Zoltán B. Valkán ● Prvá žatva

Súmrak bol po dlhom dni, ako bývajú dni dlhé koncom júna, medovohnedý a vlažný. Slnko išlo zapadnúť za mierny končiar Plešiny a po celodennej páľave na nevydržanie zdvihol sa aj teplý vietor, či skôr vánok, aby príjemne pohladkal rozpálené tváre muža a chlapca, stojacich na okraji pšeničného poľa. Starý otec a vnuk mlčky, no skúmavým pohľadom premeriavali pšeničnisko. Starký s vráskavou tvárou, na pohľad nízky, ale pevný, žilovitý, rozhodným krokom vstúpil do pšeničného mora, odtrhol za hrsť kláskov a prstami ich rozžmolil.

Otvorenú dlaň potom priblížil k ústam, aby ostie z nej odfúkol a takto očistené zrelé zrnká cedil z jednej ruky do druhej.

- Okoštuješ? - spýtal sa vnuka a posotil si obnosený klobúk na zátylok.

Chlapec si niekoľko zrniek nabral do úst a vzápätí ich začal silne prežúvať. Zrelá pšenica bola tvrdá, ale poslušne praskala medzi zubami a lepila sa mu na ďasná. Mala zvláštnu sladkastú chuť, pravdu povediac, ani mu nešmakovala. Po kratučkom zaváhaní, či má rozhryzené zrnká vypľuť alebo nie, sa rozhodol ich prehltnúť.

Starký sa len mierne usmial. Jemu rozžuté zrnká žita, ako tu národ pšenicu nazýva, veľmi chutili a skúsenosť dlhých desaťročí ho posmeľovala, že zoberie dobrú úrodu. Pravda, ako po dlhé roky vždy, aj teraz tu, na Výfukoch, v najúrodnejšej časti dedinského chotára, sa ukazuje najbohatšia žatva.

Pred zrakom chlapca sa hladina klasov krotko vlnila a skláňala, akoby vzdávala hold svojim pestovateľom. V súmraku pobadal, že zrelá pšenica už nie je žltej, ale skôr medovohnedej a trolilinku i sivej farby. Márne v nej hľadal červené ostrovčeky divého maku, alebo vlnenie do fialova blčiaceho kúkoľa. Vedel, že očami daromne premeriava pšeničnisko, nenájde v ňom ani žiadne bodľačie. Starý otec, čo uznala celá dedina, bol veľmi dobrým gazdom. Spomenul si, ako začiatkom mája po mokrých dňoch obilie rástlo akoby pred očami, ale spolu s ním vyrastalo aj bodľačie, čo je veľká útrapa hlavne pri žatve i pri mlatbe. Jeho starký, pravda, aj mnohí iní gazdovia, túto burinu nestrpel. Na vyrezávanie bodláka, ako ho on nazýval, zhotovil osobitný nástroj. Na koniec drienkovej palice upevnil ostré želiezko a každú jar s takýmito palicami chodila celá rodina po jarine alebo ozimine a vypichovala bodliaky. Starký jeho i staršieho brata Ďuska pri tejto robote zavše varoval, aby po mladej jarine či ozimine kráčali opatrne a zanechávali po sebe čo najmenej šlapají.

- Starý apo, - ozval sa chlapec po dlhšej chvíľke mlčania, - budete mať žito také čisté, čistulinké jak…

- Víš čo, Jožko? - prerušil starký vnuka. - Ráno toto žito začneme spolu žat!

Chlapec sa zarazene odmĺkol a vzápätí sa spýtavo zahľadel do tváre starého otca. Tá však nič neprezrádzala, bola meravá, až ľahostajná. Ako to len myslí, že spolu začneme so žatvou? Pravda, musí si priznať, už dávnejšie tušil a postupom času si bol čoraz istejší, že starý otec raz rozhodne vyriekne: ideme spolu žať!

- Hovoríte, že ráno začíname? - spýtal sa bojazlivo.

- Najvyšší čas, o den-dva by sa zrno už sypalo, - povedal pokojným hlasom. - To precca nemusíme dočkat, - dodal rozhodne.

Pred chlapcom sa pšeničné pole zatmelo, nohy mu zolovnateli, sťa by ani nepatrili k jeho telu. So strachom myslel na zajtrajšie ráno, lebo už poznal drsný pach horúcich žatiev, ale ich priamym účastníkom on sám doposiaľ ešte nikdy nebol. Starý otec mu počas žatevných prác dal iba pásť koňa, alebo doniesť čerstvú studenú vodu z neďalekej studienky. To bolo všetko. Ale od zajtra to bude inak, ráta s ním už ako s riadnym žencom. Je však pravda-pravdúca, ešte nie v úlohe kosca, bude za starým otcom odberať.

