Súmrak pomaly líhal na dedinu, aby ju postupne celú zababušil do čoraz hustejšieho, tmavosivého šera...

Rozsvietili sa pouličné lampy, ale aj  domy zalievalo ostré, žltkasté svetlo žiaroviek. Ľudia vzápätí zatvárali pred cudzími zrakmi okná, sťahovali rolety, žalúzie, alebo ich jednoducho iba pozastierali hrubými záclonami.

Ján Koniarek, už dlhé roky družstevný dôchodca, vdovec, občas ešte užitočný radca, kde-tu schopný i pomôcť okolo synovho gazdovstva, oddychoval v útulnej zadnej izbe rodinného domu. Už sa zmrákalo, keď si pred večerou posedel chvíľu na ošúchanej váľande, aby si trochu natiahol boľavé hnáty. Zrak, ako vždy, uprel na jedinú ozdobu izby, svadobný dar od krstnej, na svätý obraz Matky Božej, spásy ubolených. Starý, zhrbený muž sa necítil dobre, mal pocit, že melie z posledného. Čím dlhšie však spočíval pohľadom na čistej ružovej tváričke Panny Márie, odetej do belasého rúcha nevinnosti, tým rozhodnejšie sa mu javilo, že žiara jej milosrdenstva sa prenáša i na neho a posmeľuje ho. Matka Božia ani čo by vedela, v akom je biednom stave, že je preveľmi chorý. Ťažko chorý. Chcel ju pozdraviť, chcel sa jej prihovoriť, chcel ju poprosiť o zmilovanie. Už-už aj naberal zhlboka dych, keď sa s veľkým rachotom odrazu roztvorili izbové dvere a objavil sa v nich syn, Ján Koniarek mladší.

- Nemám tu ženu? Nevideli ste Anču? – spustil zhurta.

- Čo za Anču? Snáď Anku. Tvoja najbližšia....- karhal a učil móresom syna. – Pred chvíľou tu bola, akurát čo vyšla. Cez okno som videl, zdá sa, mala namierené do letnej kuchynky...

- Do čerta! Tá je vždy tam, kde by nemala byť, - neprestal sa zlostiť mladý. - Potrebujem jej pomoc. Všetko nemôžem zvládnuť sám! Mám prichystať na zajtra sečku pre dojnicu. Dávkovať pritom do sekačky ďatelinu, pšeničnú a jačmennú slamu i plevy a ešte aby som to aj sám rezal... Nemám sto rúk! Aj z tých dvoch mi môže sekačka uťať! A ona, pani, si ide láry-fáry. Tak to nepôjde. A ani vy, otec, mi už nepomôžete... Čo s vami? - mávol rukou a húdol si znechutene tak trošku už iba pre seba.

- Veď počkaj, syn môj, aj ty sa sem raz dostaneš, - poznamenal starec pokorne. - Veruže sem, - zopakoval sotva čuteľne.

Ján Koniarek ostal sám.

Podišiel k oknu, prižmúril oči a zahľadel sa do prítmia bočnej uličky, čo bola ako vymretá. Až na jej konci, pri hlavnej ulici, zazrel chabý svit pouličnej lampy a v tom svetle pobadal veľmi dobre známu postavu. Patrila starej žene, čo vehementne kývala, očividne jemu, obidvoma rukami ho volala, aby k nej podišiel. Neveril vlastným očiam. To predsa nemôže byť jeho verná družka, veď tá ho už dávno navždy opustila. Sú tomu vari tri roky. Nie, nijako to ona nemôže byť, dumal. Asi aj rozum som už potratil, uvažoval celý neistý a celkom zmätený. Mal dosť toho klamu, vidín, chcel sa ich stoj čo stoj zbaviť, preto rázne zatiahol vonkajšie žalúzie.

Starec opäť sedel na váľande a v tom šere nastávajúceho večera sa obrátil tvárou k svätému obrazu. Zopäl zbožne ruky – a ako vždy pred večerou – začal sa modliť:

- Panenka Mária, Kráľovná nebies... moja pozemská púť sa už končí...

- Otec, čo tu vysedávate v tejto tme? - nakukla nevesta do izby a zažala svetlo.

- Ach, to si ty? Hej, len tak si dumám, oddychujem, – odpovedal so strojene ľahostajným výrazom na tvári. - A ty, Anka, čo tu hľadáš?

- Že čo? Ide ma rozhodiť od jedu, - vyprskla nevesta v rozčúlení. – Už vyše pol hodiny hľadám kľúč od vonkajšej bránky. Nie a nie ho nájsť. Ako by ho bola zem pohltila.

- A pozrela si sa dobre na mieste, kde býva zavesený?

- Pravdaže, to bolo prvé...

- Anka moja, predsa len tu niekde musí byť! Nemohol ti padnúť na zem, ako aj toť nedávno? - pripomenul starký v snahe ochotne pomôcť.

