Kálmán Mikszáth ● Pavol Huňák

Dva veľké zjavy maďarskej a slovenskej literatúry posledného obdobia dejín Uhorska Kálmán Mikszáth a Svetozár Hurban Vajanský - aká to náhoda! - sa narodili v ten istý deň 16. januára 1847. Inak do rozpadu Monarchie obaja paralelne prežili svoje životy aj so svojimi vyhranenými literárnymi a ešte vyhranenejšími politickými názormi a postojmi.

Niet pochýb, že vedeli o sebe, ale nie je naporúdzi nijaký doklad alebo svedectvo, že by boli aj osobne nadviazali kontakty. K. Mikszátha nezaujímal S. H. Vajanský. Napokon ani neprenikol tak hlboko do tajov slovenčiny, aby ho čítal v slovenskom origináli. Veď aj A. Sládkoviča, s ktorými sa mohol stretnúť počas lyceálnych rokov v Banskej Štiavnici, transkriboval maďarským zložkovým pravopisom ako „Szlatkovics“. Je viac ako pravdepodobné, že sám S.H. Vajanský pohotovo napísal do Slovenských pohľadov (1881), ktoré redigoval s Jozefom Škultétym, odmietavú recenziu o prvej K. Mikszáthovej úspešnej knihe Slovenskí rodáci (Tót atyafiak, 1881). A to ešte nemohol mať prečítanú poviedku Pavol Huňák, ktorú K. Mikszáth uverejnil v novinách Pesti Hírlap roku l882. S.H. Vajanský by mu akiste neodpustil prístup k politickej maďarizácii Slovákov. Je síce fakt, že v texte prózy sa K. Mikszáth proti tomu neohradzuje, ale v jeho prospech svedčí, že mal odvahu vyniesť na stránky politických novín odmietavé stanovisko Slovákov, ktoré prezentuje ústami prostého slovenského roľníka Pavla Huňáka.

K. W.

Kálmán Mikszáth (1847-1910) ● Pavol Huňák

Ak sa dobre pamätám, najlepší básnik Slovákov A. Sládkovič veľmi pekne ospieval zapekačku:

Mladá si, za groš za grajciar,

Nestojíš dva domy:

A predsa na teba vladár,

Biednu sa lakomí!

Isteže, aj dnes by bolo lepšie dvíhať hlas proti tabakovému monopolu, než by bezcitní štváči poburovali myseľ statočného slovenského ľudu a získavali preňho oveľa horšiu povesť, ako má.

Pred niekoľkými desaťročiami všetok slovenský ľud ešte spolucítil s nami. Ani my sme nespomínali bieleho koňa a červenú ohlávku, ani oni s tým nevyrukovali; spolunažívali sme, hoci sme sa stúlili ozaj na tesnom mieste: na chodníku trpezlivosti.

Aj ich bolelo, čo nás, naši aj ich básnici nôtili o spoločnej sužobe a zvelebovali spoločné ideály. Zbaviť sa cudzieho jarma bolo veľké úsilie, ktoré žilo v srdciach a smutne zvučalo v románových lesoch a vrchoch. Húdol si to vánok, tá istá túžba kvílila aj v zádumčivej fujare.

A teraz, keď sme sa striasli cudzieho jarma, proletári burcujúci krajinu ešte naporad hudú tie staré pesničky do ucha slovenského ľudu: nech sa už raz strasie cudzieho jarma!

Lenže cudzie jarmo teraz už neprináleží Rakúšanom, ale nám, Maďarom. Jestvuje zvučná „slovenská hymna“, búrlivá, burcujúca. Opisuje, pokiaľ sa rozprestiera mohutná krajina, ktorá je ich domovom. Veruže siaha od slávnych Tatier po Baltské more. Ural a Kaukaz: národné horstvá. Zurkotavé vlny Hrona odpovedajú belasým vodám Volgy. To je potom rozhovor!

