A Felső-Galga menti szlovák települések hímző- és díszítőművészete / Umenie vyšívania a dekoratívny prejav v slovenských obciach na hornom povodí Galgy (Vydavateľ Slovenské osvetové stredisko, vydavateľstvo Croatica Kulturális, Információs és Kiadó Kft., Budapest 2009, 84 p., veľa farebných a niekoľko čiernobielych fotografií.

A felsőgalgamenti parasztság élete képekben, írásokban / Život slovenských roľníkov na hornom povodí Galgy, v písmach a obrazoch (Vydavateľ Slovenská samospráva a pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku v Pišpeku, vydavateľstvo Comp-Press Kft., Pišpek (Püspökhatvan) 2012, 124 p., 46 farebných a 2 čiernobiele fotografie.

Učiteľka materskej školy na dôchodku z Pišpeku Mária Monika Berényiová Lamiová oduševnene zachováva ľudové tradície. Doteraz vydala dve samostatné národopisné publikácie.

V oboch sa zaoberá slovenskou etnografiou XX. storočia v rodnej obci a v neďalekých štyroch osadách, ktoré tvoria jeden kultúrny ostrov (Guta, Jača, Čúvar, Ďurka), aj keď v maďarskom názve druhej knihy sa pozabudlo na prívlastok „slovenský“. V ňou skúmanej oblasti - podobne, ako napríklad v najväčšom domácom slovenskom ostrove, v Békešskej Čabe - sú badateľné odlišnosti v istých rysoch ľudovej kultúry obyvateľstva evanjelického a katolíckeho vierovyznania. Jeden z aspektov výskumu nadanej a pozornej Moniky Berényiovej Lamiovej bolo práve to, aby preskúmala jedinečné znaky slovenskej kultúry v rímskokatolíckom Pišpeku a poukázala na odlišnosti od charakteristických znakov slovenskej kultúry v luteránskej Gute, Jači, Čúvari a Ďurke. 

Obsah prvej knihy by som voľnejšie a širšie ako to zachytáva jej názov opísala asi takto: „výskyt tkaných a vyšívaných ozdobných prvkov na odevoch, na predmetoch používaných v interiéri domu a v domácnosti v XX. storočí“ v kruhu slovenských obyvateľov spomínaných obcí.

Málo odborníkov vedelo v Maďarsku podať taký plastický a dynamický obraz dejín textílií, ako Monika Berényiová Lamiová, ktorú môžeme považovať za dobrovoľnú zberateľku ľudovej kultúry. Mala šťastie, že v skúmaných lokalitách sa tieto procesy neudiali skôr ako v XX. storočí a preto mohla zaznamenať aj drobné okamihy. Zozbieraný materál pomerne citlivo periodizovala: prvé je obdobie 1900 až 1915, druhé od roku 1915 do roku 1945 (tu akúsi dôležitú hranicu tvorí rok 1930), tretie tvoria roky 1945 - 1975 (tu zaujíma významné miesto rok 1960) a nakoniec štvrté tzv. „éra uniformizácie”, od roku 1975 do skončenia výskumu roku 2005. K tomu by som chcela dodať, že 15-ročné intervaly sa zdajú byť príliš pravidelným členením. Dozaista by sa termíny zmien štýlu dali stanoviť voľnejšie, širšie.

Monika Berényiová Lamiová skúma aj predmety, ktoré sú súčasťou života tunajšieho obyvateľstva, ako napríklad pravidelne nosené zástery, pričom na konci historického prehľadu uvádza aj tie, ktoré patria medzi tzv. „živé ľudové umenie“ (ale v skutočnosti nie sú živé), teda čiastočne sú to spomienkové predmety pre vlastnú potrebu a čiastočne na predaj, ako napríklad krojované bábiky. V tejto kapitole sa venuje aj vzájomným vplyvom nemeckej, maďarskej a slovenskej kultúry v skúmanom regióne. V knihe sa veľmi bohato odzrkadľuje systematický a cieľavedomý výskum, v priebehu ktorého autorka vyhľadala 75 informátorov a 20 tvorcov a dokumentovala približne 2700 predmetov.

Téma prvej publikácie Moniky Berényiovej Lamiovej je blízka jej užšiemu odboru. Poznajúc veľa rukopisov a publikácií s podobnou tematikou môžem tvrdiť, že autorka dosiahla pozoruhodné výsledky pri zbieraní materiálu i pri jeho spracovaní.

