Zanedbaný, neupravený park v panelákovej štvrti na okraji mesta. Na lavičke pod ochranou svetlého tieňa malej, napoly vyschnutej lipy traja chlapci samopašne hompáľajú nohami.

Sú celí rozradostení: ododneška nemusia do školy, začali sa prázdniny. Hurá! Skáču jeden druhému do reči, hlučne sa chvascú, kto čo bude robiť cez leto. Ani sa nenazdali a z ničoho nič sa uprostred tohoto hurhaja objavil ich spolužiak Ferko Hájnik.

- Na toto sa kuknite! - držal v ruke vreckový nožík. - Je to značkový švajčiarsky Victorinox. Na celom svete nemá páru...

- To je ale žabykláč! - hlasito zakvákal Jožko Krížik, keď chytil do ruky ten poklad, po akom aj on už oddávna preveľmi túži. - Ahaho, čo všetko len tento nožíček nedokáže!? Len hľaďte! Čepeľ ostrá ako britva. A hľa, má aj malú pílku na drevo, otvárač na konzervy, ale aj na fľaše… toto je páka a skrutkovač… A toto je čo? Aha, pinzeta a toto zasa odstraňovač izolácie z drôtov… Ježiši, to je nádhera…

- Ukradol si ho? Priznaj, kde? - opýtal sa tíško ako sprisahanec Jurko Pazdera. Na Ferka sa pritom ani len nepozrel, jeho zrak priťahoval parádny bičak s červenou rukoväťou ako nejaký magnet.

- Hybaj do riti! - hral urazeného Fero. - Mám ho od otca, aby ste vedeli, darček, že sa dobre učím!

- A mne kto čo kúpil? Aj vysvedčenie mám lepšie, - poťažkal si Jožko.

- Mne duplom nič, - pridal sa Šaňko Struhár. - Je pravda, že som skoro prepadol a fotra išli rozhodiť tie moje dvojky. Foter bol poriadne podráždený, keď uvidel moje vysvedčenie. Iba dostatočný? Pýtal sa a mávol bezmocne rukou. Potom ešte precedil, že by som sa mal trošku učiť aj cez prázdniny.

Ferko Hájnik mal ešte dávku hrdosti v pohľade, ktorý tu na jedného, tu na druhého prenášal v snahe vysvetliť im zrozumiteľne celú situáciu okolo nožíka:

- Môj ocino je dobráčisko, zvlášť, keď ide o mňa, verte mi, kamoši! V septembri pri mojom nástupe do piatej triedy povedal: Ferko, stávaš sa žiakom vyššieho stupňa školy a preto si dobre zapamätaj, že čo sa učíš, učíš sa pre seba a nie pre iného. Ak to aj ty chceš a dokážeš, za každú výbornú známku dostaneš päťsto, za dobrú štyristo. A keď sa mrkol na moje vysvedčenie, pridal aj tento krivák…

Jurkovi Pazderovi sa vôbec nepozdávali Ferkove slová, vnímal ich ako dajaké chvastanie sa a, samozrejme, v srdci mu hlodal aj nemalý červík závisti.

- Ty si myslíš, že len tvoj foter je charakter voči svojmu synovi? - opýtal sa mrzuto. - Aj Šaňkov otec je správny chlap. Veď ani jediný oflinok mu nevylepil za jeho mizerné vysvedčenie. Aby si vedel, aj ja mám super fotra. Je obkladač. Vieš ty vôbec, čo je to za robota? V živote si nevidel také nádherné kúpeľne, aké obkladal on. Tomu vravia luxus! Aj kuchyne, terasy, dokonca aj preveliký bazén… Raz ma zobral so sebou a ukázal mi ho... Bol obložený zo samých modrých kachličiek…

- Nemysli si, že od otca som dostal iba tento nožík, - odvrkol Ferko, - ale kúpil mi aj korčule… Aj luxusné keramické pero…

- Ale prestaňte už, - zamiešal sa do dialógu Jožko. - Nie je jedno, akým perom píšeš?

- Aj podľa mňa je to jedno, akým perom píšeme, - pridal sa na stranu Jožka aj Šaňko a závistlivo sa zahľadel na nožík, ktorý zvieral v ruke jeho majiteľ.

- Vám je jedno, ale mne vôbec nie, - nedal sa Ferko. - Vy ani šajnu nemáte, čo je keramické pero Parker, - pokračoval s opovrhnutím. - Aby vám bolo jasné, sľúbil mi, že ak aj na rok budem mať takéto vysvedčenie, kúpi mi múdry mobilný telefón. Taký, ktorým môžem aj fotiť, aj…

- A budeš aj nás fotiť? - vzrušoval sa Šaňko.

- Môžem vám sľúbiť, urobíme si obrázky… Aj vy môžete ním fotiť…

- To bude fajn! - nadchýnal sa Jožko a začal vyskakovať ako kozliatko.

Jurko Pazdera pocítil chuť prehry. V slovnom súboji ostal sám. Hrýzol si pery a úporne rozmýšľal, ako sa dostať z tejto pasce.

- Nemusíme všetko uveriť, čím nás tu Ferko kŕmi, - povedal po chvíľke. - Len aby ste vedeli, môj foter je predsa len super hlavička…

- A to už prečo? - pýtali sa ho zborove.

- Nuž len tak, lebo ozaj je…

Chlapci sa odmlčali, hompáľali nohami a čakali. Čakali, aby im povedal, prečo má on lepšieho otca ako Ferko.

Jurka nič múdrejšie nenapadlo, v rozpakoch sa mu na čele začali perliť kvapôčky potu.

