Mŕtva knižnica - desivé slovné spojenie! V Budapešti však slúži práve naopak na oživenie kníh, na ich oprášenie, koniec koncov na ich záchranu. Pred čím? Napríklad pred zabudnutím. Zánikom. Odpísaním, vyhodením do odpadu...

Je smutné, že niektoré knihy si nevypožičali z knižnice vyše 20 rokov! A práve tieto - dokopy 5 000 kusov zo zbierky Univerzitnej knižnice - vystavili v Centrálnej galérii uprostred Budapešti. Do konca apríla si ich môže prezrieť každý...

Netušil som, že môže spôsobiť také intelektuálne vzrušenie listovanie v knihách, o ktorých už vopred viem, že ich nikto nečítal od zmeny režimu! Pozerať chrbát kníh, čítať mená autorov a tituly. A niektoré aj otvoriť. Úplne náhodne. Systematicky prejsť všetkých 5 000 kusov na policiach - to by bolo nemožné.

„Niektoré sú dotrhané, toľkí ich čítali,“ upozorňuje ma kurátorka výstavy Katalin Dobóová. „Vydali ich napríklad v 50. rokoch, ale od roku 1989 si ich už nikto nevypožičal. Šesť týždňov trvala mravčia práca šestnástich ľudí, prešli sme 240 tisíc titulov, z ktorých sme nakoniec vybrali tieto. Okruh nevypožičaných, alebo ak chcete: mŕtvych kníh však bol širší, ale sme nevyložili teraz na police napríklad Stalinove zobrané spisy.“

Asi by to bolo nudné.

„Zhruba polovička kníh je typickým produktom doby, kedy ich vydali. Napríklad kniha o socialistickej morálke už právom nezaujímala nikoho. Ale druhú polovicu tvoria také knihy, ktoré hodno vziať do rúk aj dnes. A tu je niekde podstata celej inštalácie: kto chce, môže zachrániť jednu knihu tak, že ju preloží do police uprostred miestnosti a napíše pár riadkov, akoby odporúčanie, prečo by si danú knihu ľudia predsa mali prečítať. Takto sa mŕtve knihy oživia, prinajmenšom sa oprášia,“ dáva nejakú nádej kurátorka.

Vraciam sa k policiam pri stene. Rozdelené sú na knihy, ktoré vyšli v 40. a 50. potom v 60., 70. a 80. rokoch, je tu technika, spoločenské vedy, história, geografia, ale najviac beletria. Hneď po vojne, samozrejme, v úplnej väčšine sovietski autori. Černobryvec, Rilenkov, Karabajev, Priškin, Ťurkin, Daskalov... Aha! Jééé! Jirásek! Hrubá kniha - Sötétség… čiže Temno, z roku 1953.

V ďalšej sekcii mi bije do očí Jozef Gregor Tajovský - Horký chlieb, potom Rudolf Jašík - Mŕtvi nespievajú, Vladislav Vančura - Tri rieky, básne Andreja Plávku... V tejto roztrúsenej česko-slovenskej skupine sú aj ďalšie knihy, všetky ani nevymenujem. V katalógu ešte vidím Zápotockého dielo „Vörös fények Kladnó fölött”, ale na polici nie a nie nájsť Červenú žiaru nad Kladnom. Žeby ju niekto ukradol?

Možno sú tu knihy mŕtve, ale výstava nie je mŕtva. Staršia dáma, pani Judit sa mi priznáva, že išla okolo náhodne a zistila, že sa musí vrátiť, aj s papierom a perom, a venovať výstave oveľa viac času. Ale čuduje sa, až je zdesená, že sú knihy, na ktoré nebol zvedavý nikto.

80-ročný pán Dénes sem prišiel preto, lebo žil v dobe, keď tieto knihy vydali. Videl tu mnoho kníh, ktorých hodnotu považuje za trvalú.

Možno myslí na Berkesiho, Szilvássyho, Moldovu, Végha, Nemereho a ďalších autorov maďarských bestsellerov zo 70.-80. rokov? Aj ja som ich čítal v mladosti na jeden dych. Výstavu na jeden dych prejsť nemožno. Už som tu tri hodiny, raz vlažný, inokedy až rozhorčený, že danú knihu si nikto nevypožičal. A keď sa blížim ku koncu, zalieva ma hrejivý pocit: aj vďaka mne „vstalo z mŕtvych“ niekoľko knižiek? Konkrétne zachraňujem dve: Jiráska a Tajovského prekladám k odporúčanej beletrii.

Pôjdem si to ešte overiť, či ich náhodou niekto nevrátil do políc, povedzme vedľa knihy „77 básní o Leninovi“!

Gregor Martin Papucsek