Ak si človek dovolí položiť otázku náhodnému metropolitnému či inému (no nie hornovidieckemu, čiže z územia Slovenska) Maďarovi, čo mu napovedá meno Štúr, ten si akiste asociatívne spomenie iba na miestny názov Štúrovo, s ktorým Ľ. Štúr jakživ nemal pranič spoločné.

Slovenského pedagóga v Maďarsku to nijako nemôže prekvapiť. Mladí ľudia vychádzajú z maďarských škôl s faktickou neznalosťou neoddeliteľnej slovenskej súčasti multietnickej minulosti Uhorska. Navyše v tomto regióne Európy sú zjavné prejavy národnej privatizácie uhorského historického a kultúrneho dedičstva. Tón v nej udáva politika jednotného maďarského národa. V tejto súvislosti je očividná tendencia nielen opäť zjednocovať uhorské s maďarským, ale napospol aj stotožňovať Maďarsko s Uhorskom. (Iba tak na okraj: hodno si zapamätať a nezabudnúť, že podľa novej ústavy od 1. 1. 2012 platí nový názov Maďarskej republiky: „Maďarsko“, a v duchu si premietnime možné priame či asiociatívne konotácie.)

Pri vyššie uvedených okolnostiach možno čítať iba s vypleštenými očami nasledujúce vety z pera mladého maďarského autora, že „Štúr totiž nie je iba významnou osobnosťou slovenskej, ale aj maďarskej (vyzn. K.W.) minulosti. (...) On bol predsa prvý, kto jednoznačne a zrozumiteľným spôsobom aj pre široké masy vymedzil základné charakteristické (poznávacie) znaky slovenského národa.“ (s. 301)

Pôvodcom tohto výroku je mladý maďarský historik József Demmel (nar. 1982) a zverejnil ho vo svojom druhom knižnom súbore štúdií Zrod slovenského národa. Ľudovít Štúr a slovenská spoločnosť v Uhorsku 19. storočia (A szlovák nemzet születése. Ľudovít Štúr és a szlovák társadalom 19. századi Magyarországon, vyd. Kalligram, Bratislava-Pozsony 2011.)

József Demmel je jedným asi z pol tucta maďarských historikov najmladšej generácie, ktorá sa so znalosťou slovenčiny venuje štúdiu a skúmaniu slovenských dejín. Demmel si však z vlastnej vôle osvojil slovenský jazyk na takej úrovni, že ľahko si poradí aj s predštúrovskou slovenčinou, ako aj s bibličtinou, resp. češtinou, čo mu umožňuje zapodievať sa výhradne dejinami slovenskej spoločnosti 19. storočia v Uhorsku. Táto orientácia sa prejavila už v jeho pozoruhodnej a faktograficky neobyčajne bohatej knižnej prvotine 10. štúdií so slovenskými témami: Celé Slovensko sa zmestilo na jednu plť...(Egész Szlovákia elfért egy tutajon..., vyd. Kalligram, Bratislava-Pozsony 2011). Pracovný postup pri koncipovaní štúdií oboch kníh je podložený precíznym archívnym prieskumom a výskumom, ako aj štúdiom prameňov. Veľmi výrečne hovorí číselná štatistika najmä o knihe venovanej Štúrovi. Zhruba 300 strán textu obsahuje 1235 poznámok a odkazov pod čiarou. Autor v súpise prameňov a literatúry uvádza 674 položiek, z toho 48 archívnych súborov, 25 súvekých periodických tlačí, 26 príručných encyklopedických publikácií, 220 pramennej literatúry, 355 odbornej literatúry a 3 tematické internetové stránky. Čo autor nevie presne zdokumentovať, to prijíma skepticky, ale nadobro nezatracuje. Skeptický je aj jeho náhľad na možnosť spoločných slovensko-maďarských dejín, keďže národné historické naratívy, obdobne ako moderné nacionalizmy, sa nestretajú, ale zrážajú. V lepšom prípade pripomínajú súbežné koľajnice, ktoré sa podľa zákonov perspektívneho videnia (spojené?) strácajú v nedohľadne.

Mladý vedec si uvedomuje, že osobnosť Ľ. Štúra je pre maďarskú verejnosť neuralgickým, najzávažnejším nárazovým bodom, ktorý maďarská historiografia dosiaľ nezvládla. (Podobne ako slovenská Lajosa Kossutha.) Dosiaľ o Ľ. Štúrovi nevyšla samostatná maďarská monografia, ani menší či väčší súbor jeho prác preložený do maďarčiny. (Obdobne na Slovensku zasa o L. Kossuthovi.) Mladý historik si nekladie za cieľ samoúčelne rúcať slovenský kánon o Ľ Štúrovi, povedzme, doslova jeho zbožštenie („Na počiatku bolo slovo, a to bolo u Ľ. Štúra.“), resp. na druhej strane ani vyvracať mýtus o jeho „maďarskej“ zrade, čiže zrade Uhorska, uhorskej vlasti, čo by v pohľade naňho neprinieslo naozaj nič nové, ale usiluje sa Ľ. Štúra alternatívnym diskurzom umiestniť do spoločenskej reality Uhorska 19. storočia, keď vznik slovenského národa bol jednak skutočným vývinovým procesom a jednak konštrukciou Ľ Štúra. Jeho život skúma v štruktúre dejín uhorskej svetskej a cirkevnej spoločnosti. Fragmentárne skladá celok, ale z celku neodvodzuje detaily. Pritom osobitne hodno vyzdvihnúť, že v práci dôsledne nepoužíva zemepisnú a historickú terminológiu, ktorá by v konotáciach mohla vyvolávať nepríjemné (etnické aj politické) negatívne asociácie. Vedome sa vyhýba aj zaužívaným dejepisným šablónam, stereotypii a stereotypným združeným pomenovaniam. Nezmieňuje sa o úslužnom, „trpiacom slovenskom ľude“ v premodernom období jeho vývinu, ale o „modernom imaginárnom slovenskom národe“, ktorého štátna samostatnosť sa stala skutočnosťou až koncom 20. storočia. Tento fakt spätne vyvracia názory súvekých maďarských politikov v Uhorsku, ktorí vyhlasovali, že slovenský ľud (národ) nejestvuje, hoci pripúšťali existenciu Uhrov, ktorí hovoria po slovensky (tótsky).

Slovenská odborná aj laická verejnosť by zakrátko mala dostať do rúk naozaj precízny slovenský preklad tejto knihy Józsefa Demmela, aby sa mohli dopovedať mnohé nastolené alebo len nadhodené otázky a zavše aj autorove opodstatnené, dobromyseľné pochybnosti. Napríklad takú maličkosť: Kto a kedy vlastne napísal text súčasnej slovenskej hymny (ako je známe, z roku 1843, resp. 1844), keď podľa zistenia J. Demmela Ľ. Štúr ju spomína už v roku 1841?

Kniha Józsefa Demmela chváli vydavateľstvo Kalligram za iniciatívne vydanie, lebo ide o rukolapný príspevok, ktorým maďarský autor vykročil na cestu vzájomného poznania a porozumenia dvoch európskych (malých) národov, ktoré vyrástli a vyspeli do národných celkov nikde inde ako v spoločnom štátnom útvare, ktorého korene siahajú do raného stredoveku. Je nepochybné, že bez onoho vzájomného (sebakritického) poznania sa neobíde (poväčšine ako prázdna floskula bez faktov) ani často deklarované slovensko-maďarské zmierenie a vyrovnanie (hoci aj po čase a aspoň na krátke časy).

Karol Wlachovský