„Divný Janko“, takto o ňom hovorili pre jeho samotársku, nepokojnú, až vzdorovitú povahu. Vrstovník a súbežec S. Petőfiho Janko Kráľ sa narodil pred 190 rokmi v Liptovskom Mikuláši.

Čoskoro odišiel od otca povolaním mäsiara, z neútulného rodičovského hniezda do sveta, aby sa v ňom započúval do hlasov vlastného vnútra.

Mostíkom, cez ktorý básnik prichádza k čitateľovi, sa stala ľudová pieseň alebo ponáška na ňu. Zároveň svet povestí je mu prostriedkom zobrazenia živej prítomnosti. Na rozdiel od svojich predchodcov nepíše baladu pre jej tragickosť, ale preto, aby ukázal hrdinov zápas s osudom. Piesňové podanie je nielen pozadím Zakliatej panny vo Váhu, ale zohráva svoju úlohu aj vo Výlomkoch z Jánošíka, pričom v popredí je súčasnosť, ktorá vyzýva k naplneniu odkazu tohto ľudového hrdinu.

J. Kráľ má veľa spoločného s hrdinami tejto a ďalších svojich básní. Inšpirujúci vplyv malo aj jeho putovanie po Dolnej zemi v rokoch 1846-1847. Tamojšie prírodné scenérie vychádzali v ústrety jeho básnickým vidinám. K svojej rozpoltenosti sa najväčšmi priznáva v básni Orol: „To moje srdce na dvoje sa kála:/ že túžby horia a vôľa zaháľa“. Keď v rokoch meruôsmych udrel zvon slobody, Kráľ píše na jej oslavu Jarnú pieseň a v Honte nabáda ľud, aby povstal proti pánom. Preto ho väznili v Šahách a Pešti. Báseň Šahy vznikla pod dojmom tejto udalosti. Po rozpustení slovenského dobrovoľníckeho zboru, ktorého bol kapitánom, básnik nastupuje do štátnych služieb a čoskoro odkladá pero.

Janko Kráľ je svojím osobným založením blízky Sládkovičovi, ľudovosť tvorby ho zase spája so S. Chalupkom. Na rozdiel od nich sa však podarilo zavŕšiť iba časť zamýšľaného diela, ktoré navyše ostalo väčšinou v náčrtoch.

Až do roku 1952 sme o tejto útržkovitej časti jeho diela ani nevedeli. Dráma sveta - to je iba dodatočný názov pre nedokončený cyklus veršov, ktorým Janko Kráľ chcel vyjadriť svoje poňatie zmyslu dejín a života, rozpor medzi ideálom a skutočnosťou. Básnik a prorok J. Kráľ, ako to o ňom povedal literárny kritik A. Matuška, stelesnil práve tak chvenie dobového prerodu a súčasného myslenia, ako aj vrstvy svojho vnútra a temné hlbiny svojho ducha. Nasledujúci úryvok nám sugestívne pripomína slávnu Puškinovu báseň Poslanie na Sibír.