Pri čítaní najnovšej zbierky Zoltána B. Valkána s titulom Pivnica (Budapešť, 2011) sa pred čitateľom otvára z jeho predchádzajúcich próz dôverne známy svet podpilíšského kraja zaľudnený drobnými postavami, silne zakorenenými do tohto prostredia.

V tomto patriarchálne usporiadanom svete prislúcha centrálne miesto predovšetkým mužským postavám (starému otcovi, otcovi, synovi a vnukovi), ktoré sú hlavnými nositeľmi epického diania väčšiny príbehov nielen predmetnej knižky, ale vôbec celej doterajšej tvorby autora. Platí to aj v prípadoch, v ktorých sa mužská postava podľa svojej sujetovej funkcie posúva síce do pozadia, no jej dominancia ostáva latentne prítomná a citeľná v podtexte. Na základe týchto čitateľských skúseností a postrehov podľa mojej mienky Zoltán B. Valkán vo svojej spisovateľskej stratégii vedome, či podvedome sleduje ten istý cieľ: miniatúrne povahové kresby rôznych mužských protagonistov mieni zliať do virtuálneho obrazu otca. Jeho snaha je odôvodniteľná najmä skutočnosťou, že patrí ku generácii, ktorá sa narodila v období druhej svetovej vojny a často vyrastala bez otca. Otcovia tejto generácie zahynuli na fronte alebo v zajatí, v lepšom prípade sa vrátili k svojej rodine, ale len po dlhšom čase. Pravdepodobne tieto okolnosti privádzajú autora k nutnosti kompenzovať absenciu otca v podobe literárnej postavy, so snahou zaplniť prázdno spôsobené jeho hiátom. Z druhej strany sa však Valkán uvedením problematiky otcovstva a synovstva dotýka univerzálnej témy spracovanej aj mnohými inými autormi. Medzi nimi možno spomenúť napríklad Turgenevov román "Otcovia a synovia", Kukučínov "Dom v stráni", Šikulových "Majstrov", ako aj Vámosovu "Apák könyve" (Kniha otcov) a Esterházyho romány "Harmónia Caelestis" a "Javított kiadás" (Upravené vydanie).

V spomínaných dielach ide o vyjasnenie si vzťahu syna k otcovi, o vyrovnanie sa s jeho skutkami a myslením, ako aj o generačné konflikty. Tento proces možno sledovať aj v prózach B. Valkána, v ktorých sa postava otca vníma ako najväčšia autorita a organizátor tradičnej rodiny, v ktorej vládnu hierarchické vzťahy. Synovia sa však proti takejto mocenskej pozícii otca zákonite vzpierajú. Spochybnením aktuálnosti jeho životnej filozofie, ako aj jej platnosti pre mladú generáciu, narúšajú otcovu autoritu a pokúšajú sa zbaviť sa jej skľučujúcej nadvlády. Konfrontáciu medzi oboma stranami možno vnímať ako zrážku dvoch odlišných svetov. Otec sa pridržiava tradičného vidieckeho spôsobu života s nádejou, že v synovi si nájde nasledovníka. Ten však odmieta túto možnosť a rozhodne sa o úplne inú cestu, čo vedie buď k ich definitívnemu rozchodu (List), buď k permanentnému napätiu medzi nimi, spôsobenému vynúteným spolužitím (Trošku sa porozprávať). Autor uvádza celý rad otcov, ktorí sú rôzneho charakteru, sú si však podobní mentalitou podpilíšskeho človeka, priam posadnutého láskou k zemi a práci na nej. Rad otcov sa objavuje v spomienkach rozprávača ako rodový archetyp, sled postáv, ktoré vytvorili podmienky života pre rodinu, postavili dom, založili a zveľadili gazdovstvo, vysadili ovocný sad a vinicu, vypracovali sa za znamenitých vinohradníkov, ktorí udomácnili vo svojom užšom a širšom prostredí kult vína a viedli svojich potomkov k úcte k tradíciám. Valkánove mužské postavy prechádzajú osudovými medzníkmi svojho života, ktoré zvládajú niekedy dobre, inokedy zle, no jednako sa nemôžu vyhnúť zákonitostiam jeho kolobehu -, zo syna postupom času sa stáva otec, následkom čoho sa vymieňajú pozície a z iného zorného uhla sa posudzujú skutky predkov a potomkov. Príkladom toho môže byť miniatúrny, ale veľavravný intímny záber zo sna starca Jána Trpileka (Balkón; Vianoce tetky Karovej): "Držal svojho syna - školáka za ruku...V dlani cítil chlapčekovu teplú, spotenú ruku..." (s. 86) Starec býva u svojho syna v paneláku v meste, kde sa cíti opustený a cudzí. V tejto krízovej situácii sa mu vo sne vracia dávny pocit spolupatričnosti so synom. Vtedy mu on bol oporou a v prítomnosti by on potreboval synov súcit a empatiu, no musí si uvedomiť, že márne po tom túži.

