S menom Laca Zrubca ako autora novinárskych žánrov som sa po prvýkrát stretol koncom šesťdesiatych rokov (presný rok si nepamätám) v Roľníckych novinách a neskôr hlavne na stránkach obrázkového časopisu Život.

Tieto noviny spolu s inými časopismi zo Slovenska pravidelne dostávala redakcia nášho týždenníka, teda Ľudových novín, kde som pôsobil ako redaktor. Zaujala ma hlavne tematika jeho príspevkov: zaujímavosti zo slovenských národných dejín, jeho rozhovory s poprednými slovenskými historikmi, archeológmi a inými kultúrnymi pracovníkmi. Slovom, tie materiály, ktorými sa snažil o oživenie a prehlbovanie národného povedomia čitateľov. Vlastne v tomto duchu sa niesla celá jeho novinárska tvorba. Pre mňa, pre začínajúceho novinára, znamenala nielen mimoriadne poučné čítanie, ale aj čerstvý užitočný prameň svojho vlastného rozvoja. V dobrom zmysle slova, s nemalou závisťou som čítal jeho pútavé reportáže o významných archeologických vykopávkach v rôznych končinách Slovenska, o senzačnej, 23-tisícročnej Moravianskej venuši, ale zaujali ma aj jeho články o slávnych Slovákoch doma i vo svete, jeho glosy a drobná próza literatúry faktu, spracovaná z našej menej známej histórie.

S Lacom Zrubcom, redaktorom časopisu Život, som sa potom osobne stretol o niekoľko rokov neskôr, v roku 1972 v Bratislave. Tu musím pripomenúť, že redakcia Ľudových novín so sídlom v Budapešti vtedy už, po toľkých prekážkach zo strany maďarských straníckych a vládnych úradov, mala legalizované styky s redakciou Život a naše stretnutia so slovenskými redaktormi sa stali pravidelné. V predchádzajúcich rokoch totiž Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku, ale ani redakcia Ľudových novín nemali a ani nemohli mať žiadne styky s orgánmi, organizáciami alebo inštitúciami na Slovensku. Dokonca pracovníkom Zväzu a redakcie našich slovenských novín stranícke a štátne orgány zakázali nielen nadväzovanie stykov so slovenskými orgánmi a inštitúciami, ale aj prijímanie hocakej pomoci zo Slovenska. (Naše krajiny sa vtedy, aspoň navonok, pevne držali zásady: „Národnostná politika je vnútropolitickou záležitosťou každej krajiny.”) Zmeny v tejto oblasti po roku 1968 prichádzali z našej materskej krajiny oživením snáh venovať pozornosť kultúrnym potrebám zahraničných Slovákov. Vznikol Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej na čele s historikom Dr. Jánom Siráckym. Tento rodák z Báčskeho Petrovca (Vojvodina) sprostredkovával nadväzovanie stykov medzi rôznymi slovenskými organizáciami a inštitúciami v Maďarsku s ich partnermi na Slovensku. Jeho zásluhou Ľudové noviny a Život nadviazali styky a po dlhé desaťročia boli príkladom úspešnej medzinárodnej spolupráce.

S Lacom Zrubcom, ako som už spomenul, som sa osobne zoznámil v Bratislave, v redakcii Život, kde nás vzájomne predstavil šéfredaktor Ladislav Tomášek, jeho aj môj dobrý priateľ. Predstavil mi ho ako riadneho člena redakcie, ale sídliaceho na vidieku, ktorý aj bez štikacích hodín a prezenčnej listiny je deň čo deň už od skorého rána v práci – doma v Nitre. Ja, o desať rokov mladší, trošku i v rozpakoch a v dojatí som si podával ruku s Lacom Zrubcom. Toto stretnutie znamenalo pre mňa neuveriteľný zážitok, ktorý ostal hlboko v mojej pamäti. Veď do sféry svojich blízkych ma práve prijal uznávaný novinár a autor niekoľkých kníh.

Lacko Zrubec, tento elegantný štyridsiatnik, od prvej chvíle zapôsobil na mňa dobrým dojmom. Intuitívne som vytušil, že si budeme rozumieť. Všimol som si, že sme rovnako vysokí, iba on bol trošku zavalitejší. Bolo mi cťou s takouto osobnosťou si potriasť ruku a posmelený prívetivým úsmevom na okrúhlej dobráckej tvári si s ním aj potykať. Na pôde redakcie Život sa takto začala moja známosť so vzácnym človekom, ktorá v krátkom čase prerástla z pracovných kontaktov do trvalého a úprimného priateľstva.

Po tomto našom stretnutí sme sa v rámci dohody o spolupráci medzi našimi redakciami ročne pravidelne navzájom navštevovali v Bratislave a v Budapešti. Neoceniteľná bola pomoc pri organizovaní reportážnej cesty pre našich spolupracovníkov po Československu a naopak. Navzájom sme si zabezpečovali aj strechu nad hlavou, akreditácie, povolenia vstupu do závodov, návštevy strážených objektov, politických kabaretov atď. Moje, ale aj styky celej redakcie Ľudových novín s materskou krajinou, so Slovenskom, sa jednoznačne viazali k takým podporovateľom a priateľom našej redakcie, akými boli spisovateľ Laco Zrubec, publicista a šéf redakcie najobľúbenejšieho slovenského obrázkového týždenníka Život Laco Tomášek a najlepší znalec krajanskej problematiky na Slovensku Dr. Ján Sirácky.

