Karol Wlachovský ● Slovenská literatúra po maďarsky,

                           maďarská po slovensky

V kultúrnom priestore stredoeurópskeho regiónu, v slovensko-maďarských, aj opačne, v maďarsko-slovenských literárnych vzťahoch a kontaktoch prekladanie a preklad zohráva dôležitú, ba možno povedať, primárnu úlohu.

Potom, čo dve samostatné a svojprávne literatúry, maďarská aj slovenská, zaujali svoje miesto v európskom kontexte, zhruba od roku 1860 sa práve preklad stal barometrom vývinu a rozvoja vzájomných literárnych vzťahov. V slovenskom jazykovom prostredí Uhorska počiatočný impulz znamenal preklad Mihálya Mácsayho Ohlasu (Szózat) od M. Vörösmartyho. Pohotovo naň odpovedal A. Sládkovič rozsiahlejšou básňou Ohlas na Ohlas (Visszhang a Szózatra). Cieľavedomé prebásnenie už v tom čase významnej hymnickej maďarskej básne naznačilo aj jeden z kľúčových problémov pri prekladoch maďarských (nielen literárnych) textov z predtrianonského obdobia do slovenčiny. Mihály Mácsay totiž v preloženej lyrickej výzve rozšíril súvekú platnosť pojmu „Maďar“ aj na slovenského príjemcu a v preklade použil pojem „Uhor“, ktorý je v maďarčine totožný s „Maďarom“. Hneď po uverejnení prekladu to vyvolalo polemickú odozvu a ďalší preklad J. Grajchmana. (Bližšie pozri po maďarsky: R. Chmel - Két irodalom kapcsolatai, Bratislava 1969). A pravda je taká, že slovenská prekladová tvorba z maďarskej literatúry sa s týmto problémom vyrovnáva bezmála 150 rokov. Riešenie je vždy podmienené tým, ako prekladateľ (z naoktrojovanej, prevzatej a či z vlastnej vôle) poníma dejiny Uhorska, presnejšie uhorské obdobie maďarských a slovenských dejín.

