Kálmán Mikszáth (1847-1910) ● Pod Božou pazuchou

Čítal som v novinách, že na Horniakoch je taká šťastná dedina, kde majetok a príjem obce úplne pokrýva nielen výdavky na verejnú správu, ale keď nadíde čas platiť dane, starosta siahne do obecnej truhlice a zo zvyšných verejných prostriedkov vyrovná štátnu daň za všetkých obyvateľov dediny. Táto obec sa volá Pavlovce.

Nikdy som však tomu neveril. Bude to číra rozprávka. Vymyslel to nejaký mameluk* so živou fantáziou, aby pobavil ministra financií. Ale keď som sa v lete vybral do Karpát, v malebnej doline za Cerovou lesnou húštinou vedie úzka cesta, akoby to bolo nejaké dlhé vystreté plátno.

- Kam vedie táto biela cesta? - spýtal som sa pohoniča.

- Pod Božiu pazuchu, - vraví pohonič.

- Nezvykne sa to hovoriť tak: pánu Bohu za chrbtom.

- Ale pane, viem, čo hovorím. Tamto je najšťastnejšia dedina na svete. Volajú ju Pavlovce. Tam ešte aj chudobný človek je grófom.

- Hrom do toho, tak to sú tie slávne Pavlovce! Viete čo, kočiš, zavezte ma ta!

Pavlovce ležia sotva na pol hodiny cesty od hradskej na nádhernej čistinke, pekne vybielené domčeky so škridlicovými strechami a veľkými záhradami. Najvýnimočnejšia je kostolná veža, pokrýva ju lesklý plech a zo štyroch okrajov ručičky hodín naznačujú, ako putuje slnko.

- Tu sa rodí zlato, - môj pohonič ukazuje na rozľahlé kapustniská, na ktorých práve vtedy planty oceľovej farby vyháňali do hláv.

- Akože?

- Odtiaľto až po samé Poľsko sa kapusta neurodí, iba na tomto malom kúsku zeme. A títo blázniví Slováci šalejú po nej na život a smrť, kupujú ju na koreni od Pavlovčanov za takú cenu, akú si zažiadajú. Na jednom uhorskom jutre sa urodí kapusty za dvesto forintov. Vari nie je to pod Božou pazuchou?

Zašli sme k starostovi, ktorý nás privítal s radosťou. Mal mohutnú postavu, veľké fúzy, naježené obočie, prelúskal každé svoje slovo, hovoril stručne a nestrpel nijakú námietku. Volal sa Michal Šarvenez.

- Počúvam, že je to veľmi bohatá obec, - povedal som medzi rečou.

- Nono, - odpovedal, - máme, čo máme! Škoda, že za môjho nebohého predchodcu sme veľa požičali kráľovi a ten, akoby sa na to nebol pamätal, neplatí ani úroky, ani nespláca základinu. Čo má potom človek povedať o našich ostatných dlžníkoch?

- No predsa len niečo ešte zostalo, pán starosta!

- Nuž veď zostalo, zostalo. Dospeli sme už tam, že nik z nás nemusí platiť daň, ale ešte nie sme tam, aby ani jeden z nás nemusel pracovať. Avšak všetci sluhovia a služobníci pochádzajú zo susedných dedín.

- A z čoho potom táto dedina zbohatla?

- Z čoho? Nuž, z toho... - A zdvihol svoju lieskovicu...

- Z nej prší zlato... Lebo tu sa ľud nikdy nesúdi, doma si doma usporadúvame všetky záležitosti podľa vlastných zákonov. Nás nezaujíma, aké zákony tvorí krajina a župa, tie sú drahé a nie sú dobré; naše zákony tvorím ja a uplatňujem bezplatne. Stadiaľto fiškál nikdy neodniesol ani groš. Ale teraz dovoľte, pane, aby som vás chvíľu nechal osamote, musím ísť do obecného domu. Dnes sa volí žobrák.

- Čože? Voľba žobráka?

- Veru tak. Náš doterajší žobrák zbohatol, fifík sa pozbieral a teraz nechce viac žobrať. A to je predsa veľký problém. Lebo ak nemáme vlastného žobráka, nútení sme pustiť do dediny žobrákov zo susedných dedín. A to sa zasa nesmie stať. Zatiaľ zostávajte s Bohom.

- Nijaké zatiaľ, pán starosta, ale pôjdem s vami i ja.

Bolo to tak, ako povedal starosta. Pán Štefan Funta, doterajší žobrák, sa dostavil pred obecnú radu v celkom novom modrom dolomániku a v škripotavých kordovánových čižmách, dlhé prešedivené vlasy si vzadu nadvihol dvojstranným hrebeňom ako bohatí sedliaci a prehovoril takto:

- Vážení páni radcovia! Ďakujem, že ste mi doteraz dôverovali, ale už sa mi zunovala žobrota, vďakabohu, nie som na ňu ani odkázaný. Na žobrotu som unavený a starý: nech to robí dakto silnejší, odo mňa mladší, ja dávam výpoveď.

Radcovia stisli ruku kmotrovi Funtovi, medzitým pán starosta vstal zo stoličky, otvoril oblok na radničnom dome a zakričal na zhromaždený ľud:

- Kto z vás chce byť žobrákom? Nech sa ohlási, vojde dnu!

Po tomto vyhlásení si pripálil hlinienku a chvíľu čakal, že dakto len príde, ale veruže sa dvere neotvárali.

- Tak čo teraz urobíme? - spýtal sa znepokojene.

Nato sa radcovia dali do presviedčania starého Funtu, aby v záujme všeobecného blaha to prijal ešte aspoň na jeden rok.

Baťko Funta však tuho vzdoroval, že na tento post sú od neho ešte chudobnejší a zaslúžilejší ľudia: Boh mu vidí do duše, že nech zbohatnúť.

- Čo je česť, to je česť, - prehovoril teraz prísnym hlasom starosta, - žobrák musí byť, punktum. Iný chlap nie je, tak ty ním budeš, punktum. Dovoľuje sa však, ak sa tak páči, za peniaze najať náhradného žobráka, punktum.

Neodvolateľná sentecia bola vyslovená, pán Funta sa s tým musel zmieriť. Aj sa zmieril a ľud sa s hlučným jasotom radosti pobral domov do novopostavených murovaných príbytkov. Z toho som potom pochopil, že táto dedina je naozaj pod Božou pazuchou.

* Mameluk - prezývka vládnych poslancov Uhorského snemu po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní roku 1867. (Pozn. prekl.)

1884

Preložil: Karol Wlachovský