(Pamiatke osvetára Š. L., ktorý ako nočný strážnik písal knihy.)

Farma ošípaných bola vzdialená od dediny hodný kus cesty. Bola natoľko ďaleko, že dedinčania tam chodili do roboty na bicykloch alebo vlastnými autami. Celú farmu, aj rozsiahle priestranstvo pred ňou, objímal drevený plot s ostnatým drôtom. Presnejšie, celý objekt chránili pred nežiaducimi návštevníkmi nahusto osadené betónové stĺpiky, na ktorých boli prichytené drevené laty a na nich natiahnutý ostnatý drôt. Keby niekomu táto zátarasa neprekážala a nepripomínala mu, že za ňou nemá čo hľadať, na vchodovej bráne visela plechová tabuľa s nápisom: Zákaz vstupu! A nielen plot, ale po nociach, keď už nikto iný nebol na farme, objekt strážili aj dvaja starí ľudia, pod ťarchou rokov zhrbení a prácou vysilení dôchodcovia. Obidvaja, akože ináč, mali mizerné dôchodky a peniažteky, čo tu zarobili ako noční vartáši, veľmi potrebovali. Starkí nové zamestnanie vôbec nepokladali za ťažkú robotu a tobôž nie za nebezpečnú. Za veľmi krátky čas si na ňu celkom zvykli. Ani to nie je náhoda, že každému, kto sa zaujímal o ich nočnú službu, mohli podať presvedčivé vysvetlenie a upokojiť ho - nijaké obavy, ich spánok je už beztak krátky, staroba im v noci oči otvára. Doma by sa tak či tak na posteli iba prehadzovali, vzdychali a vyčkávali, kedy sa rozodní, kedy sa už konečne zbavia nočných útrap.

Strážnici tu na farme nemali vážnejšie povinnosti. Sedeli v malej miestnosti v prvej budove, občas sa prešli popri plote dookola farmy a cestou nazreli aj do štyroch nedávno obnovených ošipární. Slovom, na vlastné oči sa mali presvedčiť, či je s bravmi všetko v poriadku. Spať, pochopiteľne, mali zakázané, preto zavše nosili so sebou karty a z dlhej chvíle si dali partičku. Keď sa im aj karty zunovali, počúvali rádio, dôverne sa zhovárali, alebo si čítali noviny a všelijaké časopisy, čo doma našli po deťoch a vnúčatách. Pravdaže, ani chutné domáce vínko im tu nikdy nechýbalo. Nosili ho striedavo. Raz jeden, raz druhý vytiahol z tanistry litrovku ohnivého frankúša modrého, alebo vlašský rizling, keď dostali chuť na biele víno.

V sobotu večer, po úspešnom dokončení obhliadky farmy, sa spokojne pobrali na koniec úzkej tmavej chodby, kde ticho prázdnej miestnosti vytrvalo vypĺňal zachrípnutý tranzistorák. Hlásateľ práve začal čítať predpoveď počasia. Ako na objednávku noc bude pokojná, všetko klape ako má, môžu si bez obáv ešte chvíľu posedieť.

- Chvála Pánu, noc bude v pohode, nemalo by nám ani fúkať, ani pršať, - poznamenal starší vartáš, vysoký, chudý, až kostnatý Vincent Farda.

- To je vynikajúce, nezmokneme. Ani zvonku, ale ani zvnútra, - riekol mladší, prešedivelý, zavalitý a trošku zhrbený Ondrej Šabík a ústa roztiahol do širokého úsmevu. - Žiaľ, toľko vína ani nemáme, aby sme zmokli zvnútra… Hehe…

- Tak teda si štrngnime, no! Na zdravíčko! - zdvihol Farda dvojdecák do výšky očí.

- Aby ženám dobre bolo a mužom nič nechýbalo! - dodal Šabík veselo.

Strážnici po pohári vína ako aperitívu vybrali z tanistier suchú stravu, čo im manželky nachystali na večeru. Sadli si a ticho jedli.

- Aj ty čuješ to čo ja? - zvážnel po chvíľke Šabík. - Počúvaj! Budú to nejaké motorky.

- Koho to sem čert nesie? Kontrola? V takýto skorý čas? - pýtali sa jeden druhého.

Starci vyšli k hlavnej bráne a čakali. Jedinú zbraň, čo by mohli mať, boli vidly, ale tie nechali pri dverách opreté o stenu. Predsa zlodeji by sa sem vkrádali potichučky, rachotom motoriek by neprezrádzali svoj príchod. Nemôžu to byť ľudia so zlým úmyslom, uvažovali nahlas.

