Ing. Elena Jánska, asistentka direktora miestneho drevospracujúceho závodu, po kratučkom nočnom spánku sa prebrala na poryvy ostrého pálenia v žalúdku...

Točila sa s ňou celá izba a len s vypätím síl sa odtackala do kúpeľne, kde sa jej neisté kroky zastavili až pred čerstvo zapareným zrkadlom. Cítila sa zmordovaná, ako keby bola po hlučnej podnikovej zábave a chľaste. Veľmi ju vystrašil pohľad do zrkadla a obraz, ktorý sa len pomaly vymaňoval zo zahmleného objatia. Z tváre strhanej bôľom nevraživo civeli na ňu uplakané oči. Chtiac-nechtiac spoznávala známe črty. Žiaľ, boli to najmä nápadné, prakticky už neodstrániteľné hlboké ryhy v kútikoch úst, čo ešte viac zdôrazňovali pochmúrny výraz akoby cudzieho obličaja. Ďalšie vrásky, ktoré objavila okolo očí, ju nečakane zaskočili, nebola si načistom, kde sa tu vzali - sú nové, či ich už azda i videla, alebo doposiaľ jednoducho prehliadala? Každá jedna z nich tu ostala ako svedectvo na osudový zážitok. Je pravda, v poslednom čase sa iba zriedkakedy okukávala v zrkadle, hoci i mohla, keď si zavše česala vlasy alebo upravovala klobúčik na hlave. Jej zrak sa zbabelo vyhýbal dôkladnejšiemu bádaniu nepríjemných zmien, ktoré sa postupne po celej tvári zmocňovali čistej pleti. Teraz by sa však rada dozvedela, či kolegyne v práci nedajboh postrehnú, že tej noci nespala a že s ňou čosi nie je celkom v poriadku. Veru iste vidno, že ani oka nezažmúrila, iba sa prehadzovala na posteli, poplakávala a uslzenú tvár zabárala do vankúša.

Pred dverami kancelárie vybrala z kabelky malé zrkadielko a úchytkom si ešte raz prezrela tvár a hlavne oči. Šminky a dokonalý mejkap aj teraz činili zázraky, ale jej nevyspaté, krvou podliate oči akiste neujdú najmä pozornosti kolegýň, ktoré ju poznajú ako vlastné papuče. Zhlboka si povzdychla, na tvári vylúdila najmilší úsmev aký len mohla, a razantne stlačila kľučku na dverách sekretariátu riaditeľa závodu. Ako sa povie, „kocúr zrejme nebol doma“ - prezrádzala to očividná pohoda v miestnosti plnej rozšafnej vravy i chichotu pracovníčok oddelenia. Z rádia znel populárny hit na pekný deň, luft nasýtený čokoládovou vôňou kávy, ktorú práve nalievala do horčičiakov mladšia kolegyňa Anka Uličná. Staršia, Zuzka Kováčová, sedela za písacím stolom a verná svojej figúre pchala do seba maslom natretý chlieb s akousi cesnakovou údeninou. Nevyrušil ich ani príchod Eleny Jánskej, uznávanej šéfky tohto pracoviska, ktorá výnimočne meškala, ale bdieť nad pracovnou disciplínou bolo jej povinnosťou. Skôr ako hlesla čo i len slovko, vítali ju vyškierajúce sa kolegyne, niektorá dokonca i potleskom.

- Elenka, či si ale elegantná! - vyhŕkla zaliečavo Anka Uličná.

- Vari sa niekam chystáš? - pridala sa Zuzka Kováčová.

Obidve však v skutočnosti vyzvedali, komu sa chce šéfka páčiť, predsa najnovšie nie náhodou chodí vždy tak módne vyparádená. Prečo zahovára, keď si medzi sebou zvyknú poklebetiť aj o svojom súkromnom živote? Žeby sa v nej prebúdzala druhá mladosť? Včera si tiež niekde užívala, má to priam na nose napísané.

- Ale dievčatá, dajte už pokoj, nikde som nebola! - ohradzovala sa rázne ako sa na šéfku patrí. – Celú noc som sotva zdriemla, hlava mi trešťala od bolesti, nepomohli ani prášky, - sklopila zrak a polopravdami zatĺkala, prečo je v skutočnosti taká nesvoja,. – Na dôvažok aj so žalúdkom mám patálie... Bolesť ma začala kváriť ešte včera popoludní, keď boli u mňa aj moje detičky. Nuž, nič zo mňa nemali...

