Vývin slovenskej literatúry po roku 1918 ovplyvnili dve skutočnosti, ktoré navzájom súvisia.

Tou prvou bolo národné oslobodenie, ktorým sa tento vývin urýchlil, druhou zase všestranné prijímanie podnetov z inonárodných literatúr a kultúr vôbec. V medzivojnovom období sa šíril vplyv nových predvojov, resp. avantgárd ako dôsledok odlišného reagovania na novú historickú a spoločenskú skutočnosť. Zároveň v tomto období doznievali aj smery udávajúce tón v predošlom období, ako symbolizmus a impresionizmus a napokon aj realizmus, ku ktorému sa vracajú niektorí príslušníci moderny.

Do tejto poslednej kategórie patrí aj básnik a zasvätený vykladač slovenskej literárnej minulosti Štefan Krčméry (1892-1955). V tomto roku si pripomíname 120. výročie jeho narodenia. Podobne ako Hviezdoslav aj on napísal svoje prvé verše po maďarsky. Debutoval zbierkou vlasteneckej lyriky pod názvom Keď sa sloboda rodila (1920), v ktorej reagoval na česko-slovenský zahraničný odboj, na Martinskú deklaráciu a kriticky sa zamýšľal nad spoločnou históriou Slovákov a Maďarov v bývalom Uhorsku. Na realistické stránky svojej poézie nadviazal v zbierke Piesne a balady (1930), v ktorej v duchu ľudovej piesne vyslovil dôveru v slovenský život a osobitne v jeho ľudovú a národnú tradíciu.

Ešte za štúdií preložil do maďarčiny antológiu slovenskej poézie 19. storočia. Prvá svetová vojna a udalosti v roku 1918 však spôsobili, že upustil od jej vydania. Doplnená ukážkami z poprevratovej poézie vyšla až roku 1925.

V Krčméryho diele zohráva významnú úlohu jeho činnosť literárneho historika. Významne sa zaslúžil aj o nové syntetické spracovanie dejín slovenskej literatúry. Jeho dielo 150 rokov slovenskej literatúry vyšlo v roku 1943, ucelene a systematicky až v roku 1976 pod názvom Dejiny literatúry slovenskej, ktoré zahrnujú obdobie od Veľkomoravskej ríše až po poprevratové obdobie. Národné hľadisko autorovi umožnilo pozitívne oceniť najmä štúrovcov, predstaviteľov predprevratového realizmu a slovenskej moderny (Hviezdoslav, Kukučín, Timrava, Krasko, Rázus) ako aj národných buditeľov a ľudovo-výchovných pracovníkov (Š. Marko-Daxner, A. Kmeť. J. Škultéty a i.)

V niektorých svojich prácach reagoval aj na otázky umenia a literatúry. Umenie chápal ako víziu a intuíciu a zdôrazňoval jeho obraznosť a muzikálnosť. Cez tieto aspekty analyzoval ľudovú umeleckú poéziu a ukazoval, ako sa v poetickej zložke umeleckého diela prejavuje jeho ideový a filozofický zmysel.

O rozvoj literárneho života sa Krčméry zaslúžil ako tajomník Matice slovenskej a dlhoročný redaktor Slovenských pohľadov. Vo svojich kritických náhľadoch zdôrazňoval špecifickosť povojnovej umeleckej spisby voči staršej literárnej tradícii a varoval pred nekritickým napodobňovaním cudzích vzorov. Zároveň vychádzal v ústrety najmä tradične a dedinsky orientovanej literatúre, kým mladú poprevratovú prózu a lyriku orientovanú na mestské motívy prijímal rezervovane až odmietavo. Napriek niektorým svojráznym prístupom vo svojich hodnoteniach Š. Krčméry ostáva jednou z najvýraznejších osobností slovenskej kultúry.

(kni)