Zoltán B. Valkán ● Hody

Kolotoče, strelnice a hojdačky sa objavili v piatok, ale dedina sa už dlhé týždne chystala na svoj najväčší sviatok, na hody.

Odjakživa na tento neskorojesenný deň, na svätého Klementa, staré ženy vápnom vylíčili priečelia domov, muži olejovou farbou natreli drevené či železné brány a ploty a - čo je tiež ich robota - hrabličkami očistili od smetí jarky na uliciach a veľkými prútenými metlami vymietli dvor, ba aj chodník pred domom. Tí postarší v týždni pred hodami, či bolo treba či nie, zašli aj k holičovi a dali sa ostrihať.

- Pút je v roku len jeden jedinký ráz, - hovorievali, čo zároveň znamenalo toľko, že ju treba ako sa patrí čo najdôstojnejšie osláviť. A bolo aj čím: v pivniciach sa rodinám za lopotu vo vinohradoch zavďačilo už vykysnuté čistulinké víno. V chlievoch vykŕmené kačice alebo husi čakali na svoj osud, aby sa stali najfajnovejšou pochúťkou najbohatšieho obeda v roku.

Rezníkovci, starí družstevnícki dôchodcovia, čakali hodovú nedeľu ako spasenie, a to už aj preto, lebo v utorok dostali telegram, že v nedeľu na púť ich navštívi syn so ženou aj s dvoma už dospelými vnúčatami. Odvtedy starý Rezník každé ráno vopchal nohy do dávno kúpených, no doposiaľ takmer nenosených poltopánok, a v tehlami vydláždenom pitvore prešľapával z jednej nohy na druhú, aby jeho boľavé kŕčové žily na nohách privykali chôdzi a v nedeľu cestou na svätú omšu mu nezlyhali. Aj starká mala roboty neúrekom, myslela na všetko, čo má byť podľa nej i podľa obyčajov na sviatočnom stole. Sladké maškrty, kolu, kávu, šľahačku nakúpila v obchode. Na sobotu popoludnie mala už všetko nachystané. Keď jej starký vykŕmenú hus zarezal, ona ju obarila, ošklbala a rozkrájala na kusy. Sily si potom už šanovala na nedeľňajšie predpoludnie, keď bude po malej omši už len variť a vypekať. Svojich najmilších predsa musí počastovať ako sa patrí. Hody bez husaciny si nikdy nedokázala predstaviť ani ona, ani jej muž. Bol to nepísaný zákon, nielen v ich rodine, ale v celej dedine.

Do nedeľňajšieho rána bolo ešte ďaleko. Starký a starká sa pod teplými duchnami prehadzovali, vzdychali a obidvaja poškuľovali, kedy už začnú hladkať chladné jesenné lúče vychádzajúceho slnka sklo obloka. Starkého na úsvite predsa len zmohol kratučký spánok. Nadlho však ani vtedy neusnul, lebo pocítil, ako nim potriasla starká.

- Jožo, spíš, či čo…?

Starký sa pod duchnou obrátil na druhú stranu.

- Stávaj, Jozef, stávaj…, - znie povzbudivo, - máme pred sebú roboty habadej…

- Roboty je ždy neúrekom, - dvíha starec šedinami pokrytú hlavu, - to mi ani pripomínat nemosíš…

- Ty by si len polihoval… Ale neská nemóžeš,…predsa neská je velký svátek…je Klementa,… aj syn dójde…

- Máš pravdu! - vyhŕklo zo starkého a rýchlym pohybom zhodil zo seba duchnu. - Tento spánek ma celkom ohúriv… Pred chvílu som nevedev ani to, kde som… Pravda, neská je svatého Klementa…je pút… Radujme sa jej…

- Veru, radujme sa jej, - opakuje starká. - Keby si nevedev, je to naša šesdesátá prvá spoločná pút… Človek by si ani nepomyslev…šestdesátá prvá…

- Darmo-daromné, - zosmutnela starecká tvár, - zestarli sme…

- Ništ sa nedá robit, - dumá starká, - šeckému bude ráz konec… aj našému životu.

- Takéto reči nehajme! - zvýšil starký hlas rozkazovačne. - Radšej sa pustime do roboty!

Gazdiná začala rozkladať oheň, na kolenách láme ešte večer prichystané suché viničné prútie. V mysli sa jej vynára postava syna a všetkých z jeho rodiny. Ako ich len prenáramne očakáva, ako sa im len teší. Už aj preto, lebo tieto návštevy sú čoraz zriedkavejšie. Každý má svoje trápenie, - ospravedlňuje syna, - nemôže k nám len tak zabehnúť bárkedy. Pod korunou snehobielych vlasov sa jej potom premietajú iné obrazy. Pri stole sedí celá rodina a ona ich častuje tými najchutnejšími jedlami. Či im bude len dobre, budú zas spolu. Od šťastia sa jej tvár rozžiari.