- Á, tie naše deti, tie naše veľké detičky! – oduševňovala sa Zuzka Kováčová. Bola to jej téma, šéfkine trable v tej chvíli jej už mohli byť ukradnuté. – Predstavte si, môj Ferinko... môj jedináčik... má už Kristove roky, pohodlný bytík v podnájme, ale druhé lôžko vedľa neho je ešte voľné. Práve včera som ho navštívila. Len si povážte... Môjho potomka vymenovali za vedúceho hlavného oddelenia. Hlavného! Doteraz ma vždy presviedčal, že on veru netúži po žiadnej vysokej funkcii, že on sa dobre cíti aj v koži radového pracovníka... Ale také! A teraz tu ho máte! Je vedúcim hlavného oddelenia! Aj pohárom šampusu ma ponúkol. Hádam teraz už ťažšie bude odolávať čarom prefíkaných ženských, čo bažia po vydaji. Viete si predstaviť, ako bez ostychu vyburcuje ich záujem pekný chlapec - zrelý muž bez záväzkov a k tomu vo skvelom postavení? Takého dnes už ako ihlu v kope slamy ťažko nájdeš. Mimochodom, už dávnejšie mu dohadzujem jednu súcu inžinierku z pracoviska, ľúbi sa mi, vám ani nemusím... predsa viete, koho mám na mysli...

Zuzkinu ódu na svojho synáčika Elena Jánska ani poriadne nevnímala, slová šťastnej matky sťaby k nej doliehali zďaleka a stávali sa pre ňu iba monotónnym tokom zvukov, bez akéhokoľvek významu. Lež kolegynkina chvastavá radosť ranila jej beztak ubolenú dušu, vyvolávala v nej postupne zo semena závisti rastúcu nenávisť, a to nielen voči chválenkárke, ale voči každému, kto sa môže tešiť zo šťastného rodinného života, hotového daru nebies. Nevdojak si spomenula na svoju vráskami preoranú tvár v zrkadle. Utkvela v jej predstavách a prenasledovala ju všade, kade išla a kde práve bola, bez okolkov, ako v televíznej reality show. A čo ona? Priznáva si sklon k pretvárkam, predstiera spokojnosť so vzťahmi v rodine i na pracovisku, len aby zachovala pokoj a pohodu okolo seba. Keď ju podozrievali z preflámovanej noci kdesi a s kýmsi, odvolávala sa na bolesti hlavy z migrény. A potom podobne ako Zuzka, aj ona sa pridala a úlisne rozplývala nad tým, ako si fajne mladí žijú.

Elena Jánska však nemohla nemyslieť na to, že včera uväznená vo vlastnom byte márne čakala do noci svoje deti, synátora Janka a jeho manželku Evičku, ako ich pred inými spomínala. Sľúbili, že prídu a po práci si spolu posedia. Keď však dlho nechodili, bola čoraz nervóznejšia, na znak čoho intenzívnejšie začala krčiť čelo, až jej napokon praskli nervy a rozhodla sa, že za mladými zájde ona sama. Dobre tušila, že veci vôbec nie sú v poriadku. Miesto stretnutia jej pripravili ďalšie kvapky bolestného sklamania, ani čoby ich bolo dosiaľ málo.

