János Pilinszky ● Západná melanchólia

Pri čítaní Sartrovho Veku mužnosti som prvýkrát naďabil na skutočné ovzdušie „moderného” zábavného podniku. Moderného zábavného podniku - na Západe. Výraz zábavný podnik ani nie je presný, keďže tu sa vlastne nikto nezabáva.

Nemé a nehybné tváre v prázdnej a atraktívnej kráse elegancie a pod kupolou, ktorá ničím a nijak nesúvisí s oblohou, v ľahostajnej dokonalosti a ľadovej telesnosti sa jagajúca skupina girls. Je tu smútok a srdcia akoby boli ponorené do meditácie mimo času. Je to melanchólia pekla, ako to povedal jeden z veľkých náboženských autorov našej doby, je to atraktívnosť ničoty a nádej záhuby.

Zloduch večne sa obšmietajúci okolo tamojších krčiem a hlučných zábav akoby hádzal na hrací stôl svoju poslednú kartu. Akoby po telesnosti, hlučnej bujarosti a alkoholickom ošiali mal nasledovať posledný tromf, Ničota, útok antisveta, antistvorenia a antinebies. V náboženskej skazenosti meditujúce páry, osamelé v tej žiari, v príťažlivosti bezodného smútku, v hlučnom tichu perverznej hudby. Ešte naposledy mutuje pred prázdnotou ten slepý svet. Jeho obsahom je to, čo zrúcal: jeho ovzduším je provokácia. Realitu znáša už len s iróniou, v úvodzovkách a znameniach, ktoré môže kedykoľvek vymazať.

Pritom ozajstná veselosť je vo svojej podstate a svojím pôvodom božia. Kresťanským náprotivkom moderných zábavných podnikov, presiaknutých vulgárnym existencializmom, je svadba v Káne Galilejskej. Tam sedí okolo stola veselosť, jas a láska k životu. Avšak - paradoxne - táto ježišovská bodrosť sa nezastaví ani pred utrpením, zatiaľ čo tí, ktorí namiesto života volia ničotu, odkladajú aj utrpenie a vyhýbajú sa mu, a to je nenútenosť a výzva melanchólie inferna.

Tajomstvom pekla je tajomstvo ničoty, poprenia radosti a utrpenia života. Tajomstvom nebies je tajomstvo lásky. Podstúpenie radostí a strastí života. Proti tajomstvu ničoty stojí tajomstvo stvorenia, proti tajomstvu zániku tajomstvo lásky. Najkrajšie moderné zobrazenie tohoto zápasu podal Dostojevskij v Bratoch Karamazovovcoch v protiklade záhadne osamelého Ivana a tajuplne otvoreného Aljošu. Okolo Ivana sú diela a činy ničoty, ktoré vždy ukazujú viac než za nimi zívajúce prázdno, kým za nenáročnými a pokornými skutkami Aljošovými mlčí mohutný a nevyčerpateľný nadbytok, akoby sa stvorenie mohlo zmeniť na cnosť jedine v láske a len opravdivo mohlo a želalo si uskutočniť a zavŕšiť samé seba.

Skutočnosť bez lásky upadá do ničoty. Čo však potom znamená ofenzívu ničoty? Je mrazivý vietor západného existencializmu v literatúre a umení a zvrátená ľudská veselosť smrteľným pokusom o rozklad stvorenia? Ťažká odpoveď. A ešte ťažšia je na ďalšiu otázku: kde sú kreatívne činy a majstrovské diela lásky neprestajne dokončievajúce a objavujúce stvorený svet?

Tento fenomén má svoje vysvetlenie, ktoré je možno označiť i za romantické. Podľa neho hriech akoby ponúkal väčšiu možnosť na poznanie sveta. Aj keď do radosti a utrpenia sa odvážia zostúpiť iba ľudia s čistým srdcom, a je to práve hriešne srdce, ktoré sa obchádzaním ničoty vyhýba ceste poznania, utrpenia a radosti.

Áno, nástojčivo potrebujeme odvážne srdcia, hlbokú lásku a úctu k životu, aby sa pre nás zrodila nová podoba veselosti, aby sme sa znovu stretli pri stole v Káne! Veď bez výnimky túžime po tomto jase.

(1960)

Sláva poézie

Jedinečná sláva poézie spočíva v tom, že dosiaľ žiadny básnik z nej nezbohatol. Herectvo, komponovanie hudby, písanie románov a maliarstvo už mnohým prinieslo bohatstvo - nehovoriac ani o obchodovaní a podobných veciach -, ale poézia ešte nikdy a nikomu.

Básne nemožno zaplatiť, vyznávajú básnici, a skutočne, poéziu nemožno zaplatiť ani kúpiť, akože ani chudobu. (Hoci aj to je pravda, že ani v jednom prípade sa neprejavila seriózna ponuka.)

Chudobu a poéziu spája božské príbuzenstvo. Veď čo je vzdialenejšie kráse poézie než nádhera prepychu? Poézia a skutočná krása znamená odriekanie kvôli plnosti. Prepych zase chce vlastniť neprivlastniteľné, ohraničiť neohraničiteľné. Lež takej krásy niet. Prepych neoslňuje nedeliteľnou krásou, ale ľahkosťou, tým, že nezaväzuje k ničomu.

