Kálmán Mikszáth horniackymi očami

Slovenským pohľadom v roku vydania (1881) neušli pozornosti ani Slovenskí rodáci Kálmána Mikszátha. Zaujato odmietavú, negatívnu recenziu napísal s najväčšou pravdepodobnosťou Jozef Škultéty alebo Svetozár Hurban Vajanský.

„My, Slováci, sťažovať sa na Mikszátha nemáme príčiny.“

Samo Czambel Danielovič (1911)

Slovenská a maďarská literatúra má už za sebou vrcholný rozkvet romantizmu, keď uhorskú spoločnosť, na Horniakoch i Dolniakoch, zachváti vlna revolučných rokov 1948/49. Veľké vzopätie posunulo koleso dejín dopredu, ale nádeje zostali nesplnené. Navyše nepríjemne sa vyhranili národné politické antagonizmy: ak maďarský nacionalizmus mal celoplošný útočný charakter, potom slovenský lokálny nacionalizmus nadobudol nepopierateľne obranný ráz. Prekáža mu všetko, čo je maďarské. Aj maďarská literatúra. Slovensko-maďarské literárne vzťahy stagnujú, nerozvíjajú sa. Ideové hradby sú ako nedobytné stredoveké hrady. Na Horniakoch (v Martine) maďarská literatúra sa nieže neprekladá, ale ani nečíta. Načože, aby ešte aj ona sa popri politike usilovala pomaďarčovať a odnárodňovať do seba zahľadených horniackych zemanov? Nie, kdeže! Radšej nič. Mimoliterárne skutočnosti a fakty naozaj pribrzdili rozvoj slovensko-maďarských literárnych kontaktov, prekladanie a prijímanie maďarskej literatúry.

