Mór Jókai (1825-1904) ● V tej krajine Slovákov

Klasik maďarskej prózy a do slovenčiny najprekladanejší a vari aj najčítanejší maďarský autor Mór Jókai (1825-1904) často umiestňoval svoje príbehy na územie súčasného Slovenska. Horniaky, Horné okolie, Žitný ostrov, Prešporok, Komárno pokladal za nedeliteľnú súčasť reality Uhorska, kde prežíval aj mladé roky svojho života.

Súborné dielo M. Jókaiho, vydané na CD-ROM-e (Arcanum Adatbázis Kft.), ľahko presvedčí každého záujemcu, ako pričasto sa v ňom vyskytuje slovo „tót“ v dnešnom význame „Slovák“ a „slovenský“. To slovo nepoužíval v pejoratívnom význame. Nedožil sa čias, keď sa naň nalepil nános potrianonského obdobia po rozpade Uhorska. M. Jókai pristupoval zhovievavo k Slovákom a slovenskej skutočnosti, pravda, akiste menej láskavo ako Kálmán Mikszáth. Avšak svojou nepochybnou autoritou výrazne prispel k všeobecnému, neskôr k stereotypnému a mýtizovanému obrazu o niekdajšom Hornom Uhorsku, dnešnom území Slovenska, a o jeho obyvateľoch „Tótoch“, predkoch súčasných Slovákov. Obraz krajiny Slovákov v ponímaní M. Jókaiho je romanticky malebný a čarovný a samotní Slováci so spevom na perách sú síce chudobní a skromní, ale pracovití a šporovliví, hodní kresťansky a eticky čistého života. Dokumentuje to aj M. Jókaiho úvod k románu Tí, čo zomierajú dva razy (Akik kétszer halnak meg) z roku 1881. V súčasnosti román patrí k menej čítaným dielam M. Jókaiho aj vo výlučne maďarskom prostredí. Jeho dej sa odohráva v revolučnom meruôsmom roku na Horniakoch. M. Jókai akoby sa bol v tomto úvode inšpiroval Malebnou cestou dolu Váhom Alojza Medňanského (1826, 1844), ibaže pri písaní sám v duchu cestoval uháňajúcim vlakom nahor Váhom, a nie romantickou plťou nadol Váhom.

K. W.

Je zvykom k súboru obrazov pridať ako pozadie aj krajinky, ktorých poslanie je také, že na maľbách si ich nevšímajú a v románoch nečítajú. Scenéria nášho príbehu je však taká zrastená so samotným sledom udalostí, že s ním spoluhrá, ba ho ovplyvňuje.

Sú kraje, ktorých očarujúci vplyv na povahu človeka je nepopierateľný a ktorých minulosť navodzuje prítomnosť. Krajina, svet, duch doby sa pretvára, utvára s časom. Taký kraj aj sám osobitne formuje, tvárni, neprestáva tradične pôsobiť a v bdelom stave sa zamarí ako večný sen.

Uberajúc sa z Prešporka nahor, otvára sa nám čarokrásne Považie. Každý jeho ohyb nám ponúka ďalšiu novú, úchvatnú malebnú panorámu. Vrtošivo zatáčajúca rieka večne mení svoje koryto; raz ho opustí, inokedy zasa zaberie. Po jej oboch brehoch sú lesným plášťom pokryté horské chrbty, jeden z vládcov nad riekami. Na jej brehoch sú najstarobylejšie mestá v krajine so zachovaným stredovekým charakterom, poniektoré sú ešte ohradené kamennými múrmi. Na úbočiach zakrytých korunami stromov sú starobylé zámky obývané panstvom, zvonka sú zahniezdené medzi sústavu hradieb určených na vojenskú ochranu, vnútri sú prepychovo zariadené s francúzskym vkusom z čias renesancie a okolo nich sú nádherné parky, aké mohla kedysi vytvoriť iba feudálna štedrosť, s labutími jazerami, rozprávkovými umelými jaskyňami, vodopádmi a stádami danielov. Opodiaľ sa na vrcholoch hôr zahalených hmlou vypínajú hradné ruiny, v ktorých iba nedávno vymrel život. Vo výklenkoch chátrajúcich múrov ešte vidno talianske fresky, erbové štíty zlúčených rodín, ktoré objíma okrídlený ochranca manželstva Hymen, pričom prasknutá klenba rozdvojuje génia. Na mieste zosypaných arkierov ešte sú umelecky kresané kariatídy a historické múry sú popísané, poprerývané menami kesslerovcov, návštevníkmi novších čias.