Hymna má ľúbivú melódiu, nebadane sa vkráda do uší a stadiaľ neskôr možno aj do sŕdc. Ale to ešte nie je všetko; nesťažovali by sme sa, keby jestvovala iba táto hymna. Lebo sa ju síce naučia tak, ako sa naučia každú lahodnú pieseň tí pekne urastení mládenci a spanilé dievčence s pokornými očami, ktorých otcovia v meruôsmom ešte spolu s nami udávali poľné tempo: „Seno-slama, seno-slama!“ (Totižto podľa sena-slamy, ako pri pochode bolo nutné dvíhať buď ľavú alebo pravú nohu.)

Nuž vravím, naučia sa, ale to samo osebe by ešte nebol nejaký veľmi problém, ani arzén podaný v malom množstve nezabíja, ale je to už potom stará chyba, keď pesnička má aj vykladačov, navyše nebezpečných.

A tento húf agitátorov je zasa skôr všetkým, len nie lenivý. Obchádzajú dediny, stretávajú sa ľudom, burcujú, vykrikujú, nadchýnajú, vštepujú prehnané nádeje a chorobné ilúzie do sŕdc Slovákov, a nie je možné nájsť žírnejšiu pôdu, ako sú oni, lebo ide o melancholický vrchársky ľud s veľkou fantáziou.

Kňazi a ľudoví učitelia sú veľkými pomocníkmi agitátorov. Medzi nimi je veľa fanatických bláznov, pre ktorých neplatia ani predpisy, ani poučenia, ba ani moje písačky; títo potrebujú len vodnú liečbu, ale väčšinu tvoria ničomníci, ktorí hlásajú panslávske idey preto, lebo si tým buď zvyšujú svoj vplyv alebo si tým zarábajú na chlieb. Týchto teda by naozaj bolo dobre dostať na štátny chlieb. Sme chudobní, ale na nich by ešte zvýšilo. Avšak teda ešte nebezpečnejším kazateľom ako agitátori je - rubeľ. Lebo koho od prirodzeného myslenia neodvráti ani hymna, ani agitátori, tomu potom ukážu moskáľsky rubeľ. Ten však už vie rozprávať tak, že nie je možné neuveriť jeho každému slovu. Ruský rubeľ je zvonivejší ako národná pieseň, vábivejší ako medovosladké slovo, ruský rubeľ je veľký rečník, ktorý nikdy nezlyhá a ktorý počujú aj hluchí. Lenže už som aj trochu rozvláčny, keď vezmeme do úvahy, že vlastne píšem poviedku, a nie suchú úvahu na túto tému.

V poviedke zasa každý čitateľ s dobrým vkusom by odo mňa očakával, aby som odhajdákal skvelé výroky úvodnikára a tak, ako viem, vyrozprával vlastný príbeh, ktorý som vymyslel, a potom išiel s Božou slávou a nechal čitateľa pokojne zaspať.

No dobre, S Božou pomocou vyrozprávam príbeh môjho Pavla Huňáka a či vlastne môj príbeh s Pavlom Huňákom. Lebo nie je to jedno! Pavol Huňák, ako možno predvídať, je Slovák a roľník v horniackej dedine. Odkiaľ vôbec poznám Pavla Huňáka, ktorý dosiaľ nebol ani poslanec, ani kandidát na poslanca, ani nič nenapísal?

Nuž, Pavla Huňáka poznám stadiaľ, že keď som bol dva razy (pred šiestimi rokmi a teraz pred týždňom) u strýka, vždy ma jeho sused, spomínaný Pavol Huňák, odviezol vozom po železnicu. Vtedy som si nemyslel a ani cestou som nepomyslel na to, že raz napíšem nekrológ o Pavlovi Huňákovi, nepomýšľal som napísať o ňom ani poviedku; toto úbohé stvorenie v starej baranici a fľakatej halene na to nevyzeralo, a predsa si spomínam na obidve cesty, o čom sme sa zhovárali. Stáva sa to!