Valkán stopy po otcovi hľadá a nachádza vo sfére spomienok z obdobia detstva a mladosti, ale aj v reálnom sociálnom a prírodnom prostredí, vytvorenom a kultivovanom generáciami predkov. Približuje sa k jeho osobe senzuálne, opierajúc sa o zmyslové dojmy z minulosti, spájajúce sa s obrazom otca, žijúceho v jeho predstavách. Jozef Kara, hlavná postava titulnej poviedky Pivnica však pri pokuse o zachytenie otcovho vonkajšieho vzhľadu narazí na nečakanú prekážku. Zisťuje, že sa nevie rozpamätať na jeho tvár, ktorej črty sa rozplývajú a vynárajú sa v hmlistých a neurčitých kontúrach. Živo si však zachoval spomienku na príjemný pocit z dotyku otcovej teplej dlane, ktorá preň znamenala kedysi istotu a šťastie. Na inom mieste, v próze s nadpisom Ovocný sad (Návrat), rozprávačskému subjektu pri pohľade na "bledé" jablká ovocného sadu vysadeného otcom sa vybavujú v mysli jeho "okrúhle oči". Prchavé ťahy otcovej tváre sa však nepoddávajú spisovateľovmu úmyslu rekonštruovať ucelenú, poznateľnú tvár, ale unikajú do transcendentálnej dimenzie. Fyzická podoba otca síce ostáva vo fragmentoch, ale v textoch sa odhaľujú jeho skutky a cez ne aj jeho duchovný závet.