Kúsok od brány traja chalani v čiernych kožených motorkárskych kombinézach zastavili stroje. Dvaja boli na terénnych motorkách a jeden na štvorkolke. Ten z nej zoskočil tak nešťastne, že keď sa nohami dotkol zeme, zapotácal sa, kolená sa mu podlomili a celým telom klesol na dlažbu. Vzápätí sa začal rozhliadať okolo seba a snažil sa pomaly pozviechať. Chvíľku sa štvornožky díval raz na priateľov a raz zasa na strážnikov, stojacich opodiaľ pred bránou. Dvaja motorkári potláčali smiech, keď k nemu pristúpili. Z oboch strán ho zdrapli pod pazuchy a postavili na nohy. Keď už cítil, že opäť stojí dosť pevne, pohol sa rovno k bráne. Motorkári, ako dáka osobná stráž, kráčali tesne za ním.

- Ondro, títo musia mať vypité, alebo sú nadrogovaní, - preľakane šepol Farda svojmu spoločníkovi. - Pozri, ako sa tackajú!

- Chlapci, čo tu hľadáte? - obrátil sa Šabík na prichodiacich chalanov.

- My sme tu nočná stráž! - zakričal z plných pľúc Farda.

Chlapčiská na chvíľočku ani čoby zmeraveli, zastavili sa, potom roztopašne štuchali jeden do druhého.

- Nože choď už, vari si sa len od strachu nepocikal, - dodávali si odvahu. - Veď títo posratí starci by nedokázali ani muche ublížiť.

Motorkári sa tackavo blížili k bráne. Starkí, keďže nedostali žiadnu odpoveď, v mysli banovali, že vidly nechali pri dverách. Aspoň keby mali po ruke dajakú chabinu, ktorou by sa mohli oháňať a brániť. Čím viac sa skracovala vzdialenosť medzi nezvanými návštevníkmi a nimi, tým viac si uvedomovali, že motorkári v kožených kombinézach sem neprichádzajú s dobrým úmyslom. Takmer nebadane cúvli o dajaký ten krôčik - dva, aby sa chrbtom dotýkali železnej brány. Bleskovo sa rozhodli, že v prípade potreby sa takto tesne pri sebe budú odhodlane brániť. Len tak majú šancu sa ubrániť. Keby tak ešte mali nejakého dobre vycvičeného psa, dumali... Ale psa nemajú. Nikdy ani nemali.

 - Chlapci, čo tu chcete? - zopakoval otázku Šabík.

- Tri malé prasiatka chceme, milí vartáši. Tri také niekoľko týždňové prasiatka, - ujal sa úlohy hovorcu navidomoči podgurážený štvorkolkár. - Vy im hovoríte odstavčatá. Nám je jedno, ako ich nazývate, len nech sú pekné, ružové… ružovučké prasiatka chceme… asi také ,- uškŕňal sa frajer a roztiahnutými rukami ukazoval, aké veľké by mali byť.

- Čo? Prasiatka? Odstavčatá? - neveriac krútil hlavou Šabík

- Starec, ty si hluchý, alebo sprostý? Povedal som tri prasiatka, - zrúkol jeden z motorkárov a rozkazovačne vystrel ruku smerom k najbližšej maštali. - Doneste nám tie prasce a my odtiaľto už aj vypadneme.

Noční vartáši sa iba bezradne usmievali.

- Nebláznite, mládenci! Prasce vám dať nemôžeme, pochopte, - usiloval sa Šabík vysvetliť situáciu. V duchu sa v ňom všetko búrilo, že on, starý harcovník, by mal ustúpiť takýmto holobriadkom. - To nie sú naše zvieratá. My ich iba strážime. Keď prasce doviezli na výkrm, všetky zrátali a než ich odtiaľto odvezú, znovu si ich dobre prerátajú. Čo by len jedna-jediná svinka chýbala, my by sme ju museli zaplatiť.

Chalani sa išli popukať od smiechu. Nechcelo sa im veriť, že starý človek môže byť až taký naivný.

 - Poviete tým vašim poondiatym nadriadeným, že uhynuli, a šlus! Predsa to sa môže stať. Či nie? - provokoval ďalej štvorkolkár.- Alebo že ste si z prasiatok jedno - dve upiekli… Niet na svete chutnejšej pečienky…

- Veci sa majú celkom ináč, - začal opäť opatrne objasňovať Šabík. - Keby sme si chceli prasiatko upiecť, museli by sme ho zaplatiť vopred a len potom ho zjesť. A keby niektoré uhynulo, musíme ho ukázať zverolekárovi alebo nášmu šéfovi… Doposiaľ nám, chvalabohu, nezdochlo ani jedno prasiatko…

- Čo to tu táraš, ty strachoš? - zamiešal sa do rozhovoru druhý z motorkárov. - Nemudruj, ušetri nás svojich predikácií a maž po tie prasiatka, kým ťa pekne prosíme!

Teraz sa už všetci traja hrozivo približovali k vystrašeným strážnikom.

