Prozaik a novinár Pavol Kondač 75-ročný

Nedávno oslávil 75. narodeniny prozaik a novinár, bývalý dlhoročný šéfredaktor Ľudových novín Pavol Kondač, rodák zo Sarvaša.

Patrí ku skupine slovenských intelektuálov, ktorá sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov podieľala na znovuoživení slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku. Je spoluautorom priekopníckej antológie Výhonky a v osemdesiatych rokoch sa profiloval ako prozaik aj vo svojich ďalších dielach: zbierke poviedok Osamelá izba a v románoch Hrboľatá cesta a Neskorý návrat, v ktorých na osudoch jednotlivých protagonistov poukázal na zložitosť problematiky národného bytia a identity v procese asimilácie.

K významnému životnému jubileu zablahoželal P. Kondačovi minister kultúry SR František Tóth, ktorý vo svojom liste ocenil jeho prozaickú tvorbu a jej prínos k národnej kultúre. Ku gratulantom sa pripája aj kolektív tvorcov našich novín. Pri tejto príležitosti prinášame ukážku z jubilantovej tvorby.

Pavol Kondač

Neskorý návrat

(Úryvok z románu)

Začiatok a koniec. Zrod a zánik. Prídeme na svet a odídeme z neho. Život je už taký. Ešte pred krátkou chvíľou myslel na svoje prvé nesmelé kroky do Maďarskej štátnej opery, na samé začiatky svojej speváckej dráhy, a už má zase pred očami koniec. Hrob. Hrob milovaného, v jeho živote najvzácnejšieho človeka. ČLOVEKA s veľkými písmenami. Hrob Anny Majronovej, rodenej Zimovej, ktorá zomrela na následky ľudskej nedbanlivosti.

Po celý svoj život sa nevysporiadal s myšlienkou na krutý osud svojej matky, ktorú mal radšej ako seba samého. Obdivoval jej uznanlivosť, trpezlivosť a lásku, všetky tie sily, čo držali pospolu celú rodinu. Bola hrdinkou a obeťou zároveň, čo môže dokázať len mama, rovnako milujúca všetky svoje deti. Vždy najviac to, ktoré sa dostane do nejakého nešťastia...

Matka a syn. V tichu cintorína.

Matka odpočíva a syn kľačí pri jej betónovom lôžku, na ktorom spočinula navždy, skrytá pred ľudskými zrakmi. Jej syn sa modlí so zopnutými rukami a sleduje srdcervúci nápis, zlaté písmená vyryté v čiernom mramore:

Tu odpočíva Anna Majronová, rodená Zimová.

Najmladšiemu Majronovi je v tejto chvíli nesmierne úzko pri srdci. Je mu ľúto matky, ktorú nemohol vyprevadiť na poslednú cestu, ktorá mu žije v pamäti tak, ako ju videl naposledy v peštianskej nemocnici pred svojím odchodom do Holandska... Čo sa dozvedel o jej posledných chvíľach, to mu vyrozprávali sestry a brat Miško.

Chudera mama! Dožila sa z vôle božej vysokého veku, ale mohla sa dožiť aj vyššieho.

Akože to bolo?

Teraz pri matkinom hrobe v tichu cintorína prebehla mu mysľou dramatická udalosť, na ktorú do smrti nezabudne. Ani nechce. Ani nemôže. Nedá mu pokoja, najmä v poslednom čase, s pribúdajúcimi rokmi, keď mu hlava stále viac a viac plešivie a šedivie.

Na javisku ju nikdy neskoncipoval, ale hlboko žije, naveky bude žiť v jeho umeleckej a ľudskej bytosti.

Pamätá sa, dobre sa pamätá. V Pešti sa pripravoval na dôstojné oslávenie dvadsiatehopiateho výročia začiatku svojej speváckej dráhy a zároveň členstva v Maďarskej štátnej opere. V tom čase bol už uznávaným operným spevákom nielen doma, ale aj ďaleko za hranicami. A nielen v Európe. Aj v zámorí. Celý svet bol pred ním ako otvorené javisko... Ale jeho myšlienky nezalietali do vzdialených kútov operného sveta. Zastavili sa u mamy. Jeho najvrelejšou túžbou bolo, aby mama, ktorá, žiaľ, zohriala tak málo kresiel v Opere, aby jeho milovaná mama bola prítomná na jubilejnom predstavení. Chcel ju pobozkať tak, ako vtedy, keď v sprievode brata Miška sa predsa len unúvala do hlavného mesta, aby si vypočula svojho učeného syna na opernom javisku...