Pomaly stopäťdesiatročné dejiny prekladu a percepcie maďarskej literatúry v slovenskom kultúrnom prostredí sú v mnohom ohľade verným zrkadlom slovensko-maďarských politických vzťahov, ako ich sugerovali a diktovali národné stranícke elity. Čo nebolo v záujme politiky, spravidla nemohlo byť ani v záujme literatúry. Napriek rozporným a protikladným politickým (etnickým) záujmom slovenskej a maďarskej spoločnosti sa rozvinuli slovensko-maďarské medziliterárne vzťahy a v diachronickom priereze evidujeme viac rozlíšiteľných vývinových etáp. Ak sa tak stalo, na tom nemá zásluhu inštitucionalizácia literatúry, ktorá sa osobitne v slovenskom prostredí oneskorila. Hybnou silou rozvoja slovensko-maďarských literárnych vzťahov bola iniciatíva a prekladateľská aktivita jednotlivcov, výrazných a rozhľadených osobností slovenskej aj maďarskej literatúry, navyše nielen v pluralitných obdobiach vývinu, ale aj v dlhom totalitnom čase. Iba na okraj si dovoľujeme poznamenať, že len tak sa mohla naplniť zmyslom aj medzištátna zmluva o vydávaní neperiodických publikácií medzi Československom a Maďarskom z roku 1954, ktorá nám zanechala popri protokolárnej hlušine aj trvalé prekladové hodnoty. (Bližšie pozri bibliografie príslušného obdobia.) V tom základnom prístupe sa čas, ktorý prežívame, nelíši od minulosti. Ba možno povedať, aspoň nateraz sa to javí tak, že osud maďarskej literatúry v slovenskom (nie vždy) kultúrnom prostredí leží výlučne na pleciach jednotlivcov. Pritom niekoľkí nadšenci sú nútení prekonávať viditeľnú (finančnú podvyživenosť slovenskej knižnej kultúry a kultúry vôbec) aj neviditeľnú, ale zjavne citeľnú prekážku: malý záujem o maďarskú literatúru. Niet pochýb, že za tým nie je nijaký návrat politickej (etnickej) nesympatie a motivácie, ako skôr všeobecnejší nezáujem o literatúru a o knihu v dnešnom slovenskom (ne)kultúrnom prostredí. Pravda, malý záujem Slovákov o preloženú maďarskú literatúru nie je nový jav. Bolo to tak aj v prvom uhorskom období (1860-1918) dejín slovenského prekladu z maďarčiny. Avšak popri vtedajšej politickej motivácii nevydávať a nečítať maďarskú literatúru po slovensky netreba zabúdať na rozhodujúci faktor, a to všeobecnú znalosť maďarčiny v kruhoch súvekej slovenskej (zemianskej) inteligencie. Kto chcel, no nebolo ich veľa, mohol čítať maďarskú literatúru v origináli. Slovenský vzdelanec 19. storočia nebol odkázaný na preklad. K tomuto poznaniu môžeme dospieť aj na podklade uzavretej, dvojjazyčnej štúdie Karola Tomiša Maďarská literatúra v slovenskej kultúre I (A Magyar irodalom a szlovák kultúrában I), ktorá skúma priekopnícke obdobie prekladania, vydávania a prijímania maďarskej literatúry medzi Slovákmi v rokoch 1860 až 1918 (Veda, Bratislava 2000). Počas necelých šiestich desaťročí vyšlo spolu 70 knižných prekladov. Bibliografia zaznamenáva aj z dnešného pohľadu akiste kuriózne preklady do šarišského nárečia slovenčiny (K. Mikszáth a M. Jókai). Rebríček preložených maďarských autorov akiste neprekvapí ani dnešného čitateľa: K. Mikszáth (15 prekladov), M. Jókai (7), S. Petőfi (4). Tí istí maďarskí autori, doplnení na tretej priečke o Zs. Móricza, dodnes sú aj najprekladanejší a najvydávanejší v celých dejinách slovensko-maďarskej prekladovej tvorby. Je to už historický fakt. A historickým faktom je aj to, že v dejinách slovenskej vydavateľskej činnosti bolo aj obdobie, keď v 60. a 70. rokoch 20. storočia romány M. Jókaiho vychádzali v nevídane vysokých nákladoch a suplovali literárnu lektúru (dnešné anglosaské bestsellery).

A čo v súčasnosti? Nemožno povedať, že by sa maďarská literatúra vytratila zo slovenskej knižnej kultúry. Ani to, že by sa nepestovali slovensko-maďarské literárne vzťahy. Možno však povedať, že maďarská literatúra sa nedoceňuje ako dôležitý sprostredkovateľ poznania stredoeurópskeho regiónu a jeho histórie. Z pultov a regálov kníhkupectiev zmizli maďarskí klasici. Maďarskú literatúru v slovenských prekladoch okrem I. Kertésza zastupujú poväčšine autori strednej generácie (najmä. P. Esterházy, P. Nádas, L. Földényi). Na prebaloch kníh je spravidla emblém vydavateľstva Kalligram, iba ojedinele iného vydavateľstva (Slovart, Ikar, Drewo a srd). V palete vydávaných prekladov chýbajú, stručne povedané, starší aj mladší maďarskí autori národnej orientácie. Výber autorov je teda programový. Osobitne to platí o vydavateľstve Kalligram, ktoré sa výrazne zameriava na esteticky transformované texty maďarskej literatúry. Takmer každú preloženú a vydanú kalligramovskú knihu možno pokladať za edičný čin, no malý obchodný úspech. Ak v Maďarsku počet predaných výtlačkov diel napr. P. Esterházyho, P. Nádasa a P. Závadu dosahuje niekoľko tisíc exemplárov, na Slovensku je to iba zopár sto kusov. Je to viac ako málo. Že by súčasný maďarský spisovateľ v adekvátnom slovenskom preklade nevedel osloviť slovenského čitateľa? To iste nie. Ako sa hovorí, chyba bude v prijímači, inými slovami, v prijímajúcom prostredí vrátane nedostatočného marketingu a napokon priamo v príjemcovi, ktorý si ešte zo školy odniesol minimum vedomostí o Maďarsku, jeho uhorskom období a kultúre.