Ale dejiny týchto múrov sú ešte také blízke.

Tu temnie rozvrátený hrad, pod ktorého tienistými klenbami mátoží pamiatka svetovej krásavice, peknej Alžbety Bátoriovej. Rada sa kúpala v panenskej krvi, preto bola taká biela. Ešte je prístupná pivnica, kde pochovala svojich tristo obetí. Naproti je susedná ruina hradu, kde býval mladý rytier, kvôli ktorému pekná žena chcela byť ešte krajšia. A neďaleko za horami je zámok, kde v starobylej galérii sa zachovala podobizeň krásnej beštie. Jej úbeľová tvár hľadí na nás tak láskavo, akoby sa bola iba spytovala: „Nuž, čo som vykonala? Odtrhla som ruže, kúpala som sa v ružovej vode, vari je to hriech?“

Tamto sa nad rieku vychyľuje osamotene stojaci skalný štít ako nejaký mohutný bludný balvan, na ktorého vrchole na slovo „blázna“ dal postaviť hrad ešte väčší blázon. Vidno tam temeno, skadiaľ sa zrútil staručký vajda Ctibor, je tam záhradná kamenná lavička, na ktorej spal, keď mu zmija poštípala oči.

Nato sa k nám blíži štvrtá ruina: nie je to hrad, ale je to celé mesto. Tam vládol nad polovicou Uhorska pán celého kraja Čák, ktorý spochybnil korunu Karola Róberta a bojoval s ním o moc ako rovnocenný protivník. Bol taký mocný, že mohol viesť vojnu naraz proti dvom kráľom, uhorskému aj českému, a dvaja si s ním nedali rady. Táto ruina súperila s budínskym hradom a kedysi panovala nad Komárnom a Višegrádom.

Po nej prichádza ďalšia, ešte väčšmi rozrumená ruina než ostatné. Všetky múry sú rozváľané. To bolo skalné hniezdo, kde najmocnejší sprisahaneckí veľmoži chceli zatvoriť Leopolda prvého Habsburského. Mali taký plán, že na poľovačke prekvapia a zajmú cisára a potom ho tak odvlečú na tajný skalný hrad. Niekto prezradil sprisahancov a pomstivý vladár po dlhom obliehaní dal rozvrátiť hrad od základov. Mocní veľmoži sa pominuli. V erbových sálach cudzích kaštieľov hľadí na nás modrooký blondín Petrőci, ktorému hrad patril, a driečny Tököli, ktorý ho bránil až do krajnosti.

Oproti na protiľahlých vrhoch sa pyšný Vršatec belie ako mohutné mauzóleum a spomedzi koľají údolného zárezu sa vypína povestné tematínske orlie hniezdo, starobylý hrad neskrotného Berčéniho. Kadiaľ sa len Váh kľukatí, všade sa vynára horský vrchol, ktoré hradná ruina korunuje za kráľa. Dedina pod ňou má iba krstné meno Podhradie, priezvisko mu pridáva hrad. Lednice, Strečno, Lietava, Hričov: už samé mŕtve názvy.

Tento kraj bohatý na ruiny bol najhlučnejším bojiskom zápasu o uhorskú nezávislosť. Jeho hrady povždy obývali mocné dynastie. Z pohľadu na majetky to boli malí králi na Horniakoch. Tu sa pevne postavili na nohy národní zemepáni, tu sa nasadili do boja nápadníci trónu, tu sústredili svoje vojská, tu zhromaždili bojové arzenály, tu vybojovali rozhodujúce bitky. Dunenie ich diel preniklo cez hranice. Za pekného, jasného počasia hradní páni zo štítov hradov ukazovali na viedenskú svätoštefanskú vežu vyčnievajúcu na horizonte: „Tam ideme!“

Neskôr nebeské mraky im zakryli klamlivý obraz. Víchrice zlomili štíty ich hradov.