Osud bol tentoraz krutý, nemilosrdný.

Nemohol jej zaspievať áriu Figara z Barbiera zo Sevilly.

Bola už chorá. Trápila ju ťažká choroba. Ešte sľúbila synovi, že príde, veď aj počas svojej prvej návštevy v Opere sa cítila dobre a nikdy nezabudne na Zoltána Kodálya, ale nakoniec predsa len nemohla. Nemohla už vstať z postele. Z nemocničnej postele. Najmladší syn, ktorý mal o ňu obavy, ju nechal priviezť sem, do hlavného mesta, aby bola v dobrých rukách, aby sa o ňu starali najlepší lekári z celej krajiny.

Denne za ňou prichádzal. Aj viackrát. A ona ho potrebovala ako hladný kus chleba. On jej bol tou pupočnou šnúrou medzi ďalekým sálašským svetom a pochmúrnou nemocnicou. Vtedy bola spokojná, niekedy aj prižmúrila zarosené oči, keď na okraji železnej postele sedel on, Jurko, a jeho ruka spočívala vo vychudnutej a studenej ruke trpiacej matky. Utešoval ju, vlieval do nej vieru v uzdravenie. - Všetko bude dobre, mama, nebojte sa, choroba prejde, máte dobrých lekárov. A potom pôjdeme domov. Len vydržte.

Verila mu.

On veril lekárom, ktorým poprinášal hojne striebra a peňazí, aby zachránili matkino zdravie, život. Zlato im nedal, lebo ho, žiaľbohu, nemal. Nepatril medzi bohatých umelcov.

Rozhodol sa, že mamu neopustí ani na jeden deň. Videl a cítil niekde vo vnútri, že bez jeho pravidelných návštev by nezniesla toto vyhnanstvo. Chudera mama. Pri každej návšteve ho prosila, aby ju už odviezol domov. Len domov a domov. Jej bude dobre iba doma. Nech sa stane vôľa božia. Proti smrti niet lieku - hovorievala, keď upadala do zúfalstva. A zarosenými očami prosila syna, ktorý zavinil toto vyhnanstvo a ktorý sa jediný môže zmilovať nad ňou nešťastnou. Jej osud je teraz v jeho rukách...

Nevedel jej vyhovieť. Ani nemohol. Až prišla hodina rozlúčky. Teraz už vie, že poslednej, že ju nikdy viac nevidel živú, ani mŕtvu.

V súlade s prísnymi zákonmi operného života musel rýchle odcestovať do Holandska. Čakala ho povinnosť vyplývajúca zo zmluvy. Na ňom záležalo celé predstavenie spevohry Princ Modrofúz. Spieval hlavnú úlohu. Všetko išlo ako po masle. Vrelé ovácie holandských divákov svedčili o úspechu maďarského operného speváka...

Po druhom predstavení, ako blesk z jasného neba, zastihla ho smutná správa, v jeho živote najsmutnejšia.

Zomrela mu matka.

Neváhal. Vedel, čo má urobiť: nasadnúť do prvého lietadla do Prahy, aby odtiaľ mohol ďalej do Budapešti a potom domov na Marinčok. V telegrame stálo aj to, že mamu pred smrťou odviezli sanitkou domov. Aby zomrela doma. To bola jej posledná vôľa.

Bol pochmúrny november, ako teraz.

Lietadlo z Amsterdamu štartovalo včas. Juraj sa sotva spamätal a už bol v stovežatej Prahe. V meste, ktoré miloval a ktoré žije v jeho mysli ako dejisko krásnych, nezabudnuteľných zážitkov. A teraz, po toľkých rokoch, z vôle osudu. Praha je svedkom najhroznejšej bolesti, akú môže prežívať iba syn, ktorý po celý život trpel následkami neskorého návratu domov. Že zmeškal pohreb milovanej matky...

Ach, bože! Aká ukrutná, nezahojiteľná bolesť! A všetko pre tú nešťastnú hmlu, ktorá prikvitla nečakane v tom novembrovom čase. Obyčajná jesenná hmla. Znemožnila, aby sa dostal včas do Budapešti, na letisko Ferihegy, zahalené do vlhkej hmly, ktorá pochovala jeho nádej dostať sa včas na pohreb. Lietadlo nemohlo pristáť...

Do rozbolenej hlavy sa znovu vrátila myšlienka, ktorá ho neopúšťala po celý život. Veľakrát sa už presvedčil, že človek nemôže konať vždy to, čo by najradšej... Stáva sa často práve opak toho, čo sme chceli a čo sme si predstavovali. Tak to býva s drobnými i so závažnými, osudovými otázkami.