Človek si musí napínať pamäť, kedy naposledy vzal do rúk novú preloženú knihu veršov maďarského básnika do slovenčiny. Pamäť nezapína, lebo to bolo tak dávno. Na Slovensku po úmrtí prekladateľov maďarskej poézie Ct. Štítnického a predovšetkým V. Kondróta už vlastne nemá kto prekladať maďarskú poéziu. Tí, čo na to majú všetky predpoklady (M. Haugová, P. Macsovszky), to nerobia, alebo robia iba sporadicky a publikujú časopisecky (Revue svetovej literatúry, Romboid). Isteže boli by sme neobjektívni, keby sme zamlčali, že nateraz sústavnejšie prekladajú maďarskú poéziu traja slovenskí autori žijúci v Maďarsku: O. Kníchal, A.Kormoš a G. Papuček. Ich prekladateľská aktivita na Slovensku zatiaľ nezaznamenala väčší ohlas, lebo sa rozvíja mimo slovenského kultúrneho centra. Menovaní prekladatelia sú dobre zorientovaní v slovenskej prekladovej tvorbe aj praxi, takže nie je namieste voči nim akýkoľvek predsudok tzv. kultúrneho centra, hoci zväčša publikujú mimo územia Slovenska (neraz aj v tlačiach rumunských Slovákov).

Keď roku 1999 vo vydavateľstve Kalligram (kde inde?) vyšiel slovenský preklad románu P. Závadu Jadvigin vankúšik (Cena Jána Hollého za preklad v roku 2000), do slovenskej prekladovej tvorby sa natrvalo uviedla Renáta Deáková (nar. 1968). Právom ju možno označiť za prekladateľku maďarskej prozaickej postmoderny. Našla sa v predstaviteľoch tohto typu prózy (naposledy P. Esterházy: Harmonia coelestis, Kalligram 2005). Meno tejto dvornej prekladateľky Kalligramu (popri J. Szolnokiovej, naposledy P. Nádas: Kniha pamätí, Kalligram 2004, prémia Slovenského literárneho fondu za preklad roku 2005) nechýba ani v jednom významnejšom slovensko-maďarskom knižnom alebo časopiseckom projekte posledných rokov. Tie zrejme budú mať trvalý záznam v slovensko-maďarských literárnych vzťahoch, hoci v čase publikovania nedosiahli výraznejší ohlas ani dosah. (Na Slovensku je to už raz tak, a nie inak!) Na prvom mieste treba spomenúť časopis Jelenkor v časopise Romboid (č. 7-8/2003). Ide o výber príspevkov z Jelenkoru v roku 2002 v rámci romboidovského cyklu „Časopis v časopise“ (iniciovala Stanislava Chrobáková-Repar). Vybrané príspevky (vrátane dvoch kapitol z pripravovaného románu P. Nádasa Paralelné príbehy v preklade R. Deákovej) ako celok zachycujú smerovanie Jelenkoru a jeho autorského okruhu na skúmanie pocitu slobody pri hľadaní súčasného ideálu estetickej kvality v literatúre a umení. Je to bezpochyby inšpiratívny podnet a zdroj pre obdobne zameraný Romboid a jeho prispievateľov. Najmä pre tých slovenských autorov, ktorí sa predstavili zasa maďarským čitateľom v Jelenkore (č. 11/2003). Ide o vzorku (nielen sústavných prispievateľov Romboidu), ktorú tvoria zväčša autori strednej literárnej generácie. Programovo unikajú pred predĺženou rukou politiky a v neosvojenom spoločenskom prostredí vlastným jazykom (textami) sa usilujú naplniť zmyslom autonómiu umeleckej tvorby. Každý autor to robí po svojom. V slovenskom čísle Jelenkoru to rukolapne demonštrujú predovšetkým básnici (M. Brück, M. Haugová, K. Chmel, I. Kolenič, M. Milčák, I. Štrpka, P. Šulej). Možno len ľutovať, že iniciatíva Jelenkoru a Romboidu zanechala istú stopu iba vo veľmi úzkom, skôr nepatrnom slovenskom aj v maďarskom čitateľskom okruhu, keďže najmä na Slovensku zopár literárnych periodík dnes číta menej ľudí ako za čias J. M. Hurbana a jeho syna S. H. Vajanského.