Ináč je to inteligentná osobnosť, ako Slovák zvlášť. Veľký včelár. Pri prvej príležitosti som sa ho vypytoval, komu zvykne predávať med a či medové plásty, na čo mi odpovedal takto: - Slovákom, pane! Slováci prídu do našej dediny a kúpia za dobrý peniaz.

- Aj vy ste predsa Slovák, - povedal som mu so smiechom, - prečo potom hovoríte tak pohŕdavo o Slovákoch?

- Veď ozaj, aj my tak hovoríme, - odpovedal trochu urazene, - ale predsa je to iné... my predsa len nie sme Slováci.

Priznám sa, srdce mi pošteklil nejaký veľmi upokojujúci sladký pocit. Akoby bol niekto rozhryzol kúsok cukru v kyslom jablku, keď doň zaboril zuby.

Po šiestich rokoch ma teraz osud znova spojil s Pavlom Huňákom. Títo Slováci nikdy nestarnú, je presne taký, aký bol, ibaže má ošúchanejšiu halenu a baranicu.

- Nuž, odvtedy mi narástol aj syn, - povedal Huňák zdráhavo, lebo sa mu nijako nepáčilo, že som nepostrehol, ako sa zmenil.

- No dúfam, že chlapca dáte na maďarčinu, - ozval som sa, keďže rozhovor sa obrátil na jeho syna.

- Načo mu to bude? - odpovedal trpko. - Iba materinský jazyk je sladký, všetky ostatné sú horké.

- Ej, ej, Huňák! Onehdy ste tak nehovorili!

- Lebo som bol blázon. Čo vie taký sedliak o svete? Keď nás Maďari chovajú tak ako psov.

- No tak, Huňák!

- Krv je len krv, pane, nikdy sa nezmení na vodu. Čo máme rovnakú krv, rovnako cítime. Jeden váľok je iba jeden váľok. Ale mnoho váľkov je mnoho domov.

- Kde ste sa naučili tieto bláznoviny?

Pavol Huňák si povzdychol.

- Aj v takom chudobnom sedliackom srdci môže byť sloboda a láska k domovine.

- Akože by nemohla byť... ozaj môže byť.

- Kedysi nám patrila celá táto krajina; teraz nás vytlačili medzi skaly. Dobrú zem, dolniaky obývajú Maďari a navyše ani neplatia dane; my platíme aj za zlú zem.

- Ejha, ejha, Huňák! Veď daň patrí kráľovi a ten ju vyrubuje každému poriadenému.

Huňák pochybovačne krútil hlavou.

- Z našich daní kráľ nevidí ani deravý groš. Páni to premrhajú v kartách. A pomyslite si, pane, že Slovák obrába svoju pôdu so štvornásobnou námahou a únavou ako Dolniak, a tomu predsa urodí štyri razy toľko.

- Prirodzene, z toho vyplýva, - odsekol som so smiechom, - že aj Boh drží s Maďarmi.

- Veru tak! Aj ten! - odpovedal trpko - Lebo keby nedržal s nimi, už dávno by bolo samo od seba všetko tak, ako bude musieť byť.

- Od koho ste to počuli?

- Prišli sme na to všetci, - povedal Huňák zamračene.

Odmlčal sa. Ja ešte väčšmi. Zamýšľal som sa nad tým všetkým, kým kolesá Huňákovho voza jednostaj hrkotali na výtlkoch krvopotne získanej zeme.

Ty sa však nezamýšľaj, láskavý čitateľ, nad prejavom Pavla Huňáka... Nech je tvoja iba poviedka, lebo keby som ju ňou nenazval, asi by si ju ani neprečítal. Oklamal som ťa, lebo máš radšej, ak ťa klamem. Pravý názov mojej poviedky vyznačujem iba na jej konci takto: Cestovanie do Ruska. Cestovanie, navyše rýchlejšími koňmi, než sú dva hnedáky Pavla Huňáka.

(1882, Pesti Hírlap)

Preložil: Karol Wlachovský