- Keď ste natoľko posratí, môžeme sa aj nejako dohodnúť, - prevzal slovo štvorkolkár. - Zalezte dnu a zabudnite, že sme tu boli. My sami si vyberieme z prasiatok, iba nám ukážte, kde ich nájdeme…

- To vám nemôžeme dovoliť, ani ukázať, - riekol rozhodne Vincent Farda. - Vstup cudzím na farmu je prísne zakázaný, možný je iba s osobitným povolením. Chlapci, rozumejte, prasce nie sú naše. Pekne vás prosíme, choďte domov... Nemáte to premyslené a máte aj vypité…

- Netáraj, ty idiot! - zrúkol štvorkolkár. - Predtým, než sme sem došli, v dedine sme sa opýtali pekára, či by nám neupiekol v peci tri malé prasiatka. Aj ten bol posratý, presne tak ako vy. Začal sa vyhovárať, že je sobota večer, pec nemá vykúrenú a že nás ani nepozná… Prehovárali sme ho, až sme ho riadne presvedčili. A čuduj sa svete! Pekár nás teraz už netrpezlivo čaká, aby sme mu tie prasce len pekne doniesli, ešte aj vínko nám sľúbil… Uverte, že aj vás oboch presvedčíme… Ale do súdneho dňa budete banovať, že ste nás neposlúchli. Tak čo bude?

- Hovorím vám, tie prasiatka nie sú naše, nemôžeme… - rovnako opakoval Šabík. - Nemôžeme vám dať, čo nie je naše… - pokúšal sa strážnik ukončiť toto nemilé stretnutie. Ale márne.

Všetci traja zrazu začali starcov zúrivo mlátiť. Päsťami ich bili hlava-nehlava a surovo do nich kopali, kam len zasiahli. Farda už po prvých úderoch päsťou do tváre išiel k zemi. Rukami si pudovo chránil hlavu. Ale márne, cítil, ako mu po tvári steká krv, ako mu hučí v ušiach. Ten zvuk v ušiach bol natoľko silný, že nič iné ani nepočul. Zatvoril oči a čakal, aby neznesiteľnú bolesť v hlave, v hrudi i v žalúdku ukončili milosrdné mdloby. Ani so Šabíkom to nevyzeralo lepšie. Je pravda, že dvakrát vrazil päsťou štvorkolkárovi do ksichtu, ale inkasoval oveľa viacej a omnoho silnejších úderov, ktoré aj jeho zložili na zem. Po toľkých kopancoch najskôr klesol na kolená a naostatok aj on zamdlel.

Násilníci sa rýchlo zbavili prebytočnej energie a keď sa im zunovalo kopať do starcov, zastavili sa a s ovisnutými rukami pozerali na strážnikov, ležiacich nehybne na zemi.

Štvorkolkár na nich posvietil baterkou.

- Títo sa postavia na nohy tak niekedy na Vianoce... Kde my už vtedy budeme! Nemeškajme, zdrhnime odtiaľto! Rýchlo!

Svital nový deň. Prvé slnečné lúče opatrne nakúkali pomedzi oblaky rovno na farmu, zvedavo si prezerali dve nehybné telá, ležiace v kalužiach krvi pred hlavným vchodom. Prvé živé tvory, ktoré sa pri nich zastavili, boli vodič nákladného auta a jeho pomocník. Priviezli na farmu krmivo. Pri pohľade na nehybné skrútené telá sa roztriasli. Po prvom šoku sa rýchle chopili činu a začali oživovať strážnikov. Netrvalo dlho a obaja precitli.

- Čo sa to s vami stalo? Kto vás takto doriadil? - vypytovali sa.

- Traja… takí loptoši... na terénnych motorkách, - zastonal Šabík.

- Čo chceli?

- Tri prasiatka, - prehovoril Farda.

- A čo ste im ich radšej nedali? Veď vás mohli aj skántriť! - dohováral im s ľútosťou v hlase šofér. - Policajti by ich skôr-neskôr beztak lapili.

- Nemohli sme… - riekli starci.

- Ježiši Kriste, veď tí pre tri prasiatka by boli schopní vraždiť!

- Veruže boli, - pritakal pomocník. - To nie sú ľudia…

Šofér a jeho pomocník chvíľu uvažovali, čo robiť? Zavolať sanitku, alebo neotáľať a konať? Uvedomovali si, že každá minúta je drahá a môže byť osudová. Rýchle sa rozhodli a vzápätí už aj konali. Dve dobité telá strážnikov uložili na plošinu nákladného auta. Pomocník na nich prehodil zakrývaciu plachtu a prisadol si k nim, aby ich cestou strážil.

Do najbližšej nemocnice v neďalekom okresnom sídle skúsený vodič uháňal po známej trase najväčšou rýchlosťou, akú len z nákladného auta dostal.