Obdobný osud, ale trvalý zápis do dejín slovensko-maďarských literárnych vzťahov zaznamenalo po prvom (č. 3/1998) aj druhé maďarské číslo Revue svetovej literatúry (č. 3-4/2004). Zostavovateľka R. Deáková blok 10 súčasných maďarských autorov symbolicky uviedla pred časom zosnulým M. Mészölyom. Do výberu zaradila aj autorov, ktorí po deklasifikácii príbehu, ako sa to stalo v maďarskej postmoderne, hľadajú jeho nové formy uplatnenia, napr. L. Márton vo fiktívnej historickej próze. Kompletným textom hry Šteňa (Gízagyerek) od J. Háya (preklad R. Deáková) sa do zostavy dostal aj mladý maďarský dramatik s nekonvenčnou analýzou všedných výjavov zo života súčasného nemajetného Maďara. Novšie maďarské číslo Revue svetovej literatúry vcelku poskytuje viac ako bežnú informáciu o súčasnej maďarskej literatúre.

V súčasnosti po maďarsky knižne vychádza menej slovenských diel ako naopak, maďarských po slovensky. V oboch smeroch vedie bratislavský Kalligram. Preto sú dôležité aj sporadické slovenské bloky v maďarských literárnych časopisoch. Jedným z nich bol blok „Premenlivá slovenská literatúra“ (A változó szlovák irodalom), ktorý dostal priestor v č. 10/2004 časopisu Magyar Napló. Zostavovatelia Tibor Žilka a Zoltán Rédey vybrali 17 slovenských autorov: 9 básnikov, 7 prozaikov a jedného esejistu. Cieľom preloženého súboru príspevkov bolo predovšetkým poskytnúť hodnovernú informáciu o esteticky cieľavedome tvarovanej a individualizovanej literárnej výpovedi slovenských autorov v nových spoločenských podmienkach po roku 1989. Tento zámer napĺňa aj inštruktívny úvod prof. T. Žilku. Redakcii Magyar Napló patrí uznanie aj za to, že angažovala mladé talentované prekladateľky do maďarčiny (Annamária Kiss, Annamária Tóth).

