Spisovateľ Vincent Šikula nazýval svoje romány knižkami o domovine. S nezvyčajnou chuťou opisuje svojich hrdinov, prostých ľudí s ich pocitmi, túžbami, trápeniami.

Vracia do literatúry obyčajného človeka bez prikrášľovania a zakrývania jeho dobrých či zlých vlastností, každodenný život, vôbec nie jednotvárny a nudný. Vincent Šikula sa totiž na svet pozeral akoby cez farebné sklíčko, pohľadom dieťaťa, ktoré vidí aj to, čo dospelí často prehliadajú. Na prvý pohľad banálne príbehy rozjasnil svojským humorom a nadhľadom umelca, ktorý sem-tam lieta pár metrov nad zemou bez strachu z pádu. Pomáhala mu pri tom aj hudba - jeho ďalšia vášeň, a tak zanechal vo svojich knihách naozajstnú vôňu domova. Vincent Šikula poľudštil slovenskú literatúru, a to je najväčší poklad, ktorý mohol čitateľom dať.

Spisovateľ a hudobník Vincent Šikula sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre, v mnohodetnej rodine. Otec Alexander Šikula bol lesný robotník - štepár. Vyrábal viničové štepy. Takmer celý život prežil v hore, ale jeho veľkým koníčkom bola hudba. Hrával na klarinete a táto vášeň sa preniesla aj na syna Vinca. Matka Anna, rodená Slintáková, ako štvorročná osirela. V šestnástich rokoch odišla z biedneho Slovenska za prácou do Ameriky, kde bývala u staršej sestry. Vydržala tam iba dva roky, cnelo sa jej za domovom, a tak sa vrátila. Po troch rokoch sa vydala za Vincovho otca. Doma si pri práci okolo kŕdľa detí takmer stále spievala, takže dom Šikulovcov bol plný hudby, aj keď deťom všeličo chýbalo a niekedy nemali ani čo jesť.

V roku 1943 začal Vincent chodiť do ľudovej školy v Dubovej a v rokoch 1947 - 1948 navštevoval kláštorné gymnázium pri Misijnom dome Matky Božej Spoločnosti slova Božieho v Nitre. Bol členom rehole misionárov, kde sa učili prísnej sebadisciplíne. Bolo mu tam často smutno, lebo chlapci nechodili domov ani na Vianoce, ani na Veľkú noc. Vinco si našiel aspoň aké-také rozptýlenie a tajne upravil niekoľko cirkevných piesní. Vtedy ešte chcel byť kňazom a misionárom, až neskôr bol presvedčený, že bude hudobníkom. Najkrajšie chvíle z detstva sa mu totiž spájali s hudbou. Po rozpustení kláštora sa z Nitry vrátil domov do Modry, kde práve vznikala hudobná škola. Nevedel poriadne hrať na nijakom hudobnom nástroji, preto využil prvú príležitosť a išiel sa prihlásiť do hudobnej školy. Vybral si klarinet, ale doma ho nemal, tak hral iba vtedy, keď mu ho požičali kamaráti. Neskôr sa naučil hrať na husliach, organe, krídlovke, horne a lesnom rohu. Hru na horne dokonca v rokoch 1951 - 1959 študoval na konzervatóriu. V tom období bol aj členom orchestra súboru Lúčnica a po vojenčine tri roky učil na hudobnej škole v Modre.

Potom sa jeho život začal orientovať iným smerom - skrútol sa viac k literatúre, ale hudbu cítiť vo všetkých jeho prózach. V roku 1967 sa Vincent Šikula stal redaktorom literárneho časopisu Romboid, kde si ho vybral šéfredaktor, básnik a neskorší minister kultúry Miroslav Válek. Válek ako prvý pobadal uňho literárny talent, keď za ním niekoľko rokov predtým prišiel so svojimi prvými básňami. Tušil, že básnik z neho nebude, ale vedel, že na písanie nadanie má. V roku 1964 vstúpil Vincent Šikula do literatúry knihami poviedok Na koncertoch sa netlieska a Možno si postavím bungalov. O dva roky neskôr mu vyšla knižne novela S Rozarkou. Čitateľom sa predstavil ako excelentný rozprávač a túto povesť si nepokazil ani v ďalších rokoch, keď mu okrem románovej trilógie Majstri, Muškát, Vilma vyšli romány Matej (o živote Mateja Hrebendu), Pôstny menuet či Veterná ruža.

Vincentovi Šikulovi knihy vychádzali aj po roku 1969, keď z postu redaktora Romboidu odišiel, ani nevie ako. Jednoducho ho počas choroby z redakcie vyčiarkli. Doba nepriala spisovateľom, ale Vincent Šikula si z toho veľké problémy nerobil, písal a „muzicíroval“ ďalej. Zakrátko sa zamestnal ako dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave, kde bol jeho šéfom básnik a neskorší minister kultúry Pavel Koyš. V tom období podľa jeho scenára nakrútili film Ľalie poľné a vo filme známeho režiséra Ela Havettu si dokonca zahral túlavého hudobníka.

V rokoch 1973 až 1992 pracoval Vincent Šikula ako redaktor pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave. Jeho svetom sa stala literatúra. Hovorieval, že sa v literatúre cíti kňazom. Kňazom, ktorý má dosť veľa chýb… O práci redaktora sa vyjadril, že musí byť ako vietor, vždy musí vedieť, kam má ktorý rukopis fúknuť. No túto prácu nadovšetko miloval, vždy bol v redakcii medzi prvými a stôl mal zaprataný papiermi, ktoré sa kopili aj všade okolo. Čoraz viac času mu zaberala práca a rodina stála bokom. Napokon sa rozviedol a v Modre zanechal manželku s dvoma dcérami. V redakcii sa po čase zoznámil so svojou druhou manželkou, jazykovou redaktorkou Annou Blahovou. Tá sa vyznala v jeho rukopisoch a zdá sa, že aj v ňom. Vedela ho zbaviť nepokoja a vnášala do jeho života poriadok, aj keď svojský literát celý život čosi hľadal. „Literatúra je vlastne hľadanie Boha,“ túto vetu počula jeho manželka neraz. Šikulovcom sa narodili dve deti a rodina sa celkom prispôsobila spisovateľovi. Jeho žena aj po rokoch spomína, že to bolo niekedy ťažké, ale prinieslo jej to šťastie.

Vincent Šikula za života stihol napísať niekoľko ďalších prozaických kníh a viacero kníh pre deti, z ktorých najznámejšie sú: Pán horár má za klobúkom mydleničku, Prázdniny so strýcom Rafaelom, Vajíčko sliepky liliputánky, O múdrom kohútikovi, Rozprávky a rozprávania. V roku 1980 knihu Prázdniny so strýcom Rafaelom sfilmovali a vznikol nezabudnuteľný film Otec ma zderie tak či tak. Takmer dokončený zostal román Udri pastiera o živote biskupa Pavla Petra Gojdiča, kde v poslednej kapitole opisuje jeho smrť. Onedlho si smrť našla aj Vincenta Šikula. Zomrel 16. júna 2001 vo svojom milovanom dome na Hamrštýle. Po smrti vyšli jeho pamäti vo forme dvoch esejistických kníh Tam, kde sa cesta skrúca a Požehnaná taktovka. V spisovateľských šľapajach otca pokračuje dcéra z prvého manželstva Veronika.

Jozef Leikert