V tlači sa prvý slovenský preklad zjavil až roku 1860. Bola to hymnická báseň Mihálya Vörösmartyho Ohlas (Szózat) k piatemu výročiu básnikovej smrti (preložil Mihály Mácsay). Nato nasledoval Ohlas na Ohlas z pera starnúceho Andreja Sládkoviča. To bol vlastne začiatok pomaly rozvíjajúcich sa literárnych kontaktov svojbytnej slovenskej a maďarskej literatúry v Uhorsku. Už roku 1861 vychádzajú tlačou tri básne Sándora Petőfiho v prekladoch Viliama Pauliny-Tótha. Podstatné zvýšenie počtu prekladov a rozšírenie okruhu prekladaných autorov možno registrovať od druhej polovice 70. rokov 19. storočia. Ale ešte ani vtedy to nemala maďarská literatúra v slovenskom prostredí Horniakov ustlané na ružiach. Obnovené Slovenské pohľady (1881, redaktori Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty) až do roku 1902 neuverejnili ani jeden preklad z maďarčiny. (Roku 1902 vyšiel v preklade Jána Bottu F. Kölcseyho Parainesis.) Zato orgán martinských konzervatívcov Národnie noviny (S.H. Vajanský) si všímal „slovaciká“ v maďarskom literárnom živote, napríklad premiéru hry Tihaméra Balogha Slovenské dievča (A tót leány) v Ľudovom divadle (Népszínház, 3.11.1882 s Lujzou Blahovou v titulnej roli). A Slovenským pohľadom v roku vydania (1881) neušli pozornosti ani Slovenskí rodáci Kálmána Mikszátha. Zaujato odmietavú, negatívnu recenziu napísal s najväčšou pravdepodobnosťou Jozef Škultéty alebo Svetozár Hurban Vajanský, inak narodený v ten istý deň ako K. Mikszáth. Recenziu netreba komentovať, stačí z nej citovať: „My s veľkou zaujatosťou mali sme sa ku knižke preto, že jej predmetom je náš slovenský ľud. Prirodzená vec, že hľadali sme slovenské, bárs maďarsky písaní rozprávky. A sklamali sme sa. Ak odhliadneme od výrazov bača, halena, laz, demikát, zapekačka atď., s ktorými v úvodzovkách dôsledne stretávame sa v každej rozprávke, nuž nenájdeme tu ničoho slovenského; figúry tu kreslené, ak premeníme ich mená z Lapaja a Fogmega, z Oleja na Olaja, bezpečne môžu sa umiestniť do knižky s nadpisom Magyar Atyafiak. (...) Miesto toho našli sme niečo iného, čím boli sme pohoršení tým viacej, poneváč pôvodca ináče chcel by akúsi lásku ukázať k slovenskému ľudu. Našli sme nemotornosť, urážajúcu slovenské povedomie. Ľud slovenský nemá vraj radostí ani bôľov, nemá citu ani myšlienky. (...) Nuž, hľa, ako je to, keď nakazí človeka maďarský duch. Biť chce pravdu a potom bije samého seba.“ Prikláňame sa k názoru, že krátku odmietavú recenziu spomedzi redaktorov Slovenských pohľadov najskôr napísal Svetozár Hurban Vajanský. Postrehol síce K. Mikszáthovu dobromyseľnosť a súcitnosť, ale nevenoval ju slovenským vyšším stavom čiže zemianstvu. Práve v ňom S.H. Vajanský videl spásu slovenského národa, a nie v činorodom a nemajetnom slovenskom ľude. S. H. Vajanskému vyzdvihovanie prostých slovenských postáv sa akiste javilo jednoducho ako ponižujúce karikovanie Slovače. Ktovie, či si K. Mikszáth citovaný martinský odsudok za svojho života vôbec prečítal, keďže jednoznačne empatické a pozitívne slovenské ohlasy si už prečítať nemohol, lebo vyšli až po jeho náhlej smrti. Najprv v Budapešti vydávaný Slovenský týždenník (1910, č.22, s.6, redaktor Milan Hodža) uverejňuje nekrológ: „Koloman Mikszáth, slávny maďarský spisovateľ, umrel 28. mája v Pešti na porážku srdca v 63. roku života. Zosnulý spisovateľ bol pôvodu slovenského, narodil sa v Sklabinej v Novohrade. Vo svojich dielach s láskou opisoval i ľud slovenský. Chýrnym stal sa práve jedným takýmto dielom pod názvom Slovenskí rodáci, ktoré vyšlo aj po slovensky.“ (Štyri poviedky zo súboru Slovenskí rodáci vyšli v preklade Gustáva Izáka v Turčianskom sv. Martine roku 1904.) Na S.H. Vajanského odmietavé stanovisko ku K. Miksztáhovým Slovenským rodákom dáva zabudnúť doslov prekladateľa Sama Czambela Danieloviča (1882-1935) k Dobrým Polovcom (vyšli v Turčianskom sv. Martine roku 1911). Za tridsať rokov sa vzťah ku Kálmánovi Mikszáthovi radikálne zmenil, hoci ešte žil na všetko dohliadajúci, ale starnúci S.H. Vajanský. Samo Czambel Danielovič v doslove okrem iného napísal: „Dobrí Polovci šmahom priniesli mu (čiže K. Mikszáthovi - pozn. K.W) toľko úspechu a povzniesli jeho spisovateľskú povesť ešte i nad úroveň Jókaiho (...) Prítomným poviedkam pripisuje sa v maďarskej literatúre význam epochálny, pretože sa nimi datuje vznik novodobej maďarskej poviedky a narazenie realistického prúdu do riečišťa krásnej literatúry u Maďarov (...) My, Slováci, sťažovať si na Mikszátha nemáme príčiny, lebo v podstate on sám nám neuškodil nikdy. Ba občas, vymaniac sa spod vplyvu nám zaťato neprajného okružia, býval dosť spravodlivý voči nám a národnostiam vôbec.“ Prirodzene, v slovenských literárnych a spoločenských kruhoch Samo Czambel Danielovič nemal takú autoritu ako baťko Svetozár Hurban Vajanský. Ale jeho postoj však už bol symptomatický pre zrevidovaný vzťah slovenskej inteligencie k maďarskej literatúre. Do roku 1918 sa pomaly uzaviera najrozpornejšie obdobie vo vývine slovensko-maďarských literárnych vzťahov, nad ktorými často vládla hlavne politická averzia. Nepriaznivé ovzdušie v nejednom prípade prekonávali osobné zástoje jednotlivcov. Z literárnych aktivít na prvom mieste treba uviesť prekladateľskú činnosť. Všetky tri základné literárne druhy sú zastúpené vo vtedajšej slovenskej prekladovej tvorbe emblematickými maďarskými autormi. V poézii je to Sándor Petőfi (P.O.Hviezdoslav preložil 42 básní pre Slovenské pohľady), v dráme Imre Madách (Tragédia človeka v preklade P.O.Hviezdoslava, knižne roku 1905, na scéne Slovenského národného divadla až roku 1929 zásluhou vtedajšieho dramaturga Tida J. Gašpara) a v próze je to predtým odmietaný K. Mikszáth. Popri mnohých časopisecky publikovaných prekladoch do rozpadu Monarchie slovenská bibliografia registruje 13 neperiodických publikácií v preklade z jeho tvorby, z toho 5 dokonca v šarištine (Za ním nasleduje Mór Jókai so 7 knižničnými jednotkami, z toho jedna v šariština.) Voľba šarištiny sa na prvý pohľad javí kuriózne, ale zrejme ide o zámer, lebo do tohto nárečia prekladali Mikszáthove prózy so šarišskými námetmi, ako aj príbehy o Polovcoch. V obidvoch prípadoch je zreteľné úsilie o vystihnutie Mikszáthovho slovného humoru a jazykovej komiky.

