Štefan Lami

Neskoré meditácie (2)

Ľudia o míňajúcom sa čase už všeličo napísali. Marcus Aurelius ho prirovnal k rieke: „Čas je rieka, neodvolateľný tok všetkého, čo bolo stvorené. Jedno sa objaví a ďalšie sa hneď náhli na jeho miesto, aby aj ich zmietlo zabudnutie.” Čas môžeme chápať aj ako práve teraz prežitú prítomnosť. Jeho trvanie je len jeden okamih. Keď prichádza z predošlého okamihu, je ešte záhadná budúcnosť. V nasledujúcom okamihu už je minulosť.

Človek vníma ten úsek času, ktorý trvá od začiatku jeho vedomia do jeho skonania. Prežitú prítomnosť môžeme pokladať aj ako stred vnímaného času - čím ďalej sa dostane vedomie človeka do minulosti, respektíve do budúcnosti, tým menej vníma jej javy.

Človek krútenie Zeme okolo Slnka rozdelil na časové jednotky. Tieto umožňujú merať činnosti konané v jeho živote, merať jeho míňajúce sa roky, ale aj minulosť ľudstva, ktoré žilo predtým, ako sa on narodil. Pre človeka čas má význam iba v úseku jeho aktívneho života. Vtedy hovorí: nemám čas na nič. Hoci každá pre neho dôležitá činnosť - zahrnúc do toho aj biologické potreby - sa vtesná do 24-hodinového dňa. Na budúci deň má na ďalšiu činnosť ďalších 24 hodín.

Význam času pre starnúceho človeka postupne klesá. Veci, ktoré predtým pokladal za dôležité, začnú strácať na dôležitosti. Životné funkcie sa postupne spomaľujú, niektoré ústroje už neslúžia tak ako predtým. Človek si začne privykať na stav, ktorý nazývame starnutie. Začne byť meditatívny, čoraz častejšie mudruje. Zrazu si všíma východ a západ slnka, počúva čvirikanie vtákov, cíti vôňu kvetín, teda veci, na ktoré predtým nemal čas.

Starnutie prináša myšlienku na blížiaci sa zánik. Uvedomí si, že na tento svet sa dostal v procese nekonečného času. Jeho tunajšie bytie - nech trvá do hocikedy - je v rámci absolútneho času krátke. Nepochybné je, že brať na vedomie blížiaci sa koniec uľahčí človeku viera vo Všemohúceho stvoriteľa. S ním a jeho prostredníctvom mozog ľahšie prijme myšlienku na úplný zánik bytia. Verí, že má dušu, ktorá sa podobá jeho stvoriteľovi. Dušu, ktorá je nezávislá od priestoru a času. O koľko poetickejšia a uveriteľnejšia je táto viera, ako prijať vedomie v úplný zánik človeka, jeho ponorenie do nekonečne sa meniacej hmoty.

Do minulosti náhliaci sa čas výstižne predstaví jedna prekrásna slovenská ľudová rozprávka nebohej tetky Márie Jánskej. Názov rozprávky je Nebeská sláva. Mária Jánska bola jedna z našich najväčších rozprávačiek. Zaslúži si, aby sme sa kedy-tedy vrátili k jej rozprávkovému dedičstvu.

Ból raz jeden král a mal jediného sina. Už ostarával a hovorí sinovi:

- Ach, sin mój, viďíš, že sem už starí. Ožeň sa!

- Ožením sa, ale len ked uviďím ňebeskú slávu.

Rok šel za rokom, ale ón tú nebeskú slávu ňeviďel. Raz došel k ňemu jeden staručkí človek a hovorí mu:

- Ti bi si ozaj scel ňebeskú slávu viďeť?

- Veru bi sem scel! Aj oca šanujem, je starí. Ale ked sem si len velice zaumíňil, že potom sa buďem sobášit, ked ňebeskú slávu uviďím.

- No, tedi si seňňi na mój chrbát, a ja ťa odňesem.

Dobre to aňi ňevipovedal, už boli v téj ňebeskéj sláve! Svatí Peter jim otvoril bránu, a ón sa teda ta dostal. Ťešil sa, že tam šecko pekné viďel. Teda si mislel:

- Ked dójďme dole, zesobášim sa z mojú ňevestú.

Zdálo sa mu, že je tam už aj hoďinu. Svatí Peter mu hovorí:

- No, človeče, už mosíš ísť dole!

- Jaj, oče, ešče bálen jennu hoďinu ma ňehaj, ešče sem šecko aňi ňeviďel.

Tak ho ešče trošku ňechál. Ked už naozaj mali íst dole, došel zas ten staručkí, a hovorí:

- Sináčik, už mosíš íst dole, už ťi boh dal, abi si ňebeskú slávu viďel.

- Len ešče trošíčku ma ňehajťe!

Teda ho ňehali. Bol tam tri hoďini v téj ňebeskéj sláve. Svatí Peter mu hovoril:

- Čil už mosíš ísť.

Došel ten staručkí, a naspák ho odňésel.

- No už čil sa zesobášim! Šecko je prichistané, aj večera, aj ňevesta je oblečená.

Dójďe do téj kaplički, ďe sa mollíval, ale tá bola ošarpaná, orípaná, čérná, leda že tam len pár múrof stálo. Šecko mu bolo ňeznámo. Išel hledat svój palác, ďe s ocom bíval. Ničeho ňeviďel takého, čo bi mu známé bolo. Ale v tom paláci ešče žil ten človek, čo ho na rukách nosíval, ked ból ešče chlapec. Ale ból už šeďiví, starí, brada sa mu až po zem vlékla. Šecko mu bolo cudzé. Darmo sa prihováral, ňikdo ho ňepoznal, a mislel si:

- Čo je toto? Veď ňeni aňi tri hoďini temu, jak sem odešel!

A ten bradatí mu hovorí:

- Jaj, človeče! Už tvój otec je dávno hňilí, aj tvoja ňevesta! Šak už tristo rokof je tomu, jak si odešel!

- Tristo rokof? A mňe sa zdá, že len tri hoďini.

- To ňeni pravda. Já sem zatál mosel tu na ťeba čakat, lež tú slávu ňebeskú ňeuviďíš, a veru už aj já sem na rossipaňí! A ešče ma boh ňehál na temto sveťe, abi sem ťeba dočkal.

Obzírá sa aj na teho človeka, aj na druhích, aj na šecko. A len sa ráz zbadá, že aj jemu začali dĺhé vlasi róst! Šeďiveli mu, brada sa mu púščala, vláda sa mu traťila, nohi sa mu trásli, ňeviďel.

- Čo sa to stalo? Šak já sem si tu ňehál ňevestu, a za takí krátki čas sa to šecko zmeňilo?

- Veru tak! Tristo rokof prešlo! A já sem nato ból tu ňehatí, abi sem ťi to šecko pohovoril.

Potom umreli. Aj bradatí, aj čo ňebeskú slávu viďel.