To neplatí o kráse! Nejestvuje poézia bez neustáleho a radikálneho odriekania. Chudoba básnikov nie je nič iné, než znak spoľahlivosti ich remesla.

Pri kolíske Boha, ktorý prišiel medzi nás, bola celkom určite i poézia. Ako chudoba i ako nedeliteľná prítomnosť stvoreného sveta, jeho nekonečná krása a nezaplatiteľná nádhera. Lebo oboje je to isté.

Spomedzi všetkých umení, dokonca aj v zovňajšej technike, poézia aj preto je najväčšmi beznástrojová. Vyžaduje si hárok papiera a kúštik ceruzky, alebo ani to nie. Stačí iba pohrúžiť sa do nekonečna, do plnosti. Vtedy sa zjaví krása a je tam Boh a nebeské mocnosti, zohrievajúce krotké hoviadka, kľačiaci pastieri a traja králi.

Pravda, básnici občas - z vlastnej viny alebo bez nej - prichádzajú o plnosť svojej chudoby. Ale ešte aj vtedy si zachovávajú chudobu. Vtedy sa zdá, že ostali iba chudobní, bez ozajstného bohatstva chudoby, bez tohoto jedinečného bohatstva, bez jeho plnosti. Toto je takmer stav, akoby bol básnik zbohatol. Bezmála a akoby. Ale to už je zase sláva básnikov a poézie, keď básnici ani vtedy - iba ak v chudobe a bez útechy plnosti - nechcú zrušiť toto akoby a bezmála, ale využívajú to tak, ako hrdinovia pohraničných pevností využívali posledné vodné priekopy a hradby. Vedia, že takto sami zachovajú - nekonečno.

(1967)

Kardinálna otázka

Zhruba pred tridsiatimi rokmi som prvýkrát čítal Bratov Karamazovovcov. Teraz druhýkrát. Nazdával som sa, že chápem a poznám. Dnes viem, že zostanem stále iba „na ceste” k pochopeniu tohoto obdivuhodného a nevyčerpateľného románu. Lebo nemožno dostatočne zostarnúť nad jeho stránkami, hovorieval som si po večeroch, naprávajúc si okuliare pred usnutím v posteli, dôverne, s modlitbou blízkou tomu čítaniu, hovorievam si a uvažujem, pravda s istou dávkou smútku a s hrejivou radosťou a šťastím. V záplave vytlačených listov je táto kniha vždy knihou. Bola ňou a bude.

Teraz som pri veľkom monológu Ivana Karamazova, keď hovorí, že nevinné utrpenie jediného dieťaťa je dostatočným dôvodom k dokonalej vzbure; k tomu, aby som odmietol Boha a večný život spasených a všetko šťastie. Táto vzbura sa nepochybne dotýka kardinálnej otázky. Ako je možná mučenícka smrť nevinného, ak existuje Prozreteľnosť? Číry rozum tu nevidí východisko; nevyhnutne predpokladá, že svet je slepý, bezcitný drviaci mlyn, a nikto, kto spadne medzi jeho kolesá, či zlý alebo nevinný, nemôže počítať s milosrdenstvom.

Lenže oproti Ivanovi stojí iný hodnotový systém: Aljošu Karamazova. Aj on vidí tento problém podobne ostro, jednako však jeho reakciou nie je vzbura, ale práve naopak: pokora až do plaču, poslušnosť až na smrť. Že prečo ? Lebo v hĺbke srdca aj on zažil, že aj keď svet je číra a holá logika a reťazenie faktov, oproti tomu a nad tým je i „nevyspytateľná” láska a krása - a k tomu nadovšetko!

Jeho Boh a jeho Kristus je zároveň žobrák a kráľ. Nielen kráľ sveta, ale i jeho žobrák. A aby mohol byť naším kráľom, musíme ho milovať, pochopiť a odpustiť mu aj ako žobrákovi. Ježiš bol všetkým, iba nie utopistom; na všetko nás pripravil skôr než na nádeje a utópiu tohoto sveta. Skutočne, naše modlitby oprávnil ku kráľovskej nádeji, ale iba vtedy, ak sme už prijali aj existenciu bezcitne drviacich mlynských kolies. Iba s tým a iba po tom.

Zámienka ? Ak sa pozerám Ivanovým zrakom - áno. Ak Aljošovým - nie. Je to nevyhnutne nekonečný dialóg viery a bezbožnosti. Nesmierny zlom spečatený nevinnou preliatou krvou detí a Boha. Čo však azda práve preto priťahuje k sebe v dráme hriechu sa zmietajúce a vyčerpané duše. Tie, v ktorých by sa inak zrodila iba vzbura proti sebe, svetu, Bohu a iným, avšak takto, pri pohľade na toto tajuplné pohoršenie, padnú na kolená ako Dostojevskij alebo Aljoša Karamazov, keď ostal sám s Bohom.

(1972)

Preložil: O. Kníchal