Akiste nie je vecou náhody, že so spomínanými tromi maďarskými autormi (po prvej svetovej vojne k nim pribudne ešte básnik Endre Ady) sa potom slovenská prekladová tvorba vyrovnáva takmer po celé 20. storočie. Určite nie sme ďaleko od pravdy, ak konštatujeme, že na pozadí podstatne zmenenej politickej a spoločenskej situácie kvalitatívnu novú úroveň vo vývine slovensko-maďarských vzťahov dokumentuje práve percepcia spomínaných štyroch autorov. S básnickým dielom Sándora Petőfiho sa slovenská kultúra ako celok vyrovnáva v ideovej rovine roku 1949 (Laco Novomeský) a v rovine umeleckej kongeniálnymi básnickými prekladmi Jána Smreka roku 1953. Po P.O.Hviezdoslavovi prekladatelia dvoch básnických pokolení za sebou uvádzajú do slovenčiny Tragédiu človeka Imre Madácha: Valentín Beniak (pod pseudonymom Fra Makárius) roku 1950 a Ctibor Štítnický pri príležitosti storočnice vzniku tejto klasickej maďarskej drámy. V oblasti prózy K. Mikszáth zaujal druhé miesto v historickom poradí najprekladanejších maďarských spisovateľov na Slovensku. Rebríček vedie Mór Jókai a po K. Miksztáhovi nasleduje Zsigmond Móricz. V 60. rokoch minulého 20. storočia zaradom vydávané romány Móra Jókaiho spĺňali v slovenskej knižnej kultúre funkciu lektúry, ktorú neskôr nahradili preklady predovšetkým amerických bestsellerov. Hoci možno povedať, že v spomínanom čase slovenský knižný trh bol presýtený prekladmi Jókaiho diel, vcelku však jednako znamenali prínos pre slovensko-maďarské literárne vzťahy, keďže tisíce čitateľov vťahovali do „uhorského sveta“. Na druhej strane vstup Kálmána Mikszátha do slovenského kultúrneho prostredia nebol ani taký spontánny, ani taký vehementný, aj keď jeho dielo malo na to všetky predpoklady, či už z hľadiska tematického (slovenské motívy a postavy) alebo žánrového (pútava anekdotická forma rozprávania). Slovenské preklady Mikszáthových diel na ceste k čitateľom spravidla sprevádzali rozsiahle a zasvätené literárnokomparatistické alebo literárnohistorické štúdie. Ich autori boli poväčšine odborníci maďarskej národnosti z univerzitných a vedeckých pracovísk na Slovensku, napríklad Andor Sas, Lajos Turczel, lebo slovenskí hungaristi neboli naporúdzi.

Stojí za osobitnú zmienku, že S.H.Vajanský svoj negatívny a S.Czambel Danielovič svoj pozitívny postoj ku Kálmánovi Mikszáthovi nezdôvodňovali literárnymi, umeleckými a estetickými kategóriami, ale pojmami, ktoré najskôr patria do výzbroje etiky, prípadne dnešnej sociológie. Napokon aj štúdie napísané v polovici 20. storočia operujú poväčšine mimoliterárnymi kategóriami, pravda, tentoraz výlučne v prospech autora a s tendenciou nespochybniť ho v očiach vtedajších ideológov. Keď sa v roku 1953 v zoštátnenom Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry (predtým Úč. spol. Tatran) rozbehlo vydávanie vybraných spisov Kálmána Mikszátha v Edícii svetových klasikov pod dohľadom spisovateľa, redaktora a prekladateľa Ľuda Zúbka, historik Andor Sas v rozsiahlej marxistickej štúdii berie pod ochranu nášho autora: „Obľubovali jeho humor, dôvtipnú dikciu, radostnú chuť do života, nikdy nehasnúcu čerstvosť rozprávania a živosť, slovom, videli v ňom skvelého zabávača. Aký bol však spisovateľov pomer k tomuto všetkému, čo pozoroval v spoločnosti svojej doby, čo zažil a vyjadril v nej, čo zvečnil na dne svojho humoru, to oficiálna literárna verejnosť a kritika tých čias nebrali na vedomie. Panujúca trieda tých čias nebola schopná povzniesť sa na výšku očisty, ktorá je stelesnená v Mikszáthových poviedkach. Dnes nás priam udivuje, že panskí súčasníci, ktorých chyby a hriechy čoraz dôslednejšie odhaľoval a súdil, nevypudili zo svojej spoločnosti tohto človeka, ktorý tak hlboko videl do skutočnosti a tak pravdivo ju opísal.“ Na inom mieste Sasovej štúdie o Kálmánovi Mikszáthovi čítame: „Nezdedil ani panské meno, ani majetok, žil z vlastnej práce, čiže nesympatizoval (podč. K.W) s tými, ktorí chceli dobre žiť a vykonávať moc na základe svojho pôvodu a „historického“ poslania.“ O sedem rokov neskôr roku 1960 Lajos Turczel v doslove k štvrtému slovenskému prekladu (jeden z nich v šarištine) Dáždnika svätého Petra pokladá za potrebné uviesť, že „z objektívne umeleckého hľadiska Mikszáthove diela zobrazujú nefalšovane celú dobu. Jediné, čo chýba Mikszáthovým dielam, je rozhodné a jasné autorovo stanovisko.“ Dobové interpretačné mantinely historického materializmu však nemohli zahatať cestu Kálmána Mikszátha k slovenským čitateľom. Bez prekladov vytvorených v 50.a 60. rokoch minulého storočia by nemohol vzniknúť ani najväčší slovenský mikszáthovský projekt: rozsiahly trojzväzkový výber v Zlatom fonde svetovej literatúry (zv.24-26, Tatran, Bratislava 1979, editor Karol Wlachovský). Rudolf Chmel v úvodnej štúdii bez marxistického klišé výstižne syntetizuje: „Mikszáth vybadal, že každé historické obdobie malo svoje autonómne hodnoty späté s časom, ktorý ich zrodil. Keď sa tieto vnútročasové väzby narušia či rozrušia, všetky hodnoty premení čas na ich opak a z anachronizmu sa stáva tragické bremeno. Cez poznanie tohto oblúku pochopil Mikszáth disonancie doby a cez nuansy vlastného cítenia sa usiloval zobraziť dobové konflikty.“