Tam ešte vidno „kurucký val“, na ktorom sa v osudnej bitke potkol Rákócziho kôň a tento pád ukončil celý skvelý sen, keď jeho deväť desatín už bolo skutočnosťou.

Dobyté hrady potom zostali opustené ako pekné ruiny. Tým, čo sa ich vzdali dobrovoľne, dali nových cudzích majiteľov. Vo veľkolepom rovnianskom parku Sto líp, ktoré Rákóczi dal vysadiť ako napodobeninu zborovského Sub centum tiliis, teraz cloní náhrobník Aspremontovho „srdca“. Popol uhorského vojvodu spaľuje slnečný svit na brehu Čierneho mora. Namiesto starých prišli noví páni, nové dynastie.

Ani tie nezotrvali. Na hradnej bráne jeden erb vystriedal druhý. Nikto nemal pokoj. Tieto mohutné majetky, ktorých hranice sú nedozerné zo štítu hradu, podľa ktorého sú pomenované, nechcú strpieť nového pána. Čosi zaľahlo na tento kraj. Hrdosť Matúša Čáka, spupnosť Petrőciho, zápal Tököliho, Rákócziho láska k otčine, záľuba v krutosti Alžbety Bátoriovej, Beckovo šialenstvo, Ctiborovo besnenie tu večne klíči a vznáša sa v podobe oblaku a hmly, padá zo stromov s listami a s púčkami znova vyháňa. Nový potomok to dedí spolu s mačinou, kameňom, klasom a s potočnou vodou, ale aj ten odíde tam, kam ho vietor zaveje, a opäť sa vracia v hmle, ktorá sadá na kraj.

No nielen veľmoži zanechali po sebe vznešené hradné ruiny ako náhrobníky. Stojí tam aj pamätná ruina potulného rehoľníka, ba aj zruinovaný tulákov dom je rovnako pekná ako zemepánova ruina. Kamenné múry zničeného kláštora sa odzrkadľujú tam na plytkom, hladkom vodnom zrkadle a pod nimi zostala zachovaná len rehoľníkova jaskyňa. Ľud si myslí, že je to on sám, svätec, skamenený po dlhom čase.

A potom ešte ďalej, idúc proti prúdu rieky, kde súľovská dolina uzatvára horizont, akoby tam už boli stavali titani a palác im bol zruinoval boh, nebeský cisár. Celý kraj sa premení na desivý podstienok. Vedľa seba poukladané a pováľané veže, pyramídy, obelisky, gigantický Bábel, ktorého dejiny sa mohli prepadnúť spolu s nefitimami v období eocénu. Všetko sa musí zmeniť v tomto kraji: je to tu cintorín obrov!

Iba dvoje sa zdedilo: vysoké dreviny a malí ľudia.

Oboje tu má dobrú pôdu.

V celej krajine nikde inde nemožno nájsť také staré ozrutánske dreviny. Aj s nimi sa spája veľa pamätností. Dub, ktorý úplne zacláňa rovniansky kostolík, šeptá o Zuzane Lórántfiovej. Tamto Rákócziho lipy v zožltnutých listoch zosielajú na zem odkaz svojho bývalého pána. Tam na okraji cesty uprostred siatiny stojí košatá lipa, ktorá zdobí erb veľkej rodiny a slúži ako šľachtický prídomok, takže je o storočia starším šľachticom ako jeho páni. Tu je deväť javorov, zrástli do jediného kmeňa. Kedysi na začiatku reformácie ich veľký pán splietol do húžvy a povedal novovercom: „Nuž, ak to takto zasadíte a dožijete sa, že z toho vyrastie živý strom, potom v tejto krajine pretrvá aj vaša viera!“ I stal sa z toho živý kolos. Neďaleko od neho sa tam skvejú krvavočervené kvety voľne rastúcich granátových jabloní „kalvínskeho palatína“, mohutnejšie exempláre nevidno ani na Máriinom vrchu v Ríme. Tam vo vetre šelestí obľúbená sabinská borovica, ktorá v iných končinách tohto kraja je iba krovina, ale tu je to ihličnatý strom. Dievčence už neroznášajú jej konáriky do diabolského čarovného nápoja starých bosoriek. A pod ňou ešte vždy stojí bridlicový stôl o priemere jednej siahy, na ktorom terajší vlastník panstva odpočítal predposlednému majiteľovi tri milióny, všetko v zlate.