Druhá publikácia pozostáva z textovej časti (100 strán) a z fotografií (24 strán). Názov publikácie v maďarčine odzrkadľuje poradie ich zrodu: „képekben, írásokban”. Pretože autorka najskôr zobrazila život ľudí, neskôr k nim pripojila ľudové texty a melódie. Totiž spočiatku sa prejavovala ako dekoratérka dutého skla, neskôr sa z nej stala naivná maliarka maľujúca na sklo a až potom zberateľka ľudových zvykov. Život ľudí zobrazovala na základe vlastných pozorovaní, ale aj podľa výpovedí, spomienok iných ľudí. Vychádzajúc z môjho odboru za skvelý a na študovanie vhodný zdroj pokladám predovšetkým obrazový materiál, najmä vyobrazenie krojov. Silné kontúry a sfarbenie obrazov, akýsi náčrtový štýl a obsah pripomína obrázky Júlie Vankóovej Dudášovej (Juli, Juló), ktoré vznikli približne pred pol storočím o maďarských katolíkoch z Galgamácse. Ľudová kultúra je príbuzná, lebo Galgamácsa leží v bezprostrednom susedstve spomínanej slovenskej Ďurky. Monika Berényiová Lamiová v tejto knihe pod svoje obrazy na vysvetlenie a na dokumentovanie pozadia ich vzniku pozbierala do kytice roztrúsene uverejnené i ňou zozbierané, zatiaľ nepublikované zvyky, popisy činnosti vo sviatočné a všedné dni. Tento bohatý materiál na základe systému Demetera Teklu rozdelila do troch väčších skupín, ale bez osobitného systému, hodnotenia a niektoré aj bez datovania: 1. kalendárne sviatky podľa ročných období, 2. dôležité momenty v ľudskom živote, 3. zvyky súvisiace so sedliackou prácou. V maďarčine presnejší, obsahovo aj gramaticky vhodnejší titul knihy by mohol znieť: „A Felső Galga menti XX. századi szlovák parasztság élete és népszokásai írásban és képekben” (Život a ľudové zvyky slovenských sedliakov v textoch a obrazoch v XX. storočí v hornom povodí Galgy). Ja by som sa bola najskôr zaoberala všednými dňami a potom sviatkami. Podtitul, vzhľadom na cieľ, by znel: „Zbierka pre zachovávateľov a obnovovateľov tradícií.“

Obe publikácie slúžia nielen na lepšie spoznanie jednej skupiny Slovákov v Maďarsku, ale poskytujú dobrý komparatívny materiál, metodický príklad maďarským etnografom, predovšetkým tým, ktorí sa zaoberajú výskumom Plavcov. Pozitívom zbierky je dvojjazyčnosť. Tá však skrýva aj isté úskalia. Texty boli zostavené v maďarčine a dostali kratšiu slovenskú verziu. Sprostredkované výpovede „z prvej ruky“ a publikované citácie sú pôvodne čiastočne maďarské, čiastočne slovenské. V oboch publikáciách nachádzame pomerne dôsledný preklad do druhého jazyka. Slovenské výrazy preložené do maďarčiny však v mnohých prípadoch nezodpovedajú terminológii používanej v maďarskej etnografii. Ale aj v prípade profesionálnych etnografov sa často stáva, že neuvedú miestny ľudový názov napríklad sedliackeho oblečenia, ako ani jeho ekvivalent v spisovnom, resp. odbornom jazyku, ani typovú charakteristiku. Niet divu, že nadšení amatéri, medzi ktorých patrí aj M. Berényiová, sa dopustia takejto neodbornosti.

V živote a diele Moniky Berényiovej Lamiovej zohrával dôležitú úlohu jej otec Štefan Lami (1925-2010), pedagóg a národopisec, ktorý bol jej príkladom. V pozadí oboch publikácií je cítiť vzťah k nemu. Otec jej pomáhal pri príprave prvej knihy. Časť jadra druhej publikácie, ktorú autorka zostavovala po otcovej smrti, tvoria farebné obrazy, ktoré onoho času ilustrovali otcove texty.

Autorka v oboch knihách zdôrazňuje nadšenie ako hnaciu silu výskumu a zachovávania ľudových tradícií. Ja k tomu musím dodať, že len nadšenie by bolo málo. Tieto dve publikácie sú cenné preto, lebo spôsobom spracovania, obsahom sú odborné. Ich hodnota spočíva aj v tom, že napriek autorkinej láske k ľudu a k slovenskosti jej diela neodrážajú etnickú zaujatosť. Autorke nemožno nič vyčítať ani z hľadiska dôveryhodnosti a korektnej citácie. Jediné, čo môžeme zazlievať, je to, že odkazy na zdroje sú neúplné, nie sú podľa predpisov a nemajú jednotnú formu.

Pekný vzhľad knihy je zásluhou vydavateľov.

Podrobnejšie informácie o publikáciách môžete získať na emailových adresách: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Terézia Baloghová Horváthová - prel. Atila Rusnák