Neúplný obraz otca sa dopĺňa a završuje baladicky ladenými prózami Jabloň a Susedia (Pivnica), ktoré umelecky najúčinnejšie vyjadrujú Valkánov zmysel pre lyrické videnie sveta. Príbehy oboch poviedok sa uvádzajú obrazom neskorej jesene, ktorá je symbolom staroby, zániku, smrti, ale aj hojnosti, veď dobrému gazdovi sa príroda v tomto období zavďačí za jeho starostlivosť bohatou úrodou. Jeseň je čas aj na bilancovanie danej životnej periódy jednotlivca, k čomu pristupujú aj obaja protagonisti spomínaných próz. Paralela medzi prírodou a človekom vyplýva z ich podobného stavu, keďže ide o starých mužov, ktorí práve prežívajú jeseň svojho života. V centre oboch príbehov sú stromy, ku ktorým ich majitelia uchovávajú hlboké city a zaobchádzajú s nimi takmer ako so živými bytosťami. V pozadí ich láskyplného prístupu k jabloni a orechu sa akiste skrýva prastará viera človeka v ľudské vlastnosti stromov. Z psychologického hľadiska strom symbolizuje vývin osobnosti človeka a v takomto zmysle ho možno stotožniť aj s vlastným "ja", ako aj s osobou, ktorá citovo najbližšie stojí k danému jednotlivcovi. Znaky takejto viery možno sledovať aj v správaní sa hlavných postáv interpretovaných poviedok voči obľúbenému stromu, ktorý v ich záhrade má uctievané miesto a zohráva v ich osobnom živote nenahraditeľný význam. Obaja si uvedomujú, že stromy ako aj ľudia majú svoje dejiny, ktoré sa aj v ich prípade vzájomne prepletajú. "Nemý spoločník", stará jabloň Jozefa Makoviča (Jabloň) bola zasadená práve v tom roku, keď sa aj on narodil. Preto sa s ňou celkom stotožňoval, videl v nej seba samého napriek tomu, že strom zasadil preňho neznámy človek, pri príležitosti prvého prijímania vlastného syna. Akt sadenie stromu cudzím človekom, čo podľa zvyku prináleží otcovi po narodení dieťaťa, poukazuje na absenciu otca, ktorého zastupuje iný muž, ten namiesto neho vykonáva prastarý rituál. Tento fakt však neprekáža starcovi v tom, aby obklopoval tento strom (vôbec všetky stromy) úprimnou láskou, zodpovednosťou a starostlivosťou "Všetko to mu často natislo do mysle aj počudovanie a ľútosť nad ľahostajnosťou, akú ľudia väčšinou voči týmto svojím tichým spoločníkom prechovávajú" (s. 110). S podobnou nehou pristupuje k svojmu orechu aj vdovec Ján Bujna (Susedia), ktorý na rozdiel od majiteľa jablone, je jeho priamym dedičom po otcovi a "...kým len vládal, orech oberal vždy priamo zo stromu." (s. 117). Obe postavy sledujú plynutie času a znaky vlastného starnutia na týchto stromoch "...strom zostarol, ako aj jeho majiteľ a ukazuje sa, že čoskoro i vyschne." (s. 119), pritom si radi pochutnávajú na plodoch, ktoré im stromy ponúkajú. Aj v tejto súvislosti sa prejavuje Valkánov zmysel pre senzuálne uchopenie objektívneho prostredia a sklon k určitému hedonizmu, veď obaja protagonisti vnímajú svoje stromy aj priamo zmyslami cez "šťavnatosť", "kyseľkavú chuť", a "voňavosť jablka", "jablkové" a "orechové štrudle", "jabĺčkovicu", "orechové halušky", "orechové rožky", keď "jabloň" je nielen "okrasou záhrady", ale zabezpečí aj "tieň" v lete.

K jabloni sa popri Jozefovi Makovičovi viaže aj jej pôvodný majiteľ, kto vo víre historických čias opustil svoj rodný kraj, aby sa presídlil do vlasti svojich predkov. Na jabloň však ani po desaťročiach nemohol zabudnúť. Jeho posledným želaním bolo ešte raz vidieť tohto svedka vlastného detstva, ktorý akoby v túžbe po ňom sa odvrátil od svojho pôvodného miesta a rástol smerom, ktorým on sám kedysi odchádzal. Nový majiteľ jablone neznámeho človeka prijal vľúdne, veď obaja sa citovo viažu k tomu istému objektu, ktorý im pripomína šťastnú minulosť. Presídlenec z vďačnosti za starostlivosť o jabloň odhalil tajomstvo jej "čarovnej haluze". Tento motív pripomína zákon ľudovej rozprávky, v ktorej sa dobrý skutok vždy odmení, zároveň naráža na prastarú vieru človeka v imaginárnu silu stromu. O tejto viere vypovedá aj dedič orecha: "...otec ma aj po toľkých rokoch od svojej smrti skrze tohto stromu do dnešného dňa podporuje a obohacuje" (Susedia, s. 119). Strom v takomto význame možno vnímať ako metaforu otca - syna – života. Je všeobecne známe, že naši predkovia v strome si ctili aj otca aj matku, videli v ňom archetyp rodičov. Vo Valkánových prózach však, ako z predchádzajúceho vyplýva, centrálne miesto prislúcha otcovi, ktorého virtuálnu podobu po dlhom hľadaní možno nachádzal v strome ako v stelesnení našej minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra:

Zoltán Bárkányi Valkán: Návrat, 1998

Zoltán Bárkányi Valkán: Vianoce tetky Karovej, 2009

Zoltán Bárkányi Valkán: Pivnica, 2011

http://eletfa.uw.hu/eletfa.html

www.antalfaimarta.hu/konferencia/egig-ero.fa.pdf