Ako podľa televízneho scenára osud jej narežíroval neobyčajný príbeh obyčajnej osamelej matky a životnej lásky s túlavým mužom, ktorý krátko po svadbe z ničoho nič záhadne zdrhol niekam do cudziny, stratil sa, rozplynul sa ako dym a nikdy viac sa neozval. Ten vandrák v jej mysli už dávno žije iba ako hmlistá, neurčitá a veľmi zlá spomienka. Ona sa nesťažuje, nie ako jej nevesta. Včera usmoklená Eva neopodstatnene robila zo seba martírku. Naznačila, že jej milovaný synáčik ešte neprišiel domov a akiste sa nachádza v nejakom pajzli s nejakou štetkou. Elena Jánska svojej neveste neverila. Čo také by chcela? Má sa ako mucha v mliečku. Nechápe ju. Do hlavy jej stúpa hnev. Vždy, keď k nej príde, musí počúvať slová nenávisti na adresu jej jediného syna, ktoré opakuje stále dokola, pričom z jej vražedného pohľadu vanie strach. Pozná svojho Janíka, nikdy neuverí, že by bol schopný dvihnúť ruku na ženu, tobôž na manželku, obťažovať ju alebo vydierať. A veru mal by jej čo vyčítať, veď kvôli nej prerušil štúdium zahraničného obchodu, len aby zarábal! De facto jej dobrácky založený Janko sa stal obeťou samoľúbej márnotratnej ženy. Pravda, dnes je iba obyčajný skladník. Eva sa vydala z túžby po blahobyte, cíti sa však sklamaná. Aj včera jej opäť naznačovala, vraj by mohla ťažiť zo svojej zvodnej krásy, no nie pri jej synovi. Už si rozmyslí pripútať sa k niekomu natrvalo. Intuícia Elenu Jánsku varovala: pomôcť i prekaziť plány nevesty môže iba svokra. Ona nikdy nechcela byť tou povestne hašterivou svokrou, preto skôr nabádala Evu, aby nezhody radšej prekonávala ako stupňovala. Upokojovala ju, že nič nie je stratené, niet problému, čo by sa nedal pri dobrej vôli vyriešiť. Pripomenula jej svoj kríž, ktorý pokorne niesla životom. Stratila muža, ostala sama s Jankom a myslí si, že ho dobre vychovala. Všetka jej snaha udobriť Evu však vyšla navnivoč, nevesta rezolútne ako prvej vo famílii odhalila svoju janusovskú tvár, keď šokujúco brutálne začala ziapať:

- Mám vás všetkých po krk, idem sa rozvádzať! Všetko má svoje hranice, ďalej už nemôžem! – zabedákala, no vzápätí bez rozpakov priznala, že ani po toľkých rokoch sa necíti byť skutočnou manželkou jej syna a nikdy tento panelákový byt nepokladala za svoj domov. Víťazoslávne dodala, že tu nebude ďalej robiť zo seba nijakú neboráčku, ona má kde ísť a vie aj s kým! A kto je vlastne Ján Jánsky? Surovo, nie prvýkrát vmietla svokre do očí, že kým ona, Eva Dzurková, – exgenerálova dcéra – až potom Jánska, úspešne vyučuje angličtinu na strednej škole, kde sa teší patričnému rešpektu, zatiaľ jej muž je obyčajný Jano, radový skladník bez diplomu. Niktoš. Preveľký niktoš! A taký si z nej spravil handru. Ako sa len mohla zaňho vydať?! Pre Elenu Jánsku bolo príliš silné a ponižujúce, čo všetko nevesta nakydala na jej syna v jeho neprítomnosti. Drsné slová plné nenávisti sa jej hlboko dotkli, doslova ranili jej dušu. Pocítila nesmiernu ťažobu, sťaby niekto ostrým nožom zasiahol jej srdce rovno uprostred. Šokovaná Elena bezvládne klesla do koženkového kresla v dopoly zariadenej obývačke a veľmi ľutovala, že sem vôbec prišla. Obchádzali ju mrákoty a len s námahou jej došlo, že rozgurážená nevesta v tomto manželstve seba hodnotí neporovnateľne vyššie ako jej syna. No a ju, inžinierku so zahraničným diplomom, do týchto úvah nezahrnula vôbec! Hnev, ktorý v sebe tlmila tabletkami, vzbĺkol ako prudká vatra odporu.

Telefón od generálneho riaditeľa! Dnes prvý pre vedúcu kancelárie, čo zároveň dával každému na vedomie: nastal pracovný čas, všetci majú riadne zarezávať. Prvá „zhasla“ Zuzka Kováčová. Na písacom stole, hľa, v momente ani stopy po zvyšku výdatných raňajok! A urobila dobre, práve na ňu z boku výstražne gánila jej šéfka.

