Mária Fazekašová (1947) – spisovateľka, prekladateľka, redaktorka, novinárka, učiteľka.

Dva roky prežila v Alžírsku, dva roky v Mongolsku a takmer 20 rokov v Maďarsku. Popri vlastnej tvorbe – básnická zbierka Vynútiť úsmev (1988), Vôňa Fidži s hamburgerom (1991), Pereje radosti (1993) a Neskutočne (2011) sa venuje prekladom z francúzštiny a z maďarčiny.

Roku 2008 vydala knižku pre detských čitateľov Jazmínkine rozprávky. Je členkou Spolku slovenských spisovateľov a Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry. Žije v Bratislave.

Miesto na zemi

Mám obavy o teba

Mám obavy o seba

o všetkých mne blízkych

Mám obavy o človeka vôbec

Mám obavy o nádej

v tvojom hlase

o hrubé gesto

odmietnutia

Mám obavy z tvojej blízkosti

z utrpenia

ktoré povznáša

Mám obavy

o možnosť

prekonávať seba

o miesto

ktoré každý hľadá

o malé miesto

na Zemi

Nedoľúbili sme sa

Ostalo toľko

nedosnívaných snov

toľko neľahnutej trávy

A stále hľadám to miesto

na Zemi

Ročné obdobia II.

Jarný dážď stromom

puky roztvára konár

plný je moku

Zvon leta lieta

kvetnatá lúka šantí

do omamu tiel

Na jeseň vŕba

slnku postieľa pieseň

lastovičky Zas

Zima odetá

s nehou ľadové perly

hudba svadobná

Meditatívny priestor

Presný kameň

a ešte dva aspoň

Filozofia vody

a do nej ponorené listy

hĺbania

Akoby všetko malo

svoje miesto

i šepot

i mlčanie

Učiť sa nostalgiu

Ty si to vedela

že už sem

neprídem

a nechala si ma v nádeji

keď sme posledný raz

pili slnko v čaji

a vôňa mäty sa rozlievala

 v žilách

Ešte raz sme sa viezli

na rozlúčku s morom

Ešte raz sme sa zohli

namočiť si dlaň

a večer na verande sediac

vravíš mi: mlč

dýchaj púšťový vietor

horúci hviezdny prach

No čo?

Čo z toho

že slnko žlto svieti?

Že more slanú

chuť dá tvojmu

zápästiu?

Čo z toho

že ráno

kávou vonia

keď šálku

nedopije nik

keď pero zaschne

keď priestor po tebe

zostáva nenaplnený?

Môj malý pohraničník

Udatný cínový vojačik

Strážiš mi hranice rozumu

hranice môjho konania

a hranice mojich vnemov

Zachrániš sublimáciu tela

donútiš ma – nežne – zvíťaziť

nad pamäťou múz

Ezra Pound mi núka

svoj hnev naložený v ľade:

Vylúčené, aby sa farba čaju

miešala s chuťou oblohy

Pred rozchodom

Chlebom sa začína ráno

dnešným

i včerajším

Soľou sa končí

slzou každodennou

Nemou...

Slanou večnosťou mi je

každá kratučká chvíľka

s tebou

Ku mne prerieknuté slová

búrlivého ticha -

morskou penou

Si koniec môjho spánku

si dotykom ďalekého sna.

Zavesíš si ma v pamäti

ako obrázok - a ja

kiež by som ťa zabudla

a kiež by som to zvládla!

Doslov

Kedysi na konci „zlatých“, umeleckým ambíciám naklonených šesťdesiatych rokov (20. storočia) sa na cestu poéziou vydala aj rodáčka z Popradu Mária Fazekašová. Zúčastňovala sa na literárnych súťažiach pre mladých básnikov, no prv, akoby stihla hlbšie zapustiť korene do tunajšieho literárneho priestoru, osud ju zavial do cudziny, a tak jej literárne dielo - napodiv zrelé od samého začiatku - poznáme predovšetkým zo zahraničných vydaní.

Prvá básnická zbierka Márie Fazekašovej vyšla v roku 1988 pod názvom Vynútiť úsmev. Potom nasledovali: kniha poviedok Vôňa Fidži s hamburgerom (1991), básnická zbierka Pereje radosti (1993) a, prirodzene, viacero prekladov z francúzštiny a z maďarčiny.

Fazekašovej nový básnický rukopis Neskutočne sa v niečom podobá autorkiným predchádzajúcim súborom veršov a je dostatočne zaujímavý a čiteľsky vzrušujúci na to, aby sme sa mu venovali bez ohľadu na to, či a do akej miery „zapadá“ do autorkinho obrazu. Jedno však povedať treba: básne zo súboru Neskutočne sú naozaj nové, sú zrkadlom života i duše zrelého umelca. Možno bude vhodnejšie povedať, že autorka svoje témy sprostredkúva v súlade s optikou svojho súčasného, zrelšieho, náročnejšie dobového, ale i tradičného videnia. Hovorí o vzťahu medzi ľuďmi (nechcem povedať priamo: medzi mužom a ženou, veď aj v tomto prípade je prvoradý nadhľad, až potom nasledujú alúzie na intímne sféry), jej „lyrickí hrdinovia“ sa však nebránia ani takejto interpretácii veršov. Poetka hovorí sama za seba, ale aj za svoje ľudské predobrazy, nebojí sa byť hlboko osobná a nerobí jej problém odosobniť sa a ponúkať obrazy univerzálne. Vedno s ňou cítime, že od istého času (a veku) „sme stroskotanci vlastných spomienok“, možno preto „zliepame slovami“, „čo je neodvratne preč“. Znepokojuje nás aj to, že mladosť po nás ostáva ako zvlečená „hadia koža“. V istom zmysle je to prirodzené, i keď i trpké, keďže „nedoľúbili sme sa“, a tak znova - i keď ináč - je znova „zrazu všetko príliš konkrétne“. Hlboko vnímavý človek si môže povedať, že čosi predsa len ostalo, „to, čím žiješ, je báseň“. A naozaj, aj v pozícii čitateľa zisťujeme, že báseň, literatúra nás vie podržať nad vodou. Tak je to aj vo Fazekašovej novom rukopise, ktorý autorka rozdelila do niekoľkých častí. Po širšie koncipovanej básni Blogy, maily, pohľadnice o komunikácii medzi ľuďmi (povedzme, po rokoch a po skúsenostiach, ktoré často väčšmi rozdeľujú ako spájajú), nasleduje časť pod názvom Všetko je priesvitné, viac ako literárny exkurz do literárnej exotiky ponúka časť Niekoľko básní „ako“ haiku (tu Fazekašová akoby vdýchla život svojim niekdajším najúspešnejším „krátkym“ básničkám).

Nové podoby poézie, ktorou sa nám poetka Mária Fazekašová predstavuje, naznačujú, že autorke neprestala byť blízka konkretistické poézia,  jej nie je cudzie štrážayovské videnie „vecí na stole“, čiže - že pokračuje na ceste najlepších tradícií modernej slovenskej poézie. Nedala sa zmariť lákadlami moderny či postmoderny, a tak vznikol jej „(ne)skutočne“ bohatý a zaujímavý rukopis.

Peter Andruška