Magnát sa pominul, minulo sa zlato, strom pretrval, navyše ani lístie mu neopŕcha na zimu.

A potom zostal ľud.

Je to obdivuhodný národ. S ním porovnateľný nemožno nájsť v tejto krajine. Je chudobnejší a plodnejší, než by sa mohol uživiť na požehnanej zemi. Je nútený putovať šírym svetom. Avšak nechodí po žobrote ako derviš; nechodí do služby ako helvét, ale pracovať a obchodovať. V každom veľkom meste sveta mu patrí ulica, jeho hotový prístrešok, prah domu. Tieto putujúce postavy pozná rovnako Paríž ako Istanbul. Jeden pozná cestu po Londýn, druhý po Teherán a Astrachán. Čo peňazí nazhŕňajú v cudzích krajinách, prinesú domov pod starobylé otiepkové strechy a nimi vylepšujú macošstvo osudu. Putujúc krížom-krážom po veľkom svete, naučia sa po anglicky, francúzsky, nemecky, turecky, perzsky toľko, koľko potrebujú, aby sa vedeli dorozumieť v krajine, ktorou brázdia. A práve toľko vedia aj z jazyka svojho vlastného pána. Veruže, to je národ Slovákov. A napriek tomu ich otcovia bojovali s Rákóczim až po súmrak posledných osudných bitiek a ich synovia roku 1848 pri prvom prepade obliehali vysunutú hradbu na Tomášovom vrchu.

Nevedia rozprávať po maďarsky, ale cítia lásku k vlasti. To vedia veľmi dobre a vedia za ňu aj krvácať.

Ba ešte viac. Vedia za ňu aj trpieť a pracovať. Predstavujú iný ľud, a predsa sú celkom zrastení so zemianstvom, ktoré od počiatku dodnes bolo také verné k svojmu národu, ako je schopné obety za slobodu, a ktorému sa my, Maďari, tak často posmievame kvôli čudnej nárečovej výslovnosti, ale ten sa za to nepohoršuje. To je „krajina Slovákov“.

Našu krajinku dopĺňajú ich zemiačniská a pohánkové polia, slivkové sady, kapustné záhrady, konopné a ľanové políčka, domčúriky s otiepkovou strechou obrastené popínavou červenokvetou fazuľou a hodvábnou tekvicou. Kukurica a hrozno tam už nerastie. Južné rastliny môžu pestovať iba veľmoži, ktorí na zimu dajú postaviť skleníky nad granátové jablone. Na tejto zemi už nežnú čistú pšenicu. Napriek tomu veselá pieseň znie celým poľom.

Teraz sa už dolinou vinie železnica. Keď sa z uháňajúceho vlaku pozeráme na očarujúcu panorámu, zjavný klam sa nám pohráva s marivom, akoby všetky vzdialené horské chrbty s nedozernými lesmi vybiehali jeden spod druhého aj so svojimi vežovitými domami a hradmi. Medzitým sa zasa plochá rovina ticho a zvoľna odkrýva na večne rovnaký obraz so svojimi poľami, na nich s naukladanými stohmi a so zelenými stuhami siatin, na ktorých veselý ľud vykonáva svoju mravčiu prácu.

Prečo utekajú tie veľké zalesnené horské chrbty spolu s hradmi? A kam tak úporne utekajú? O tom hovorí náš príbeh.

Najprv rozpovie, čo sa stalo Včera a potom zasa to, čo sa deje Dnes.

Úvod k románu Tí, čo zomierajú dva razy (1881)

preložil Karol Wlachovský.