- No povedz už konečne, prečo? - zvýšil hlas Ferko a veľavravne žmurkol na Jožka a Šaňka.

- Už aj preto, - začal pomaly Jurko, aby si pozbieral myšlienky, - lebo môj foter mi každý deň dá päťdesiatku, aby som šetril na bicykel. Na skladací bicykel svetovej značky. To už preto, lebo ak aj pôjde celá rodina na dovolenku a ja budem mať ten bicykel, na ňom budem jazdiť nakupovať. My na dovolenke stanujeme. Chodíme obyčajne do hôr…

Jurko sa na chvíľku odmlčal. Priatelia sa pozerali naňho zvedavo a mlčky čakali, aby pokračoval.

- Môj foter veľmi dobre pozná hory, lesy, slovom prírodu, - hovoril Jurko, teraz už rozhodne a presvedčivo. - Kam len ideme, všade je mu známy každý chodník, každý potok. Ešte aj ich mená vie. A rozoznáva všetky stromy. Toto je dub, toto lipa, tento košatý strom je buk, tam je zasa jaseň… Slovom on všetko pozná, všetko vie...

Zasa sa na chvíľku odmlčal a v duchu ho potešilo, že upútal pozornosť priateľov, že ho počúvajú.

- A to ste istotne vedeli, že s fotrom chodíme aj na rybačku, - pokračoval, akoby čítal zápisy z obecnej kroniky. - Jeho rybársky výstroj je svetovej značky. Lovenie rýb takýmto výstrojom je priam hračkou a veľkým zážitkom. Na udicu najčastejšie striehnem ja, a ak ryba zaberie, prehltne červíka na háčiku, iba zakričím fotrovi… Ten jediným pohybom schmatne udicu a vytrhne z vody tú velikánsku rybu… A vopred mi povie, koľko dekagramov váži tá naša spoločná korisť. No, nie je super ten môj ocino?... Aj to mi sľúbil, že nebudeme stále chytať ryby iba v rieke alebo v jazere, ale na rok v lete pôjdeme k moru… Iba my dvaja… Na Jadran a tam z veľkého člna budeme vyťahovať…

- Či vám len na tom Jadrane bude dobre, - zhlboka si vzdychol Jožko. - Tvoj foter je opravdu super.

- Veruže je, - pritakal Šaňko. - Môjho fotra by takéto dačo ani vo sne nenapadlo. Nikdy v živote…

Ferko Hájnik opäť vytiahol z vrecka nožík a držal ho medzi prstami ako nejakú kvetinu. Keď mu bolo celkom jasné, že traja priatelia si už jeho poklad ani nevšímajú, vstal z lavice a stroho zahlásil:

- Idem domov! Prídu k nám hostia na večeru. Čakajú ma, - dodal už miernejšie.

Jožko Krížik a Šaňko Struhár sa tiež pobrali domov. Čochvíľa bude večera.

Na park už sadala tma. Jurko Pazdera ostal na lavičke sám. Rozmýšľal. Myslel na otca: či je už doma? A keď je, či je triezvy? Aj včera prišiel domov na mol sťatý a zmlátil ho ako hada. Bez akejkoľvek príčiny. A pustil sa aj do staršej sestry. Tej stihol dať len jedno zaucho, lebo matka skočila medzi nich. Vlastným telom chránila sestru. Otec matku surovo odsotil a vyháňal, aby ihneď zmizla, lebo v tomto byte nemá čo hľadať a aby sa nestarala do toho, čo on robí, ako vychováva svoje deti. Takto jej nadáva každú chvíľu, lebo je často opitý. Veľakrát aj v pracovné dni, ale koncom týždňa vždy. Cíti, že jeho doslova nenávidí. Ale odkiaľ sa v ňom berie tá zloba a prečo, to mu ešte nikdy nepovedal…

Jurko Pazdera mal ozajstný strach. Obával sa, či ho nečaká doma ďalší výprask… Tu na lavičke ho pomaly opúšťala trpezlivosť a preto sa nebadane prikradol k paneláku. Zrak namieril rovno na okná ich bytu na prvom poschodí. Svietili. Počul aj zvadu, otcov prenikavý vresk a zúfalé horekovanie matky.

Doma je a zasa beznádejne nacenganý, zistil Jurko vyľakane. Zvrtol sa na mieste a trielil naspäť do parku. Sadol si na lavičku ako v bezradnosti vždy, až zúrivo zahompáľal nohami. Nemohol si pritom nevšimnúť, aké má obnosené sandále, zahanbil sa a začal ľutovať sám seba. Nikto z priateľov by si už neobul takéto rozčapené deravétopánky, ani neobliekol také ošúchané šatstvo ako on. Ešte šťastie, že kamoši nevenujú pozornosť jeho supermóde, že chodí otrhaný ako nejaký malý žobráčik.

Skladací bicykel. Dovolenky v horách. Rybačky, dokonca na Jadrane. Zhlboka sa nadýchol, vypol prsia a sťaby víťazným úškrnom dal blahosklonne najavo, kto je naostatok pánom situácie. Uverili.

Keď tma celkom doľahla na park, kde už nebolo živej duše, Jurko Pazdera pomaly, opatrne sa opäť blížil k ich domu. Plný strachu sa priplichtil až pod okná ich bytu. Dobre je, nesvieti sa, dodal si odvahy pri vstupe do schodišťa a kráčajúc hore schodmi sa v duhu modlil a prosil nebesá, aby nezobudil spiaceho otca.