O chvíľku nevesta trošku zadychčaná, ale s kľúčom v ruke a s vďačným úsmevom na tvári zvestovala:

- Dobre ste mi povedali, otec, - dvihla kľúč do výšky očí. - Nie darmo nabáda múdre porekadlo: „Drž sa starších rady a nedôjdeš vady.“

Ján Koniarek si svoju šikovnú a rozumnú nevestičku obľúbil už od prvého dňa, ako sa nasťahovala k nim do rodinného domu. Bol šťastný, že syn si vybral za ženu práve ju. Veľakrát sa ho zmocnila túžba s Ankou sa úprimne porozprávať, preto i teraz ľútostivo hľadel za ňou, keď k nemu do izby iba nazrela, milo poďakovala za kľúč a už jej nebolo. A nie iba s ňou by sa chcel zhovárať, ale aj so synom, ktorý navonok vyvoláva dojem bezcitného muža, ale on vie najlepšie, že v skutočnosti vôbec nie je taký. Naopak, tento chlapec naskutku má srdce ako maslo. Pohovoriť si s nimi, dlho, bez akéhokoľvek náhlenia sa. To by chcel on. Prenáramne by to chcel. Opäť sa o to pokúsi. Pri večeri. Veruže sa pokúsi, mrmlal si popod nos a hrialo ho vedomie, že láska k mladým už opantala jeho celé vnútro.

Starý Koniarek prešiel do kuchyne, za stolom čakal syna s nevestou i večeru. V duchu najprv oslovoval vnuka, vysokoškoláka, vedel však, že sa ho dočká až koncom týždňa, keď si odskočí z hlavného mesta domov. Hruď mu vypínala pýcha na neho, na budúceho stavebného inžiniera. Už teraz sa na neho vypytujú, dedina sa určite bude rozmáhať, dobrý projektant tu má čo robiť. Pravda, aj s tým by sa chcel zhovárať častejšie. Ale nemôže, a nielen preto, že žije od nich tak ďaleko. Keď aj na víkend príde, ihneď uteká z domu, má svoj program. Ide za priateľmi, či dievčencami. Pekný mládenec, kto ho vie?

- O minútku-dve už môžeme večerať, - oznámila nevesta pri príchode s manželom do kuchyne.

- Narezali ste dosť tej sečky? – otázka starca bezpochyby smerovala k synovi.

- Kdeže, - mávol rukou Ján Koniarek mladší. – Iba na dnes už máme celého sveta dosť! Jediné, čo by sme ešte chceli, po dobrej večeri si  ľahnúť do mäkučkej postele. Veru, už iba oddychovať sa nám žiada...

- Máš pravdu, syn môj,. – súhlasil starec aj navonok ochotne. – Ale hneď po výdatnom jedle si ľahnúť to nie je zdravá vec... Ja, pokiaľ som mohol, vždy som si našiel čas poriadne sa pozhovárať s tvojou matkou. Rozumeli sme si. Vždy sme mali o čom hovoriť. Nikdy sa nestalo, že by sme sa boli mlčky obchádzali, alebo bez slovka sedeli vedľa seba ako hluchonemí. Veruže tak nebolo...

- Ja mám rád pokoj a ticho, - odvrkol syn a nevľúdny chlad mu na všetky strany len tak sálal z očí. - Po takomto úmornom dni, aký som mal dnes, si iné žiadať ani nemôžem.

Ján Koniarek starší sa odrazu zháčil, sklonil hlavu a tuho rozmýšľal, ako by mohol s mladými predsa len uskutočniť tak vytúžený, i keď len kratučký rozhovor. K spokojnosti by mu postačilo povedať si zopár slov, vymeniť niekoľko myšlienok užitočných i do budúcnosti. Čo sa týka chovy, nemá si čo sťažovať, mladí sa oňho starajú priam vzorne. Jemu chýbajú iba slová, teplé ľudské slová. V tej chvíli skrslo v ňom odhodlanie presadiť si svoje. Hoci ešte štipku bojazlivo, no i tak sa opýtal:

- Syn môj, krivdím vám tým azda, keď sa opovážim niečo vám povedať?

Otázka starého a na smrť chorého otca, pohľad do jeho ubolenej tváre dostali mladého Koniareka do pomykova. Úzkostlivo vnímal, ako sa mu zviera hrdlo, až sa išiel od žiaľu a strachu zadusiť.

- Ale otec, ako vás môže niečo takéto vôbec napadnúť? – protestoval. - Mali by ste vedieť, že k dožadovanému rozhovoru nechýba naša vôľa, ale čosi celkom iné...

- A čo iné? – súril k odpovedi svojho syna. - Povedz, len povedz, čo? – naliehal starký.