Pomaly sa upokojil. Nuž, keď to starý apo natoľko chce, iste to má aj premyslené, nech sa teda stane, pomyslel si odovzdaný osudu. Aj on sám si bol vedomý toho, že zajtrajšia žatva môže byť osudnou skúškou v jeho živote. Na každom kroku sa mohol presvedčiť, že starký chce z neho vychovať statočného, pracovitého sedliaka, aspoň takého, za akého pokladal sám seba.

Matka, vojnová vdova s troma deťmi, bola za otcovu starostlivosť o stredného syna nesmierne povďačná. Často sa mohla presvedčiť o tom, že starký mu nahradzuje otcovskú lásku a to takým spôsobom, o ktorom si myslí, že je ten najlepší. Vo všetkom súhlasila, čo sa týkalo synovej výchovy, bola pevne presvedčená o správnosti otcovho počínania. Od samých počiatkov, teda už od skorej smrti muža v ruskom zajatí, niekde ďaleko na tej prekliatej Sibíri, prijala otcovu pomoc. Pravdou však je, čo iné robiť mohla? Vďačne prijala, ako postupne otec zaúča svojho vnuka do sedliackych prác. A chlapec časom ako dospieval sa tiež bez najmenších pochybností podrobil starootcovskému rozhodnutiu.

Teraz, pred žatvou, už s istou istotou vie, že prešiel školou, ktorá priamo viedla od pastierika až po ženca. Dobre si pamätá, ako sa stal z neho pastierik husí s prútikom v ruke. Ľahký úsmev mu vyčarí na tvár spomienka, ako mu z pastviny na Čapáši mizli zlaté húsence pod vedením syčiacej starej husi so žltočerveným zobákom, ktorého sa spočiatku tak prestrašne bál. Mal strach z bolestivých poštipnutí, po ktorých zavše zostávali na jeho nôžkach i modriny. Keď už plynne čítal a písal, v tichu pastviny, ktoré narušoval iba spev vtákov a gagot husí, najradšej čítal. Knižky mu odvracali pozornosť od husí, neskôr od koňa a kravy a vyčarili pred ním tajuplný svet Indiánov, starých Grékov a Rímanov a bohvie ešte koho. Pravda, neskôr poprečítaval všetko, čo sa mu len dostalo do rúk. Po pasení nasledovali práce vo vinohrade. Spomedzi nich najradšej mal plenie a viazanie. Možno preto, že k týmto prácam mal akýsi zmysel, dokázal rýchlo obtrhať zbytočné výhonky viniča a potom nie menej šikovne rafiou priviazať k agátovému šteku už so zelenými strapcami posypané prúty. Vynára sa mu obraz, keď už vodí koňa pri okopávaní kukurice, zemiakov či vinohradu. Neskôr šikovne lámal aj kukuricu, zbieral vyorané zemiaky a často pomáhal pri rezaní sečky. A teraz nadišiel čas žatvy!

- Podme! - začul rozhodný povel starkého, ktorý po vysadnutí na bak voza trhol opratami. - Tvoja mater už iste nachystala večeru, - dodal už omnoho tichšie.

x

Kým prišli do dediny, nebo už bolo posiate hviezdami a večer bol temný. Na dvore nacvičenými pohybmi spolu vypriahli koňa a keď chlapec

zočil, že starý otec rezkým krokom namieril do svojho obydlia v dome, on zaviedol kobylu do maštale. Do kamenného válova jej nasypal trošku vopred prichystaného ovsa, rýchlymi pohybmi jej slamou z kúta maštale podostlal a potom na rozlúčku ju potľapkal po šiji.

- Večera už čeká, - privítala matka synka s milým úsmevom. - Navarila som vám slepačí perkelt a upékla aj krumplové pagáče.

Za stolom už sedeli jeho bratia, mladší Janko a starší Ďusko. Chlapec sa spýtavým pohľadom zahľadel na Ďuska, zámočníckeho učňa v neďalekom podunajskom mestečku.

- Jak to, že si tu? - spýtal sa ho.

- A ty čo myslíš, gdo bude snopy vázat? - odpovedal brat so širokým

úsmevom. - Vypýtav som sa ze školy, - dodal.

- Zajtra vám navarím gulášovú polévku a upečem aj makový ríteš - pridala sa do rozhovoru matka. - Tak sa patrí, že ženci musá jest to najlepšé jídlo, - dodala vážne.