K. Mikszáth si uvedomoval dobové konflikty, nevynímajúc z toho ani vzťahy medzi maďarskou národnou väčšinou a ostatnými uhorskými národnými menšinami. Netreba si idealizovať ani jeho postoje k týmto javom napriek jeho zhovievavosti a sympatiám k Slovákom. K. Mikszáth osobne poznal Bélu Grünwalda. Dokladá to aj poviedka so slovenským motívom Žoviálni delikventi, ktorej námet K. Mikszáth použil podľa rozprávania Bélu Grünwalda, autora známeho, ale do slovenčiny dodnes nepreloženého politického pamfletu Horné okolie (A Felvidék,1879). K. Mikszáth sa neohradil proti vládnucej politike pomaďarčovania Slovákov v dualistickom Rakúsko-Uhorsku. Tento postoj sa prejavuje v próze Pavol Huňák (1882), hoci inak empaticky vykreslil postavu Pavla Huňáka aj ostatných Slovákov.

Posledný veľký slovenský výber z diela Kálmána Mikszátha obsahuje hlavne rozsiahlejšie románoví práce. Po slovensky zatiaľ nevyšiel väčší výber K. Mikszáthových kratších próz so slovenskými témami, motívmi a postavami. Staršie, v súčasnosti ťažko použiteľné preklady sú roztrúsené po časopisoch. Preto ďalším míľnikom v slovenskom sprístupňovaní K. Mikszátha by mohlo byť slovenské vydanie rozšíreného, doplneného súboru takýchto próz (zostavili Csaba Gy. Kiss a Karol Wlachovský, vydal Felsőmagyarország Kiadó, Miskolc 2003). Doplnené preto, lebo v ňom chýbajú v Maďarsku azda najčítanejšie Mikszáthove texty zo súborov Dobrí Polovci a Moji rodáci, ako aj banskoštiavnická novela Jarné púčky, tá zasa z rozsahových dôvodov. Takéto vydanie by akiste aj v horniackych slovenských očiach korigovalo vyššie citované postoje, názory a náhľady. Veď väčšina Mikszáthových próz so slovenskými postavami a so slovenskými motívmi a či prostredím dokumentuje, že náš autor brilantne zjednocuje anekdotický životný materiál so spoločenskými typmi, a to bez ohľadu na to, či ide o „veľkých“ Maďarov alebo „malých“ Slovákov. Navyše anekdotický spôsob rozprávania neotupuje, ale implantuje imanentnú kritickosť Mikszáthovej výpovede. (Nie je to náhoda, že K. Mikszáth má bližšie k realizmu ako k jókaiovskému romantizmu.) Súdna anekdotickosť sa nerozpúšťa ani v jeho chápanlivom a láskavom humore, žoviálnosti a rozmare. Je to podmanivá próza aj v časoch postmoderny. Taký Kálmán Mikszáth právom náleží aj Slovákom, tým včerajším aj dnešným.

Karol Wlachovský