Z posledne vydaných knižných publikácií je s menom zostavovateľky a prekladateľky, hungaristky R: Deákovej spojená informačne nasýtená a esteticky podnetná antológia súčasnej maďarskej krátkej prózy. Kniha má veľmi vtipne volený ironický názov aj podnázov: Podsvätie - Hung(a)ry Kitchen (Drewo a srd, Bratislava 2004, vstupné slovo napísal Lajos Grendel). Názov signalizuje, že pre 15 vybraných maďarských autorov (od Attilu Balázsa až po Pétera Zilahyho) nič nie je sväté. Najmä nie literárne klišé a stereotypy literárneho kánonu tradičnej realistickej prózy. Podnázov antológie zasa naznačuje, že vybraní autori sú hladní po všetkom, čo je nové, a dávajú to na vedomie hlavne v rovine jazyka a poväčšine vo fragmentárnej kompozícii, ktorá ruší ustálené žánrové del hranice prózy. Antológia predstavuje súčasný vývinový stav jedného spektra maďarskej krátkej prózy, ktorú svojho času M. Mészöly vypravil na cestu k postmoderne, a teraz už pomaly odchádza z tohto medzipristátia. V slovenskom kontexte preložené prózy maďarských autorov plnia aj funkciu pozitívnej konfrontácie, lebo v súčasnej slovenskej literatúre nateraz dominuje práve krátka próza. Z tejto konfrontácie vyplýva, že v maďarskej krátkej próze sa ešte výraznejšie prejavuje abstrakcia konkrétnej reality a na druhej strane sa zároveň umocňuje ontologická rovina autorskej výpovede. Okrem R. Deákovej sa na prekladoch zúčastnili ďalšie tri mladé prekladateľky: E. Andrejčáková, G. Magová a J. Rožňová., G. Mená si hodno zapamätať, lebo prekladateľky nežného pohlavia sa obdivuhodne mužne vyrovnali s jazykovo „drsnými“, neženskými textami. V zjednodušenom hovorovom jazyku adekvátne uplatnili subštandardné prvky v lexike aj vo frazeológii, akoby pod pero maďarských autorov skočil jazyk bratislavskej ulice, pravda, zavše aj s nenáležitými, alebo presnejšie, zatiaľ neustálenými väzbami. V preložených textoch sú iba ojedinelé drobné chyby krásy, napríklad „reformovaný“ kostol namiesto kalvínsky (s. 69), alebo „Laokoónovo“ súsošie namiesto Laokoóntovo (s. 75). Zostavovateľka zabudla uviesť pramene originálnych textov. Zavše uvádza citované dielo pod dvojakým prekladom: Knihu L. Partiho Nagya „Hullámzó Balaton“ raz ako „Zvlnený Balaton“ (s. 220) a potom zasa ako „ Vlny na Balatone“ (s. 316) Próza Gábora Németha „Zsidó“ (Žid) má správny názov „Zsidó vagy?“ (Si Žid? Alebo žid?), inak vyšla v Kalligrame roku 2004. Ale dobrá kniha nikdy nie je bez chýb, ktoré by sa nedali opraviť, aspoň v novom vydaní. K tomu však akiste nedôjde, lebo po knihe sa netrhajú ani slovenskí literáti. Zrejme na vlastnú škodu. Akiste by im nezaškodilo poznať „podsvätie“ súčasnej maďarskej krátkej prózy, ako ho naservírovala R. Deáková s tromi ďalšími muš(ž)ketierkami, ktoré vlastne spolu boli (a sú) štyri.