Chlapcovi zvieralo v hrdle a v ušiach pocítil zrýchlené búšenie srdca. Je

jasné, každý vie, aj matka, že zajtra aj on bude patriť medzi žencov. To znamená, že súhlasila s rozhodnutím starkého. Do konca večere mĺčky jedli, v mysli už prežívali ozaj chlapskú robotu, jednu z najťažších sedliackych prác.

- Idzte spat! - ozval sa vo dverách starký. - Zajtrá musíme velmi skoro stávat. Precca aj vy víte, že na povreslá musíme nažat ešče za rosy - dodal starostlivo.

Chlapec so starším bratom na dvore si v lavóri umyli tvár a nohy a v

príjemne chladnej zadnej izbe sa uložili do postele. Ďusko o chviľu rovnomerným dýchaním Jožkovi prezrádzal, že zaspal, on však nie a nie usnúť, myšlienky mu rušivo vírili hlavou. Strašne sa bál. Modlil sa, aby všemohúci spustil na chotár trebárs aj potopu, lebo keby starký onemocnel, nežalo by sa. So zatvorenými očami ležal horeznak a pozorne načúval. Matka umývala riad a usúdil, že starý otec musí sedieť blízko pri nej, lebo chripľavo, tlmene sa k nej prihovoril:

- Na rok kúpim ešče jenného kona a budem vácej furmančit, - zachytil starkého slová.

- Možná, že bude už troška lepší svet, - odpovedala matka. - Napolenne v rádiu mnoho vyprávali o sellákoch, že kormáň sce pre nich…

- Never ty to! - skočil jej do reči starký. - Len tlačá a tlačá, aby selláci stupovali do kolchozov. Trhani nech tam robá, já nebudem… Nech ta ide ten náš veliký vezír, ten s tú velikú plešivú hlavu… Nech on ide, ten holohlaván…Ale nás nech nehajú napokoji…

- Nemali by sme zajtrá nechát Jožka doma, šak na rok bude ešče vaččí? - obrátila matka chod myšlienok starkého otca, za čo jej bol chlapec nesmierne vďačný. Predsa ho má rada, predsa sa oň bojí.

- Šak v septembri bude už ósmák, - namietol starký. - V jeho veku já som už žav… Nech aj on oprobuje…

x

Ešte ani nesvitalo, keď matka najprv zobudila synov. Chlapec s nemalou závisťou v srdci sa pozeral na svalnatú postavu brata, ktorý sa začal ospanlivo, pomaly obliekať. Aj on si natiahol nohavice, obliekol košeľu a nohy vsunul do obnosených sandálov.

- Túto hrubú košelu si až dójdete na pole obleč. Nebude ta ostí natolko pichat, - posmeľovala matka syna. Ten sa jej pozeral do očí so smutným výrazom na tvári v nádeji, že ho pošle naspäť do postele a namiesto neho bude ona odoberať za starkým.

- Idz už, aby nečekali na teba!

Jeho miesto pri starom otcovi na baku obsadil brat. Neostalo mu iné, musel si sadnúť na voz za ich chrbáty a nechať sa hegať poľnou cestou, na ktorej poznal každý kameň a vodou vymleté koľaje. Keď starý apo zastavil koňa pri pšeničnom poli, už začínalo svitať. Chlapec sa márne obzeral po dáždivých oblakoch, na modrej oblohe nebolo ani len mráčika. Aj táto, už jediná nádej, že spadne dážď, sa rozplynula ako dym.

- Vypráhni! - obrátil sa k nemu starký. - My s Ďusom ideme chystat povreslá…

Chlapec zoskočil z voza na rovné nohy tesne pred starkého, ktorý mu podal opraty. Dobre nacvičenými pohybmi vypriahol kobylu, potom ju priviazal k obrovskej čerešni neďaleko pšeničného poľa a potom pevným krokom sa vydal k žencom.

- Pod, naučíme ta robit povreslá! - položil starký kosu na zem. Nabral za poriadnu hrsť skosenej pšenice, pritlačil pod pazuchu a oboma rukami ju zakrútil.

- Toto je polovica povresla, - strčil chlapcovi pred nos časť slamenného povrazu. Svoj výkon zopakoval a dve časti povriesla pri klasoch krútením splietol.

Chlapec sa daromne usiloval, jeho povrazy boli príliš slabé, v nijakom prípade sa nehodili na viazanie snopov. V strede sa aj na to najslabšie potiahnutie roztrhli na dve časti.

