Najznámejší slovenský dramatik 20. storočia Peter Karvaš mal v knižnici zasunutý starý zažltnutý výstrižok z ktorýchsi novín s nadpisom: „Tvorivosť nemá ustlaté na ružiach.“

Boli to vari najvýstižnejšie slová, akými možno charakterizovať túto významnú slovenskú osobnosť novodobých kultúrnych dejín. Prežil život plný bôľov, sklamaní, ale hodnotný, naplnený zmysluplnou prácou, ktorá rezonuje dnes a bude rezonovať aj po rokoch. Práca bola totiž preňho slasťou a istým druhom opojenia. Napriek osobným tragédiám si deň čo deň sadal za písací stôl a nechával sa unášať fantáziou, ktorej mal až do posledných dní nadostač. Vo svojich knihách a dramatických dielach zanechal posolstvo o jednej epoche, v ktorom môžeme vždy hľadať a nachádzať pravdu.

Peter Karvaš bol vnukom slávneho maliara Dominika Skuteckého a synom lekára a akademickej maliarky. Vyrastal v intelektuálnom prostredí Banskej Bystrice. Už v rodičovskom dome sa naučil viacero cudzích jazykov, veľa čítal, hral na klavíri. Spolužiaci si pamätali, aký bol na seba prísny, presný, ako mal rozdelený čas na povinnosti a oddych. Po maturite sa Peter Karvaš rozhodol študovať v Prahe na Českom vysokom učení technickom, ale zapísal sa aj na Umeleckopriemyslovú školu, kde sa venoval grafike. Do života študenta zakrátko zasiahli politické udalosti, republika sa rozdelila a slovenskí študenti sa museli vrátiť na Slovensko, kde vznikol slovenský štát. Peter Karvaš bol istý čas úradníkom a fotografom. V rokoch 1941 - 1942 bol ako rasovo prenasledovaný internovaný v pracovnom tábore, odkiaľ sa vrátil domov do Banskej Bystrice. V roku 1944 začal pracovať v Matici slovenskej v Martine, ktorú v tom období spravoval Jozef Cíger Hronský, spisovateľ európskeho formátu, ktorého si veľmi vážil. Okrem neho pracovali v Matici slovenskej, v tom čase naozaj kultúrnom centre Slovenska, aj ďalší významní umelci. Rozhľadený a vzdelaný Peter Karvaš do tejto spoločnosti zapadol. Napríklad maliari Martin Benka a Janko Alexy sa priatelili s jeho starým otcom a vážili si jeho mamu. Umelecké prostredie mu dodávalo chuť nielen ďalej sa vzdelávať, ale aj samostatne tvoriť. Pracoval v redakciách niektorých periodík Matice slovenskej, ale zapájal sa aj do činnosti Komorného divadla, Ústredia ochotníckych divadiel a do práce práve dostavanej tlačiarne Neografia. Tam sa jeho prvé texty rozhlasových hier, fejtóny, kurzívy a causerie dostali do rúk Dominikovi Tatarkovi, ktorý bol štipendistom Matice slovenskej.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Peter Karvaš zapojil do protifašistického odboja. Po príchode do Banskej Bystrice ho poverili prípravou vydávania povstaleckého tlačového orgánu armády. Spolu s priateľom Jozefom Brandoburom zostavil niekoľko čísiel armádneho časopisu, potom ho odvelili do tvoriaceho sa Slobodného slovenského vysielača, kde bol až do priameho útoku jednotiek SS a pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Zážitky z povstania ovplyvnili ďalšiu Karvašovu prozaickú i dramatickú tvorbu. Presvedčivo zachytil historickú udalosť slovenského národa a podal o nej hodnoverné svedectvo. Odvtedy ho literárni historici a kritici zaraďovali do tzv. povstaleckej literárnej generácie. Sám Peter Karvaš si takéto hodnotenie naslovovzatých odborníkov, ako bol napríklad Alexander Matuška, vážil. No tieto práce považoval iba za jednu etapu svojho života a za časť svojej literárnej práce.

Na jeseň roku 1944 objala mama Petra Karvaša poslednýkrát a on tušil, že „na dlhé roky bude iba sám sebe domovom“. Rodičov mu upálili fašisti v januári 1945 v Nemeckej. Neskôr ho zastihli ďalšie rodinné tragédie. Stál aj nad hrobom svojho staršieho syna Vlada, ktorý tragicky zahynul. Vtedy nevedel ako ďalej, zachránil ho iba mladší syn Martin, nadaný hudobník a manželka Perla, ktorá ho zakrátko tiež navždy opustila. Navyše prišiel rok 1968, po ktorom bol takmer na dve desaťročia vydedený z literatúry, stratil zmysel života a gniavil ho bolestný pocit bezmocnosti, keď zostal sám so synom. Neskôr sa jeho manželkou stala Eva, ktorá mu až do konca života bola oporou.

Po vojne v rokoch 1945 - 1947 študoval Peter Karvaš na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a súčasne bol dramaturgom Československého rozhlasu. Potom sa stal lektorom a dramaturgom Novej scény Národného divadla a Slovenského národného divadla v Bratislave. Knižne debutoval v roku 1945 súborom reportáží a čŕt Most. O rok neskôr mu vyšla zbierka psychologických noviel a poviedok Niet prístavu. Atmosféru v slovenskom štáte a pomery za prvej Československej republiky priblížil v románoch Toto pokolenie a Pokolenie v útoku, ktoré vyvolali živú literárnu diskusiu. K problematike povstania sa vrátil aj v knihe próz S nami a proti nám a v knihe Noc v mojom meste. Okrem toho rád písal cestopisné reportáže a črty. Kritické zrkadlo spoločnosti nastavil vo viacerých humoristicko-satirických súboroch poviedok. V úsmevnom tóne sa niesli i jeho zbierky humoresiek a autobiografická kniha detských zážitkov V hniezde.

V päťdesiatych rokoch pôsobil Peter Karvaš ako kultúrny atašé na československom veľvyslanectve v Bukurešti a dva roky bol prednostom divadelného oddelenia Povereníctva školstva, vied a umení. Štyri roky zastával funkciu tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov. Pre svoje postoje v roku 1968 musel z verejných funkcií odísť, niekoľko rokov vyučoval na Vysokej škole múzických umení, ale po uvedení divadelnej hry Absolútny zákaz musel z nej odísť. Potom až do roku 1980, keď odišiel do dôchodku, pracoval vo Výskumnom ústave kultúry v Bratislave. Po revolúcii 1989 ho rehabilitovali a získal akademický titul profesora. Ťažiskom práce Petra Karvaša bola dramatická spisba. Zanechal množstvo rozhlasových a divadelných diel, dramaturgicky, režijne a scenáristicky spolupracoval s televíziou. Jeho prózy a drámy vyšli v mnohých prekladoch. Podnetné práce vydal aj v oblasti divadelnej vedy a teórie dramatickej tvorby.

Nadaný umelec, človek pevného ducha, vzácna slovenská osobnosť, profesor Peter Karvaš zomrel náhle 28. novembra 1999, iba niekoľko mesiacov pred svojimi osemdesiatymi narodeninami.

Jozef Leikert