Ak R. Deákovej výber zo súčasnej maďarskej krátkej prózy je len ťažko dostupným artiklom v (liberálnej) časti slovenskej kníhkupeckej siete, nasledujúce dve knihy preložených básní v tomto zmysle sú ešte väčšou raritou. Dvojjazyčné maďarsko-slovenské vydanie antológie Maďarskí básnici na Slovensku (Szlovákai magyar költők) vyšla pod gesciou agilného Slováka Ondreja Štefanku vo vydavateľstve Ivana Krasku v Rumunsku (Nadlak 2004). Zostavovateľ a prekladateľ Oldřich Kníchal zaradil do prvého zväzku zamýšľaného cyklu 30 maďarských básnikov žijúcich na území Slovenska, resp. v Česku (Imre Forbáth), a po nich by mali nasledovať v osobitných zväzkoch maďarskí básnici zo Sedmohradska a Vojvodiny. Ide teda o panoramatický záber z maďarskej poézie 20. storočia na Slovensku so všetkými kladmi aj zápormi podujatí tohto typu. Jeho reprezentatívnosť okrem subjektívnych kritérií zostavovateľa nesporne ovplyvnilo formálne hľadisko, a to tlačová strana, aby básne mohli byť publikované paralelne po jednej strane v maďarskom aj slovenskom jazyku. Za takýchto okolností prípadné výhrady na tému výberu básní je zbytočné rozvádzať. Precízne prekladateľské postupy O. Kníchala vychádzajú z úcty k slovnému a obraznému významu originálu, ako aj k jeho strofickej štruktúre. (Že by prozaik O. Kníchal mal pokoru ku kolegom-básnikom?) Prekladateľ suverénne narába s voľným veršom, nielen so slovnými obsahmi, ale aj s presahmi a rytmickými impulzmi. Vo viazanom verši (napr. Tibor Simkó, s. 33) mu zavše robia starosti gramatické rýmy, ktoré slovenská škola básnického prekladu (V. Mihálik, V. Turčány, Ľ. Feldek, J. Zambor) netoleruje ani vtedy, keď sú prípustné v origináli. Významové posuny v básnických obrazoch sú zriedkavé, napr. v origináli A. Oszvaldovej básne (s. 34) sa nevesta túli k ženíchovi a v slovenskom preklade (s. 35) je to naopak. Ojedinelo si zašantila aj tlačová chyba, alebo nepresné čítanie, ako v básni D. Györgya (s. 30-31): „Sötét erők befonják egemet (engemet?)“ a preklad „Sieť temných síl ma opantáva.“ Výber básní vhodne dopĺňajú stručné dvojjazyčné informácie o zaradených maďarských autoroch, ale citeľne v ňom chýba aspoň informatívna štúdia.

V slovensko-maďarskom výbere básní z tvorby Milana Rúfusa a Pavla Straussa Liptovskí pevci (Liptói lantosok, preložil Sándor Tóth, signovalo vyd. Siker* BT) zaujme predovšetkým prehľadný doslov Tibora Žilku. Maďarský čitateľ dostáva na úspornom priestore nevyhnutné základné informácie, aby mohol pochopiť poslanie knihy, autorskú aj obsahovú zostavu, ako nevyšla ani po slovensky. Jednotiacim znakom a hľadiskom výberu neboli výlučne náboženské motívy a básnický ľudský hlas, ale ich ontologický presah, reflexia zmyslu existencie a bytia v dotyku s transcendentálnymi otázkami, ako sa prejavujú v kresťansky orientovanej poézii. Z tohto aspektu možno mať pripomienku už k názvu knihy, keďže „pevci“ (lantosok) majú bližšie k renesančnej pohode ako k metafyzickému rozjímaniu. Prekladateľ Sándor Tóth sa lepšie vyrovnal s jednoduchšou stavbou verša P. Straussa. Naoko jednoduchý, prostý, až priezračný verš M. Rúfusa s brilantnými významovými presahmi sa mu poddával ťažšie, najmä ak k nemu pristupoval na úrovni slova. Rukolapným dokumentom tohto postupu je preklad básne Zvony (s. 17). Obdobne už preklad samotného názvu básne Sená ako „Széna“ (v slovenčine pomnožné seno) zbavuje originálny text interakcie „kosenia“ a „strihania“ a hlavne mystéria príslušného ročného obdobia v živote slovenského roľníka (s. 43). Možno, že v danom prípade cesta k adekvátnejšiemu prekladu básne nevedie cez predmet kosenia, ale priamo cez motív kosenia, cez sloveso „kosiť“. Na to však už nestačí iba znalosť jazyka, v preklade poézie slovotvorba potrebuje aj básnické videnie.

Úvaha o súčasných slovensko-maďarských literárnych vzťahoch v zrkadle najnovších prekladov bez pohľadu na produkciu bratislavského vydavateľstva Kalligram je neúplná, fragmetárna. To si však zaslúži samostatnú štúdiu nestranného pisateľa. Za takého sa autor tohto príspevku nepokladá z viacerých dôvodov. Za pochopenie je vďačný.