Starký chmúrnym pohľadom premeriaval vnuka. Bolo mu ho ľúto, no nijak mu nešlo do hlavy, že sa nemôže naučiť takejto jednoduchej robote.

- Ništ to, - pokúsil sa upokojiť vnuka. - Budeš len odebírat. Ale najprv sa nafrištukujeme…

Červený východ slnka našiel troch žencov pod čerešňou. Starký uvoľnil šnúrky na tanistre, vytiahol z nej ručník, prestrel ho vedľa seba tak, aby si aj vnuci ľahko brali z pokrájaného chleba, slaniny a uhoriek. Jedli pomaly, naklonení a sústredení, akoby sa zhovárali so zemou. Keď dojedli, starký siahol po hlinenom krčahu prikrytom mokrým obrusom a každému radom nalial studenej vody do plechového hrnčeka.

x

Ženci mlčky pracovali. Starý otec bol spokojný aj napriek tomu, že kosenie musel často zabrzdiť, aby Jožko príliš za ním nezaostal. Často sa zastavil a vyčkal, pokiaľ sa vnuk k nemu nepriblížil na niekoľko krokov.

Chlapec odoberal kosákom, čo držal v pravej ruke. Keď už mal ľavú náruč plnú pšenice, položil ju vedľa seba na strnisko. Brat viazal tvrdé, ťažké snopy a bol mu stále v pätách, až natoľko, že celý čas čul jeho zrýchlené hlasité fučanie.

Slnko na nebi sa šplhalo čoraz vyššie a vyššie a nadobúdalo zlatú farbu. Suchá horúčava nehybne visela nad zemou, klasy pšenice meravo stáli a iskrili v slnečnej žiare. Vytúžený vánok neprichádzal. Chlapca po celom tele zalial pot, tiekol mu po tvári, chrbte, od hrudi až po palce prstov. Klasy pšenice mu aj cez dve košele dopichali ramená a hruď a navyše sa mu ešte aj hlava začala točiť. Zaliala ho vlna teraz už studeného potu. V zápätí, ako by ho boli ponorili do horúcej vody, teplota sa mu rozliala po celom tele. Hlavu mal natoľko ťažkú, že ju sotva vládal udržať. Ťahala ho k zemi. V očiach sa mu marilo, predmety nadobúdali rozličné farby, raz videl všetko v modrom, potom v zelenom, fialovom, čiernom svetle a napokon všetko zaplavila farba zlata. Od potu sa štipľavá, ostrá bolesť na ramenách a hrudi stupňovala, práve tak ako i kolotoč v hlave. Cítil, že to už dlho nevydrží. Pozeral do diaľky ku kostolu, odkiaľ očakával akési spasenie, veď poludňajšie zvonenie by znamenalo zároveň príchod matky s obedom. Okolo dvanástej ho muky premohli: zatvoril oči a odovzdane čakal, kým jeho trápenie ukončí milosrdná mdloba.

Starký odhodil kosu a pribehol k vnukovi.

- Jožko, čo ti je? - zvolal vyľakane.

Vnuk pomaly otvoril oči, nič nechápal, nevedel, čo sa s ním deje. Cítil iba akúsi úľavu.

- Oddýchni si tam pod stromom, - hodil starký hlavou k čerešni.- Je ti už lepší?

- Je, omnoho, - prikývol chlapec a v tom okamihu jeho sluch zachytil od dediny zvonenie a vzápätí, akoby na znamenie, sa objavila matka s rozpálenou a rozosmiatou tvárou. Syn sa jej prenáramne potešil, videla sa mu veľmi pekná a mladá.

- Onezdravel, - hodil starký rukou k sediacemu chlapcovi. - Zamdlev, - dodal akoby na vysvetlenie a poblednutú tvár otočil k dcére. Jeho oči

prezrádzali nesmierny bôľ a hlboké sklamanie, vyžarovali ľútosť nad niečim, čo sa už nesplní a nikdy sa splniť ani nemôže.

Matka privinula k sebe syna a bozkami mu posiala celú hlavu.

- Ostaň tu v chládku, budem odebírat ja, - utešovala ho a na tvár si nasadila slabý úsmev.

Chlapec z tieňa košatého stromu očami sledoval svoju matku, ktorej postava sa najprv rytmicky skláňala k zemi, až napokon úplne splynula so zlatým pšeničným morom.

Slnko kolmo zabodávalo do žencov svoje pálivé lúče. Horúčava vrcholila, na blankytnom nebi nebolo ani stopy po mráčikoch a nechcel pofukovať ani ten najslabší vánok.