Gazdiná domu, teta Anča, celú noc zle spala. Prehadzovala sa na posteli, pokašliavala a netrpezlivo čakala, kedy začne konečne svitať, aby bol už koniec jej nočným útrapám.

Nad ránom však usnula a keď po hriešne krátkom spánku otvorila oči, vyľakane zbadala, že šikmé lúče vychádzajúceho slnka už nakúkajú do izby, rovno na jej posteľ. Jedným šmahom zhodila zo seba tenkú duchnu, sadla si a nohy vopchala do papúč. Necítila sa dobre, v hlave jej tupo trhalo a v ústach mala sucho. Dýchala zhlboka a rozmýšľala, ako každé ráno. Po nejakej chvíľke, keď už nadobudla dosť síl a odvahy, vyšla na dvor, aby začala riešiť obvyklé úlohy nového dňa.

Zastala vonku predo dverami a ako vždy o tomto čase, aj teraz pohľadom premeriavala dlhokánsku záhradu. Bola spokojná. Jedna radosť pozerať sa na vzorne obrábaný vinohrad, - pochvaľovala si v duchu. Keď však postrehla, že za vinicou zarastá kukuricu púpava a všakovaká burina, od zlosti sa jej zatmelo pred očami, div neomdlela. Bola totiž presvedčená, že aj túto časť záhrady včera popoludní okopal sused pluhom, ťahaným koňom. Neskoro večer, keď sa vrátila domov od dcéry a opýtala sa manžela, či je záhrada pokopaná, ten rehúňajúc sa prikývol, že je a dodal, že v zápale práce takmer okopali aj ulicu pred domom. Máš ho vidieť! Čo mohla očakávať od toho večne vysmädnutého ožrana, keď mal vykonať niečo spolu s jej mužom, s ešte väčším korheliskom?

Teta Anča si ešte stále masírovala boľavú hlavu, keď odrazu hystericky zrúkla:

- Pišta! Pišta, kde si?

Žiadna odpoveď. Žena si mierne odkašľala a ešte hlasnejšie zakričala smerom k domu:

- Štefan, doriti! Ozvi sa!

Teta Anča v duchu mužovi už povedala svoje. Jasné, preňho je vinohrad nadovšetko! Obrába ho ako sa patrí, to je pravda, ale len preto, aby sa potom tým svojím vínčiskom priam nadájal. Bez vína on veru už nevydrží. Je pravda, že na vinohrad vyhadzuje peniaze bez rozmýšľania. Pochopiteľne, haliera neušetrí ani za okopávanie pluhom. Do suseda dokonca bez miery nalieva aj vlaňajšie víno a ona osobne si nie je istá ani v tom, či aj koňa zavše nepočastuje vínom! Keby len ponúkal, ale nie, aj on pije zarovno so susedom. Akože pije? To sa pitím ani nazvať nedá, on nepije, ale doslova ten svoj mok do seba nasáva. Obidvaja strebú ako zvieratá, pfuj, - a teta Anča si v duchu odpľula.

- Štefan, ostatný ráz ti pekne vravím, hybaj ven!

Prečo má manžel tak nesmierne rád vinohrad a víno? Teta Anča to od svojho muža už veľmi dávno vie. Často jej pripomína, že pri obrábaní toho nádherného vinohradu je nemysliteľné nepiť víno. Bol by to priam hriech, lebo keď sa nepije, ani úroda nebude dobrá, vravieva. Vinohrad je vinohrad, nemá páru. Len porovnajme napríklad hrozno s kukuricou, čo sa, pochopiteľne, prirovnávať ani nemôže. Každému musí byť jasné, že kukurica je ľstivá rastlina, svoj plod podaromnici neukazuje, má ho zababušený do listov, ale tie načim odstrániť až po dozretí. Oproti tomu hroznové bobule možno od samého počiatku sledovať, ako rastú, ako dozrievajú na slniečku, ako rozvoniavajú, ako sa usmievavo zavďačujú svojmu pestovateľovi. Jedna radosť oberať hrozno, vybrať si najkrajší strapec a chvíľami si z neho aj pri robote zobnúť a naostatok nebeská rozkoš z popíjania zlatého moku. Hrozno je najchutnejšie, najzdravšie a najvďačnejšie ovocie na celom svete, vravieva manžel a je o tom aj hlboko presvedčený.

- Štefan, ty ožran ožranský! Ked nejdeš ven, idem ja k tebe. Aby ta čert zebral…

Gazdiná sa prudko zvrtla a keď vykročila smerom do domu, zúrivo kopla do prázdnej vínovej fľaše.

- To je čo? - opýtala sa prekvapene a hneď sa hrozivo zamračila.

- Nevidíš? Prázná flaška. Mala by si ju naplnit, - poznamenal vo dverách manžel s pokorne sklopeným zrakom.

- A ty to myslíš vážne? Precca včeraj ste vypili skoro celú vlanajšú úrodu. Že sa nehanbíte!?