- Viete, otec, to je tak, a tak aj vždy bolo, že na tomto svete nič iné iba čas nám beznádejne chýba... Veruže čas. Toho máme my najmenej, preto sme chtiac-nechtiac jednostaj v zhone. Predsa aj sám vidíte, že ráno ešte za svitu autobusom odchádzam do roboty a neskoro popoludní sa vraciam. Pri sústruhu si vystojím plných osem hodín a moja Anka sa v tej materskej škole tiež má čo nabehať. A potom tu máme celé naše gazdovstvo: obrobiť tie tri hektáre pôdy, orať, siať, pre dojnicu i ovce nakosiť trávu... Nuž a tu je ešte aj vinohrad, v ktorom sa narobíme sťa kone... K tomu všetkému kŕdle husí, kačíc, plný dvor sliepok... Denne kydať hnoj... Prichodí nám porobiť veľa ďalších vecí aj okolo domu... Mám pokračovať, čo všetko by sme ešte mali robiť? Vy o tom, pravda, viete viacej...- rozpažil syn ruky naširoko a svoj silený úškrn vmietol otcovi rovno do tváre ako výzvu ukončiť zbytočné útrapy. – Nuž ale, keď vám je tak preveľmi do reči, tak počkajte do zajtra. Urobíme si čas a zajtra si môžeme povedať všetko dosýta, ako poslanci v parlamente....

Ján Koniarek starší sa odmlčal. Sústredene sa zadíval do jedného bodu na doske kuchynského stola a úporne sa zamyslel. V duchu si s horkosťou priznal, že už skoro tridsať rokov bývajú pod jednou strechou, jedia ten istý chlieb a predsa tak málo toho vedia jeden o druhom. Navzájom si nepoznajú myšlienky, mladí nevedia, čo trápi jeho, on si zasa namýšľa, že vie, ako mladí posudzujú diania vo svete, avšak často inak, ako to vidí on - cez staré okuliare svojej mladosti. Aj keď dodatočne, ale tie zamlčané slová by predsa len mali odznieť. Veruže by mali, a čím skôr, tým lepšie. Starký totiž každým dňom je pevnejšie presvedčený, že sa musí poponáhľať, lebo na svojom zátylku už cíti chladný dych zániku. Teraz tu, sediac zhrbený pri stole, sa mu vyjasnilo: tým mlčaním, tou nemotou ho vlastne ukrátili, kvôli tomu, čo si medzi sebou nepovedali, sa stal chudobnejším. Aspoň jeho duša je biednejšia. Pravda, chápe aj mladých. Nemajú čas zaoberať sa jeho vnútorným svetom a na hojenie jeho bôle už vonkoncom nie. Chmúrne myšlienky starca zahnal rozkazovačný hlas Jána Koniareka mladšieho:

- Otec, nože si choďte ľahnúť!

- Á, čo vás to napadá, čas je ešte mladý. Podebatujme si trošku, máme o čom, - priam prosíkal starec.

- Otec, poďte, ja vám odosteliem posteľ. Dobre? - pridala sa k dišpute Koniarekovcov aj nevesta v snahe predísť väčšej zvade.

- Ale ľudia, čo je dnes s vami? Ste ako ponocní, preberte sa, aspoň chvíľočku si ešte poseďme tu pri stole. Poďte! - teraz už dôrazne vyzýval starý Koniarek.

- Povedal som vám, že zajtra, - znelo zo synových úst rozhodné odmietnutie.

Starec sa nevzdával, skúsil to inak. Po chvíľke, keď sa vzdorovito, bez pomoci iných pozviechal, sotva čuteľne, akoby len pre seba povedal:

- Zajtra, milí moji? Toho sa treba ešte dožiť a ja nie som si istý.... Mne sa už pred niekoľkými dňami objavil vták smrti, ten kuvik. Už dva razy mi zakuvikal, čím mi dával na vedomie, aby som sa prichystal, lebo už je tu môj čas... Ak nezaspíte, okolo polnoci si to kuvikanie hádam môžete vypočuť aj vy...

V kuchyni vzápätí zavládlo hrobové ticho. Manželia bez slovíčka, tíško, ruka v ruke sa so sklonenými hlavami pobrali do prednej izby, aby sa zbavili starca i chmúrnych myšlienok a oddali sa tak vytúženému sladkému oddychu.

V zadnej izbe Ján Koniarek, kvárený pocitom viny, si ležiačky pod duchnou dávno zosnulej manželky spytoval svedomie.

Svojho času, keď bol gazdom v dome už on, tiež vedel byť voči svojim rodičom tvrdohlavý. Aj on ich veľmi často okríkol, aby ho nechali na pokoji. Teraz už vie, že to bola obrovská chyba, nemal si to dovoliť. Veruže nemal. Takto teda, dumal ďalej, aj on sa dopustil omylov, ktoré mu môžu právom vyčítať. Čo je však podstatné, previnil sa voči tým, ktorých si ctil a ktorých mal najradšej. Ktorým vďačil za veľmi veľa na tomto svete, takmer za všetko...

Nie, nemôže teraz odísť, musí to všetko povedať mladým. Bolesť mu nedá mlčať. Povedali – zajtra si urobia čas... Dobre, bude tam, mladí, ako ich pozná, zajtra budú tiež múdrejší. Odoberie sa od nich v dobrom. - Musím vydržať do rána, - vykĺzlo mu z úst ešte za tmy prebdenej noci. Mal pri tom pocit, že v izbe nie je sám a nehovorí do prázdna.

Pod duchnou plný napätia, s búšiacim srdcom od strachu čakal, či jeho nočné bdenie i do tretice nenaruší kuvikanie.