S Lacom Zrubcom okrem toho, že sme sa vždy radi stretli, sme si nezištne pomáhali aj v práci. Laco dobre ovládal maďarský jazyk (v čase okupácie južného Slovenska chodil v rodných Šuranoch do školy s vyučovacím jazykom maďarským) a bol usilovným návštevníkom archívov v Budapešti, Pannonhalme a inde. Pri takých príležitostiach, pochopiteľne, nielen ja, ale celá redakcia sme mu vychádzali vo všetkom v ústrety. Laco mal „novinársky nos“ aj v odkrývaní tém, ktoré pokladal za príčinu neblahého stavu slovenskej menšiny v Maďarsku. Preto sme mu ochotne organizovali reportážne cesty do Slovákmi obývaných miest a obcí, ale i stretnutia s ním navrhovanými osobami a osobnosťami, o ktoré sa zaujímal. Nezabudnem, akú preveľkú radosť mal z toho, že sa mi podarilo zorganizovať jeho cestu do Blatnohradu (Zalavár) a potom stretnutie s poprednou maďarskou archeologičkou Ágnes Sós-Csemiczkou, ktorá tri desaťročia odkrývala stopy starých Slovákov v Panónii, medzi nimi i stopy Pribinovho hradu a kostola v Blatnohrade. „Cestou z Keszthelyu do Budapešti som sedel v aute ako na tŕňoch,“ písal Laco vo svojej reportáži. „Bol som zvedavý, či sa nám podarí stretnúť v Budapešti s archeologičkou Sós-Csemiczkou, ktorá vedie systematický archeologický výskum v Blatnohrade. Priateľ, šéfredaktor týždenníka pre Slovákov v Maďarsku Ľudových novín, spisovateľ, novinár Zolo Bárkányi Valkán pomohol. Telefonoval krížom-krážom a jeho snaha nebola daromná.” (Tajomstvo dotykov, str. 36.)

Laco v debatách o našich vzájomných návštevách často spomínal, ako ho prekvapilo, keď pred hotelom v Budapešti sa namiesto osobného auta zastavil preňho autobus, aby ho odviezol na reportáž mimo hlavného mesta. Stalo sa totiž, že naše vydavateľstvo v ten deň nijako nemohlo zabezpečiť auto a na moje rozhodné naliehanie generálny riaditeľ vydavateľstva nariadil, aby hosť našej redakcie zo Slovenska spolu s jedným redaktorom Ľudových novín cestovali podnikovým autobusom. Až tak ďaleko zašla úprimná ochota pomáhať si, vyhovieť požiadavkám, aké nastolila i nečakaná situácia. O našej mimoriadne plodnej spolupráci však hádam najlepšie svedčí realizovanie Lacovho dokumentárneho filmu v roku 1997 „Slováci v Maďarsku”. Natáčanie filmu sme v hlavnom meste, ale i v južných častiach Maďarska organizovali spolu s básnikom Gregorom Papučkom aj my. A keď sme od neho dostali jednu kópiu hotového filmu, ktorú aj dnes chránime ako oko v hlave, naša radosť nemala hraníc.

Spomínané tri prípady z veľkého množstva spoločných zážitkov môžu byť zavádzajúce, preto rýchlo musím zdôrazniť, že poskytovanie pomoci bolo viac než jednostranné, a to zo strany Laca. Nebolo takej našej prosby, ktorú by nám nesplnil, vždy podnikol všetko v záujme toho, aby vyhovel našej žiadosti. Zháňal pre nás knihy (nedával nám iba vlastné), časopisy a spolu so šéfredaktorom L. Tomáškom organizoval pre nás reportážne cesty po Slovensku. Tieto cesty sa neraz skončili v Nitre, v „pivničke-kaplnke” jeho rodinného domu na Zobore, pri znamenitom nitrianskom víne. Aj toto patrilo k nášmu priateľstvu. Ako i to, že naše stretnutia s Lacom a jeho priateľmi mi časom priniesli novších priateľov. A nie iba mne, ale aj niektorým ďalším slovenským spisovateľom z Maďarska. Takto sa stal naším priateľom i dobrodincom tajomník Nitrianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc. a známy archeológ prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc., ktorí spolu s Lacom Zrubcom sa pričinili o to, aby sme sa niekoľkí z Maďarska stali i keď nie riadnymi, ale aspoň čestnými členmi Nitrianskej odbočky SSS. Im trom vďačíme aj za pravidelné pracovné stretnutia na pôde Matice slovenskej v Komárne, ako i za dlhoročné uverejňovanie našich príspevkov v Almanachu Nitra.

Aj v tomto roku v apríli alebo máji sme spolu s Lacom plánovali pracovné priateľské stretnutie spomínaných vedúcich osobností Nitrianskej odbočky SSS s našimi slovenskými spisovateľmi. Toto stretnutie sa však v pôvodnej zostave už nikdy nemôže uskutočniť. Spisovateľ Laco Zrubec nás 24. februára náhle navždy opustil a 2. marca 2011 sme ho v mene slovenských spisovateľov z Maďarska spolu s Gregorom Papučkom v rodných Šuranoch aj my vyprevadili na jeho poslednej ceste.

Týmito spomienkami vzdávam hold publicistovi, spisovateľovi, jednému z najlepších a najúprimnejších priateľov Slovákov v Maďarsku Lacovi Zrubcovi. Týmito spomienkami si zároveň pripomínam i jeho nedožité osemdesiate narodeniny.

Zoltán Bárkányi