V dejinách slovenskej literatúry má popredné miesto dielo Jána Kalinčiaka (1822-1871), autor ktorého - v porovnaní so svojimi predchodcami Bajzom, Kuzmánym či Tomáškom - pozdvihol tvorbu v tomto žánri na vyššiu umeleckú úroveň.

Po štúdiu filológie a histórie v Halle sa stal profesorom a riaditeľom gymnázia v Modre. Toto obdobie sám pokladá za najšťastnejšie vo svojom živote. V tom čase sa podieľal na Štúrovom spise O povestiach a piesňach plemien slovanských, ktoré preložil do češtiny, hoci v názoroch na funkciu a postavenie ľudovej slovesnosti sa rozchádzal s autorom spisu. V roku 1858 odišiel za riaditeľa nemeckého evanjelického gymnázia Ťešíne, kde pôsobil až do roku 1869, keď v Martine prevzal vedenie literárneho časopisu Orol. Kalinčiak začínal ako básnik. Svoje verše, publikoval v Orle tatranskom. Ćiastočne to boli ponášky na ľudovú pieseň. Niektoré z nich znárodneli, ako napríklad Koníček môj hrdý vraný. Vedúcimi motívmi jeho poézie sú beznádej a túžba po čine. Ladenie jeho básnickej tvorby má blízko k Jankovi Kráľovi, aj keď sám Kalinčiak sa vyznáva zo svojho obdivu k poézii A. Sládkoviča.

Hlavnú a najrozsiahlejšiu časť Kalinčiakovho diela tvoria prozaické útvary. Prvé príspevky uverejnil v češtine. V čase, keď nastúpil na svoje profesorské miesto v Modre, napísal po slovensky povesť Mládenec slovenský, dej ktorej sa odohráva na Trenčianskom hrade v 9. storočí, avšak myšlienkové východisko je v štúrovských snaženiach. V historickej povesti Milkov hrob z čias kráľa Mateja sa preplietajú realistické a fantastické prvky. Nárokom na napínavé čítanie autor vychádza v ústrety v Bratovej ruke z rokov 1846-1847. Námetom je tu krvná pomsta dvoch šľachtických rodín. Protagonista Mikuláš Badánsky rafinovane posiela na smrť každoročne jedného príslušníka rodiny Razdanovičovcov. Nad posledným z nich, svojím švagrom, sa zľutuje a odtne mu iba ruku, ktorú skryje. Jeho žena ju však nájde a tým odhalí zločiny príbuzného.

Do obdobia protitureckého odboja Kalinčiak začiera v povesti Serbianka, kde hlavnú úlohu zohrávajú silné romantické vášne. Podobne je ladená aj Láska a pomsta, hrdina ktorej, zemepán Mikuláš Blatnický, sa v túžbe po ženskej kráse nezastaví ani pred vraždou. Hrdinovia Kalinčiakových povestí riešia svoje problémy napospol v bojových stretnutiach, časovo zasadených do obdobia od 11. do 19. storočia. Zobrazenie vonkajších, t. j. historických dejov a vnútorných, t. j. problémových faktov je príznačné pre vyššie uvedenú povesť Mládenec slovenský. Hrdina Stanislav sa previní proti slovenskému bratstvu tým, že nechá žiť nepriateľského vojvodcu, otca svojej milenky, ktorý po úteku z väzenia povraždí jeho druhov.

Zatiaľ čo štúrovci v umení zdôrazňovali v prvom rade folklórnu tvorbu, Kalinčiak dáva prednosť životu. Umelecké dielo je preňho rovnocenným výrazom autorovej osobnosti a národného rázu. Túto zásadu potvrdzuje napríklad v povesti Svätý duch (1846), ťažisko ktorej už nie je v napínavosti a romantickosti deja, ale vo vykreslení spoločenských pomerov. To platí aj pre Liptovské knieža, ktoré zosobňuje Ján Korvín, syn kráľa Mateja.

Kalinčiakov realizmus vrcholí v jeho najlepšej práci, románe Reštavrácia z roku 1860, označený ako „obrazy z nedávneho života“ Je to jeho jediná humoristicky ladená próza so šťastným zakončením. Zobrazil v nej súdobé zemianstvo v kortešačkách na stoličné voľby, kde sa raz za tri roky rozpútava boj za plné vačky. Túto pomerne nedávnu minulosť autor komentuje humorom a komickosťou.. Autor sám napísal, že „celá povesť slovenskosťou dýcha, čiže osoby v nej vystupujúce sú také, akí sú u nás ľudia sami...“

Vo svojom Vlastnom životopise Kalinčiak uvádza, že zásluhou svojej matky získal dôvernú znalosť reálií turčianskeho zemianstva a preto v dialógoch jeho postáv je veľa hovorových zvratov a výrazov. Súvisí to aj s autorovou záľubou v zaznamenávaní ľudových rozprávok, ale aj prísloví a porekadiel. Ani pri kresbe zemianskych postáv mu nešlo natoľko o individuálnu charakteristiku, ako skôr o vytvorenie rázovitých typov, ktoré s istými obmenami prechádzajú z jednej prózy do druhej. Preto aj jeho realistické opisy prostredia a postáv sú len súčasťou celkového prístupu k historickým motívom. Pritom román Reštavrácia možno označiť nielen za vrcholné dielo Kalinčiakovej prozaickej tvorby, ale aj za dielo s príznakmi prekonávania romantickej metódy.

O. K.