Zuzka dávnejšie pociťuje, že ju Elena už nemá v láske, posmešne ju za chrbtom ani inak nevolá len „matka vedúceho oddelenia“. Prečo? Známa vec, škrie ju, že sa nemôže pochváliť vydareným synom ako ona. Nech by aj pukla od závisti, odteraz prichodí i toto oslovenie rozšíriť o slovo „hlavného“ a bez pretvárky ju volať „matka vedúceho hlavného oddelenia“. Škoda, že do dôchodku má už iba necelý rok a prestane tým aj práca nadčas. Doteraz nevynechala žiadnu príležitosť privyrobiť si. Jej je jedno, či je piatok alebo sviatok. Zarobené peniaze nevyhadzuje na hlúposti, nepremárni ich na seba, čo je očividné: oblieka sa nenáročne, doslova ledabolo.

- Á, pre mňa obliekanie už nie je také dôležité, nikdy som nebola a ani nebudem frnduľa. Kto chce a má na drahé handry, nech sa páči parádiť sa, - mala Zuzka naporúdzi odpoveď na pripomienky kolegýň k jej skromnej garderóbe.

– A potom, mám väčšiu radosť, ak z peniažkov za nadčasy zavše môžem prekvapiť môjho Ferka a potešiť ho pekným novým pulóvrom, košeľou alebo elegantnou kravatou. Obliekať sa moderne a vkusne, teda nadštandardne, je predsa pre človeka v jeho postavení životne dôležité....Videli ste už Ferinkovu fotku? Musím vám ju ukázať, hľa! Kto by neuznal, že je to fešák, elegantný a múdry chlapec? Každá žena v kútiku srdca musí zatúžiť po takomto mužovi...

- A túto fotku ste už videli? – zdvihla Zuzka do výšky očí vraj najnovšiu snímku, na ktorej bol syn s nevestou a či milenkou.

Elena ju videla najmenej zo päťkrát, ale ako vždy predtým, aj teraz ju zo slušnosti azda až príliš pochválila. Podľa očakávania bokom neostala ani kolegyňa Anka. Siahla po fotografii, ktorú jej Zuzka otrčila až pod nos, a ťuk! - prstom sa dotkla šťastím žiariacej mladej ženy.

– Ľaľa, ľudia, čudujte sa! Ani keby som v nej videla svoju dcérku Eleonórku, moju malú doktorku, - obratne obrátila pozornosť na seba. – Popravde, sú rovesníčky. Radosť pozrieť na tú tvoju nevestu: chutnučká, peknučká, hotová kráľovná krásy! – riekla Anka a odpila si z erárnej kávy, čo najlepšie chutila v horčičákoch, vtipkármi prezývaných „ruský krištáľ“. Vzápätí akoby len pre blízke okolie, no dosť hlasne, sa zdôverila, že Eleonórka, dnes-zajtra doktorka práv, má ponuky od špičkových fotografov - vyskúšať, či má šancu vstúpiť do sveta modelingu. Takto sa vlastne za nekonečné chválospevy na dcéru prilepila na ňu prezývka „matka doktorky.“ Nemala im to za zlé, všetci vedeli, kto je Anka Uličná. Asi o rok a pol by mohla odísť do dôchodku, ale ona nemá v úmysle rozlúčiť sa s pracoviskom. Už ani preto nie, lebo od rozvodu, čosi-kamsi šesť-sedem rokov, žije sama. Peniaze, čo tu zarobí, veľmi potrebuje. - Čas sú peniaze a peniaze sú luxus, - hovorievala Anka. – Viete, moja doktorka a jej manžel si zvykli na pohodlný život. Môžu si dovoliť všetko, o čom obyčajný človek ani len nesníva a predtým celé generácie na to nemohli pomyslieť. Chcú si užívať, kým sú ešte mladí. Preto aj s deťmi si počkajú. Ak nie teraz, tak kedy majú žiť na úrovni, aká im náleží? No, povedzte! Veruže teraz... A v tomto im aj ja pomáham. Pre seba už nekupujem takmer nič... Ušetrené peniaze mám pre nich...

