1981 a obsahuje výlučne balady zozbierané autorom. Balady boli zozbierané v 25 slovenských osadách, v prvom rade v Pilíšskych a Bakonských horách, v Novohrade a v severnej časti Peštianskej župy. V zbierke sú zastúpené všetky po celom Slovensku známe baladické motívy: zakliata panna, dcéra vydatá do cudziny, matkou zamurovaná vlastná dcéra. V balade O zakliatej panenki matka zakliala dcéru, lebo sa nechcela vydať za horára. Z balady vycítiť nenávisť a výsmech ľudu k horárovi, ktorý je v službách zemepána:

||: Hlbokej doline

srnka vodu pije, :||

||: horár na ňu méri, :||

horár na ňu méri,

že si ju zastrelí.

(O zakliatej panenki)

V balade O dcére vidanej do cudziňe dcéra sa vracia k matke v podobe pestrého vtáka. V záhrade zlietne na ľaliu, aby sa tam vyžalovala. Premena dievčaťa na vtáka symbolizuje túžbu človeka v cudzine po rodnom kraji.

Bohato sú zastúpené balady s tureckou tematikou: dcéra predaná Turkovi a Turkami ukradnuté deti zvolenskej richtárky (O Šudi Tomáškovi a Šudi Katarínke). V balade Šuľaj buľaj kurča zlatvo Turci olúpia kresťanskú matku o malého syna, vychovajú z neho Turka a ten vlastnú matku odvlečie do Turecka, ktorá tam spoznáva v ňom vlastného syna. Tento ľudový baladický motív spracoval Samo Chalupka vo svojej známej básni Turčín Poničan. Autor poznamenáva, že s týmto motívom sa v slovenských baladických zbierkach nestretneme.

Šuľaj buľaj kurča zlatvo

od maťeri ukraďenvo,

ukraďenvo,

od maťeri ukraďenvo.

(Šuľaj buľaj kurča zlatvo)

Medzi baladickými piesňami sú zastúpené zbojnícke piesne, ako aj motív revolúcie a boja za slobodu v r. 1848-49.

Všetky balady majú jednoduchý dej. Dej je smutný, pochmúrny a zväčša sa končí tragicky. Hrdina balady zahynie: Katerina v balade Katerina a eršek mladí, alebo podstúpi iný krutý trest: dcéra je zakliata matkou (O zakliatej panenki). Dej je zhustený, jazyk je jednoduchý a väčšinou býva rozprávaný formou dialógu:

||:Povedz, Katka, povedz pravdu,

Od koho si samodruhá? :||

(Katarina a eršek mladí)

Obsahuje aj lyrické a dramatické prvky. Lyrické vlastnosti textu dokazuje zvýšená subjektívnosť, ktorú zvýrazňujú opakovacie figúry: „že jej umrel bračok/ že jej umrel bračok” (Zvolenská richtárka), refrén: „rozmarín zelení” (Edna sestra brata mala) a hyperbola: „Z jedním nožom jamu kopal, druhím nožom do srca klal” (Katarina a eršek mladí). Často sa využívajú magické čísla (tri, sedem,...): za seďem rokou, za seďem tížňou, za seďem mesiacou (Vydala mamka), devat detí zmárnila (Richtárova Kačená). V mnohých baladách prebiehajú neskutočné deje: matka zakliala svoju dcéru (O zakliatej panenki). Balady sa pôvodne spievali. Balada Vydala mamka sa spievala na svadbách pri rozlúčke dievčaťa alebo pri čepčení nevesty: „Ak človek má šťastie a zostarne, stane sa múdrejší. Vie, čoho všetkého sa dožil, zatiaľ čo mladší to ešte vedieť nemôže. Dobrý kosec po západe slnka a pri pohľade späť vidí svoj denný výkon. Ak sa starec pozrie späť na uplynulé roky, tiež môže vidieť výsledok svojho života,” písal raz o sebe Š. Lami.

Rozprávky, povesti a balady Š. Lamiho dodnes žijú medzi nami. Obohacujú naše učebnice, dávajú nám cenné informácie o zmýšľaní našich predkov, vplývajú na básnikov, spisovateľov pri ich tvorbe, ako aj na folkovú speváčku Zuzanu Homolovú, ktorá znovuobjavuje staré slovenské balady. Takto objavila aj balady Štefana Lamiho. „Sú to príbehy ešte zakonzervovanejšie ako tie, ktoré sa v tom čase zbierali na Slovensku,” tvrdí speváčka.

Obetavá práca Štefana Lamiho bola ocenená viacerými vyznamenaniami.

Anna Eszesová

Základná škola s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti

Živý odkaz osobností zašlých čias III.

Cena CSS

Pripravujúca učiteľka Margita Zaťková