Gazda tiež robil, čo mu bolo súdené na každý každulinký boží deň. Priniesol z pivnice za opálku krumplí, ktoré starká postavila variť pre prasa. Potom pod šopou namrvil do slamenice kukuricu a ručne ju zošrotoval. Hotové pomyje vyniesol vo vedre a vylial ich do hranta. Aj sliepkam nasypal kukurice a nalial vody. Keď sa vrátil k raňajkám, bol už celkom zmorený.

Zasadli za stôl. Ich tvár prezrádzala akúsi spokojnosť z čistého, neskorého jesenného rána, keď sa slnko už rozložilo nad Komínovou skalou a svojimi chladnými lúčmi nazeralo rovno do ich kuchyne. Toto ráno im sľubovalo pekný deň a dobrú pohodu.

Keď sa vrátili z malej omše, čas rýchlo utekal. Kuchyňou sa ťahala dráždivá a vábivá vôňa hodových jedál, mäsovej polievky z husacích drobkov, pečienky i mäsa. V trúbe sa už piekol aj kapustník, ktorý nikdy nemohol chýbať, keď syn navštívil svojich rodičov.

- Mohli by už tu byt, - ozval sa starec netrpezlivo.

- Ešte je skoro, Jožo, priskoro… Neboj sa, iste dójdu, - usmieva sa starká, - na obed už tu budú, len aby sme jich stačili obslúžit…

Gazdiná sa vrtí okolo šporheltu, gazda má na starosti pijatiku, robí inventár z fliaš koly, minerálnej vody i piva. Potom ho napadne, že hodový obed bez jeho domáceho vína by veru nestál za nič. Rozhodnými krokmi namieril k pivnici, kde stáli dva stopäťdesiatlitrové sudy, ktoré ešte pred oberačkami natrel proti plesni jedlým olejom a z ktorých jeden je plný bieleho a druhý červeného vína. Vybral si červené. Naklonil sa nad čap suda a litrový pinták napustil plný. Potom, akosi na vlastné posmelenie, nalial si z vína do dvojdecáka a na dúšok ho pustil dolu hrdlom.

Vkročiac do kuchyne jedovate sa prihovára žene:

- Kde v riti sú tak dlho? - pozerá oknom na ulicu. - Dávno mali už tu byt.

Starká teraz už nenamieta. Aj ju schvátili obavy, či sa im dačo nestalo cestou, alebo ešte skôr, doma, pred odchodom. Či sa im nepokazil motor, alebo či neochoreli? Kto vie? - vzdychá.

- Netáraj somariny! - nasrdil sa starký. - Že by nedošli akurát na pút? To nemóže byt!

- Mám prestret stól? - spýtavo sa zahľadela starká na muža, ktorý iba kývol na znak svojho súhlasu.

- Na kolko osób? Len pre nás dvoch?

- Ale, zase táraš somariny, - pajedil sa muž strojene. - Na šest osób…oni sú štyré a my dvaja… To je spolu šest. Tolkí aj budeme... Nevíš rátat?

Sedeli za prestretým stolom a mlčky čakali. Ukradomky často vrhali pohľad na kyvadlové hodiny, ktoré v nerušenom a dlhočiznom tichu jednostajne im pripomínali neodvratné plynutie času. Postupne im dozrievalo tušenie, až napokon strach, že čakajú márne. Obaja dlho mlčali, ako nemí, a tým nekonečným mlčaním bolestne aj trpeli. Aby predsa len tak nečinne nesedeli, chlípli si trošku polievky a hltli z vareného mäsa. Aj to pomaly, nasilu, nič viac, lebo chuť do jedla, predtým tak silná a radostná, zmizla ako para.

- Milá moja, - ozval sa muž bolestným tónom v hlase, - títo už nedójdu. Lebo keby boli sceli, už dávno sú tu. Je čas nakrmit prasa a slépky.

Starká mlčí. Aj jej obavy sa už dávno premenili v istotu, že tí, ktorých tak túžobne očakáva, dnes veru už neprídu a prísť ani nemôžu. K tomu je už neskoro, prevelice neskoro.

Medzitým sa za ich oknom nenazdajky aj zvečerilo. Od Bílej skaly sa zniesla nad dedinu rosná hmla neskorej jesene. A keď aj tma zhustla a pokryla celý kraj, pozdĺž hlavnej ulice sa rozsvietili lampy.

- Zavrem bránku,…dobre? - ozval sa starký po dlhočíznom tichu.

- Zavri, - prikývla starká s bolestným výrazom na tvári.

Muž a žena sa bez slova, potichu, pomalými, vymeranými pohybmi vyzliekli. Stalo sa im, čo doteraz počas šesťdesiatich rokov nikdy, prvýkrát sa nešli ani len mrknúť na hlavné námestie, kde sa hudba ozýva ohlušujúcou silou a kde sa okolo strelníc, kolotočov a šiatrov tlačila celá dedina.