- Ked nenaplníš, tak nenaplníš. Aj tak dobre, ale v tem prípade sa kukurica okopávat nebude…

- Ale bude! Marš pre suseda, nech je tu aj s konom a pluhom! Ale už aj! - riekla žena rozkazovačne so zlovestným, výhražným úskľabkom na tvári.

Štefan sa bez slovka zobral a šiel. Rád a rovno do krčmy. Bol si totiž celkom naisto, že sused už dávno nie je doma, ale v krčme.

Slniečko už poriadne pripekalo a Štefan od toľkej horúčavy a hlavne od toho včerajšieho vína, čo bolo moc suché a bolo ho viac než dosť, bol teraz preveľmi smädný. Úporne uvažoval, čo by si v krčme mal dať, aby sa prebral: či pol deci pálenky, predsa je ešte ráno, alebo tento krát deň začne radšej dobrým kyselkavým strekom. Klin sa klinom vyráža! Potom mu svitlo: načo špekuluje, predsa piť sa bude to, čo bude chcieť sused.

Len čo sa Štefan po krčme trocha porozhliadol, vzápätí zočil suseda, ako ho trojdecákom v ruke horlivo pozdravuje. V tom momente už vedel, čo budú piť.

Keď krčmár zdvihol zrak na Štefana a bez slovíčka rozhodným pohybom siahol po poldecáku, Štefan zaprotestoval:

- Ne! Dva razy tri deci frankúša! - zháčil sa. - Na pálené je už neskoro... - dodal akoby na vysvetlenie.

- Oddychuješ, Jožinko, oddychuješ? - opýtal sa troškou irónie nabrúseným hlasom, keď si prisadol k susedovi a keď veľavravne posunul pred neho plný pohár vína.

 - Oddychujem.

- Aj tvoj kón oddychuje?

- Aj ten.

- Mali by sme pokopat aj kukuricu…

- Ne, kukuricu nebudeme okopávat, - vyhlásil sused kategoricky. - Precca včeraj sme sa zaprísahali, že kukuricu nebudeme… Nech ju okope ten, gdo kukuricu lúbí…

- Ale mosíme, Anča je prevelice namosúrená, je jako fúria, prenáramne sa napajedila... A potom, šak ty to dobre víš, že aj najlepšé vínčisko ništ nestojí bez kačaciny alebo husaciny... A této dobroty, uznaj, nemóžu byt bez kukurice....

- No dobre, - dostával rozum sused, - ale tedy mosíš dat o flašku vácej, o dvojlitrovú flaštičku vácej…

O hodinku-dve tetka Anča, spokojná so sebou i s mužmi, s úsmevom na perách počúvala, ako sa ozýva zo záhrady pesnička: „Aj tí naši píjávali, aj my píjat budeme, aj tí naši hovno mali, aj my ho mat budeme…”

Štefan viedol koňa, silne sa držal ohlávky, aby nepadol. Aj takto sa mu čoraz ťažšie kráčalo. Mal pocit, že ani koňovi sa už nechce ťahať pluh.

- Jožko, tento má iste vypité…

- Gdo má vypité, he?

- Precca tento kón…

- Á, hovno velké! Netáraj voloviny! Len mu nedýchaj do papule... A potom merkuj, kráčaj rovno, aby sme nevyorali kukuricu...

Slnko stálo už dosť vysoko na belasej oblohe a poriadne hrialo. Okopávačom bolo veľmi teplo.

- Pŕŕ.... pŕŕ, - zastavil sused koňa. - Dajme si šluka, - povedal a natiahol k Štefanovi ruku so škatuľkou lacných cigariet.

Štefan sa ani nehnul.

- Nezapáliš si? - začudoval sa sused.

- Aj bych, len nedočáhnem na cigaretle. Ten tvój kón tuším stojí na mojéj nohe...

- A to len tak hovoríš?

- Jako ti to mám povedat, po švábsky?

- A tažký je ten mój tátošík?

- Veruže je, jako fúra hnoja. Rozkáž mu, nech si ide o krok alebo o dva dálej!

- Dobre, rozkážem, ale to ta bude stát druhú flašku.... Len aby sme si rozumeli…

A keď teta Anča ako mladica trielila z pivnice ozaj s treťou fľašou vína, aby kukurica bohato rodila, v záhrade sa ozývala už iná pieseň: „Jaj, mamička, svrbí ma, zavolajte šuhaja, nech sa se mnú, nech sa dobre poihrá…”

- Že sa nehanbíte, ožrani ožranskí! - kárala mužov.

Mužov ani nenapadlo hanbiť sa za pesničku a za sucho v hrdle. Natoľko nie, že keď večer pri belasom svetle usmievavého mesiačika sedeli pred pivnicou pri poháriku kyselkavého domáceho vína, hlasito a rozhodne presviedčali gazdinú domu, že oni veru vôbec nespievali. Spievať ich ani náhodou nenapadlo, lebo im neišlo o nič iné ako o jedno-jediné, o starostlivé okopávanie. Ak by aj bola niečo počula, čo jej pripomínalo nôtenie, tak to ani nebol spev, ale erdžanie opitého koňa…