Kto by odmietol vyprevadiť na poslednú cestu svoju milovanú matku? Kto by chcel prísť o svoju obľúbenú materčinu? A predsa. Príde o ňu tiež. Ako je to vlastne? Máme v knihe svojho osudu vopred určené, čo môžeme a čo nemôžeme? Je naše úsilie daromné?

Čo je to vlastne? Aká sila bola príčinou jeho neskorého návratu? Nebeská, alebo pozemská? Veľa o tom rozmýšľal. Najmä teraz, cestou domov. K matkinmu hrobu.

Ďalej si trúdil hlavu.

Hádam tá posledná, veď aj drahá mama by bola ešte žila, keby nedostala injekciu infikovanú hepatitisom. Bože môj! Lekári ju nakazili. Nakazili maminu krv. Aká nezodpovednosť! Pozemská!

A kto je zodpovedný za jeho ošúchaný materinský jazyk? Hádam aj on. Aspoň čiastočne. Uznáva to, ale ďalší vinníci žijú v každom páde na zemi a nie v nebi. Na tejto zemi, ktorá mu teraz chladí a máča kolená.

Životné okolnosti, pravdepodobne. Ale tie spoluvytvára nielen on. Kto ich teda vytvára? Každý. Dali by sa zmeniť? Áno. On nechcel. Ani nevládal. Osamotený človek nedokáže premeniť svet. Nechcel, bol spokojný s tým, čo v živote dosiahol, čo mu dali hudba a spev. A predsa. Teraz, v tejto chvíli, pri nemom hrobe svojej matky by najradšej obrátil celý svet. Teraz sa prebudil, teraz odohnal sen, ktorý bol plný spevu, oslňujúcich svetiel a ovácií...

A teraz, cestou domov a pri matkinom hrobe si uvedomil, že nielen sláva má svoju hodnotu. Voľačo chýba z jeho nepokojnej duše, ktorá precitla a kladie si oneskorenú otázku, otázku onemelej matky, ktorú už nikto a nikdy neprebudí k životu z večnej temnoty.

Čo je cennejšie, mama? Oslňujúce svetlá, alebo pokoj duše? Povedz, drahá mama! Ty mi povedz, tebe verím.

V celom mojom živote sa jagali svetlá, zaplavili oblohu môjho speváckeho letu. Nevidel som ďaleko. Len javisko bolo moje. A ovácie. Stratil som teba a všetko, čo ma k tebe viazalo. Aj jazyk, ktorý si ma učila a ktorý som vždy zanedbával. Darmo si ma varovala.

Ale len ja som na vine! Povedz! Povedz, drahá moja mať!

Vstal z dlhého kľačania a vystrel sa. Kolená mal prevlhnuté. Očistil si zablatené nohavice a špinavé rukavice vložil do pravého vrecka zimníka.

Čo by mal teraz podniknúť? Najradšej by sa už nikdy nevrátil do hlavného mesta zaplaveného jagavými svetlami. Lepšie by bolo v rodnom meste, tu, pri maminom hrobe, na stratenom sálaši. Tu by si hádam najlepšie odpočinul. Zunovali sa mu svetlá a pocty, stredobodom ktorých bol skoro vždy on.

Aj svetlá môžu škodiť. Oslepovať.

Oslepili ho? Ťažká odpoveď. Teraz má už oči otvorené aj do minulosti...

Človek na staré kolená túži po domove. Po tom pravom, rodinnom, otcovskom, materinskom, v ktorom zažil najkrajšie chvíle mladosti. Chvíle, ktoré neskoršie potlačila sláva, no ktoré nikdy nevyhasli v skrytých hlbinách duše. Dlho tlmené plamene znovu plápolajú. A pália, lebo nadarmo hľadať rodičov a detstvo. Zakryla ich temnota, ktorú nemožno odohnať.

Že by bolo dobre? Preto prišiel domov. Pátra po dvore svojich spomienok, ktoré bolia.

Stojí beznádejne, ako na hraniciach dvoch svetov. Sám ako prst. Ako ten, ktorého o všetko obrali. Na jednej strane vidí celý svoj spevácky život a na tej druhej roky mladosti, svojich najbližších. Všetko, čo vzrušuje. Jedným slovom: rodisko.

Ktorým smerom by mal teraz urobiť prvý krok? Nevie. Mal by sa rozhodnúť.

Ale nie je už trošku prineskoro?