Preteky Zuzky a Aničky v honosení sa svojimi ratolesťami pokračovali na každom stretnutí, nechýbal vzájomný diplomatický obdiv z „vydarených“ detí a partnerov, chvála a sláva každá na svoju stranu. Ich pozornosti neujde ani pani Elenka, ale v poslednom čase sa im čoraz viac vzďaľuje. Predtým dobrá kolegyňa, bývalá kamarátka - teraz požadovačná šéfka, inžinierka Jánska, sa klebietkam svojich podriadených prezieravo vyhýba a čelí najmä dotieravým otázkam „na telo“. Jej súkromný život nech ostane súkromím, stoličkou, na ktorej už dosť pevne sedí, nedovolí len tak hýbať. Kvôli popularite niekoho občas pochváli, nech všetci vidia, ako gratuluje Zuzke k synovej kariére, raduje sa s Ankou z jej možno budúcej topmodelky.

Keď sa Ing. Jánska po rannom telefonáte vrátila od generálneho direktora, už si bola istá, že všetko môže byť odteraz inak. Čaká ich reorganizácia. Zatiaľ je to dôverné, prikázali nešíriť. Avšak, pozná svoje baby, z tváre jej vyčítajú, že sa niečo deje. Cestou okolo umyvárne na konci chodby pocítila nutkanie aspoň mrknúť na ženu v zrkadle a takto z očú do očú urobiť to najmúdrejšie: poradiť sa sama so sebou. Budú zmeny, a čo vy, milá pani? - položila si otázku. Elena Janská, úprimne ako nikdy, skoncuje s utajovaním svojich túžob po kariére a je hotová odvážne sa vrhnúť do víru udalostí a pálčivých problémov s tým spojených. Má na to, vidiny nových cieľov povznášajú dušu vysoko nad horizonty súčasnosti. Dokáže zmeniť na nemožné, doposiaľ ešte vždy možné rodinkárstvo, faloš, chyby, straty a niečo spraviť so sebou? Začne s čistým stolom - od seba. Náhle ako v objatí železnej obruče ju opantal pocit viny za počúvanie chválorečí kolegýň, ktorými odsunuli ju a jej Janka do kategórie neschopných lenivcov, oddaných alkoholu a sexu. Musí sa kárať aj ako matka, že doposiaľ trpela vykresľovanie Janka sťa nevydareného syna a prelietavého manžela, zatiaľ čo učitelia ho podnes spomínajú ako príklad skromnosti a talent s veľkou budúcnosťou! Pred zrkadlom si povedala: syna dostane zo skladu a posadí ho do primeraného kresla. Pridelí mu nejaký post. Všetci budú iba zízať ako teľce na nové vráta. A potom s hrdosťou bude o ňom rozprávať, právom sa bude ním pýšiť. Nech šľak trafí aj jej nevestu Evu, nech má ďalší dôvod na rozvod, nech zabalí a napraví tým omyl, ktorého sa obaja dopustili...

Elena Janská, inžinierka, nová riaditeľka, sa má presťahovať do novej kancelárie. Umyváreň s parádnym zrkadlom je iba tri-štyri kroky od dvier kancelárie. Ako na privítanie hneď a nie náhodou si všimla, že nad pravou stranou hornej pery jej začína nenápadne rašiť pikantná bradavička. Kolegyne z jej oddelenia, ktorým sa pochválila, riešia dilemu: usadilo sa jej tam znamienko krásy či šťastia?... Čím podrobnejšie skúma svoj obraz v zrkadle, tým zreteľnejšie sa jej javia rôzne jazvičky a škvrnky na jemných častiach líčok a pod bradou, kruhy okolo očí. Sú to jasné stopy po hriešne zlých či vznešene dobrých zážitkoch, ktoré cez voňavé póry tela siahajú až do hĺbok svedomia, tam sa usadzujú ako dokumenty v archíve. Klamstvom, chvastom či rozprávkou ich nemožno umlčať, masky faloš nezakryjú, grimasy spravodlivých nezastrašia. Kilá šminiek a krémov, retuš obočia, skalpel chirurga môžu zjemniť vrásky, prefarbiť vlásky, zväčšiť ústa, no nezaprú pravdu, stav duše a tela.

Telefón. Novopečená riaditeľka má ísť ku generálnemu riaditeľovi.

Elena Jánska úchytkom hodila očkom do zrkadla, prebehla hrebeňom po novom účese, vypla prsia, nasadila ten správny žiarivý úsmev a rázne vykročila...