Kálmán Mikszáth ● Nitra, milá Nitra

Slováci sú zachránení, či sa zemiaky urodia alebo nie. Ba aj keby sa vo svete prestali drotovať hrnce, qoud Deus avertat, prežitie Horniakov možno pokladať za zaručené. Lebo darmo sa rodí na ostatnej žírnej zemi Uhorska repka, sklovitá pšenica, keď iba Horniaky sú schopné dodávať predsedov volebných komisií.

Nitra, milá Nitra, čo o tebe hovorí tento rozjarený slovenský veršík¹, keď si ešte prekvitala...Veď v skutočnosti prekvitáš teraz, toto je čas tvojho najväčšieho rozkvetu.

Ak niekto povie, že je nitrianskym rodákom, človek si pritom bezmála mľaskne jazykom: „Ten by len bol dobrý za predsedu volebnej komisie.“ V Uhorsku niet takého poslanca, ktorý by si neželal nitrianskeho predsedu volebnej komisie (prirodzene, za), ba ak sa aj v cudzine šíri povesť o skvelom nitrianskom počine, vlády alebo dynastie roznášajú do všetkých ústavných krajín sveta v útlom veku nitrianske deti, aby z nich vychovali volebných predsedov.

Lebo pripúšťam, vážený čitateľ, že chytračenie, násilie a brutalita pri voľbách je korupcia, ale nápad je oprávnený. Och, zaiste? Kto by chcel zdakadiaľ vylúčiť božskú invenciu, vymrštenú iskru umu? Ak všade má miesto, určite má miesto aj pri voľbách, a ak vezmeme do úvahy, že aj druhá strana je nápaditá (ak predsa nie je, tak prečo nie je nápaditá?), celá vec sa môže pokladať za rytiersky súboj (totižto tá jeho časť, ktorá sa sústreďuje na výraznejší prejav rôznorodej vôle voličov), a každé chytračenie je iba maniera, ktorej možno čeliť iba inou manierou.

Lebo treba prijať, prosím úctivo, že každý mešťan s bielym golierom v kabáte z Nitrianskej župy by mohol byť volebným predsedom, a úloha volebného predsedu je veľmi ťažká aj preto, lebo aj súperi sú rodení volební predsedovia z Nitrianskej župy. I preto je to tak, že v Nitrianskej župe nikdy nie je dvoje rovnakých volieb, dva rovnaké plány, tak ako aj v maľbe kópia je bez hodnoty. Nitrianski predsedovia sú originálni a individuálni. Obzrú si volebný obvod znaleckými očami ako krajčíri súkno, čo z neho možno urobiť, a tak ako to oni robia, to nie je násilie, trúfalosť, falošná hra, ale viac, oveľa viac, je to umenie.

Nitriansky predseda, napríklad, nikdy nepovie, že je málo súkna. Hlúposť, veď vie šiť aj bez súkna. Ešte menej namieta, že súkno je červené, a nie modré. Pod jeho rukami sa zmení na modré. Nezdráha sa, je len opatrný, odvážny, ale obozretný, nehľadí na Boha ani na človeka, ale dobre si prezrie volebný zákon, lebo nerobí fušerskú prácu.

Nikdy na nič nepovie, že je to „nemožné“.(To slovo chýba v lexikóne Nitrianskej župy.) Možné je všetko. Nanajvýš povie, že materiál, s ktorým treba pracovať, je veľmi podozrivý a nebezpečný.

Pôjde to trošilinku ťažšie.

Skrátka, nitriansky predseda volebnej komisie je dokonalá bytosť. Najlepšie vyvinutá postava, ktorá dosiahla najvyššiu úroveň domácej inštitúcie.

Skalický volebný obvod je na samom okraji Nitrianskej župy i celej krajiny. Jeho obyvatelia sú fanatickí, bigotní Slováci, ktorí dajú na kňazov. Ani tohto roku jazyk kňazov nezarástol trávou. Vôbec sa nehanbili poučiť ľud. Vincent Vaculík bol kandidátom ľudovej strany. Aj ľud chcel Vincenta Vaculíka, lebo kňazi postavili otázku tak: buď peklo alebo Vaculík.

Avšak urodzená stolica kandidovala Timoteja Frideckého, takže do parlamentu pôjde Timotej Fridecký a bodka.

Dobre, dobre, ale ako ta pôjde? Bude to trošilinku ťažké. Radili sa, dumali.

Ejha, nuž, predovšetkým zo skladu treba vybrať dobrého predsedu volebnej komisie, potom všetko ostatné je jeho starosť.

A zaraz aj našli dobrého predsedu, nomina sunt odiosa: nazvime ho jednoducho pán Predseda.

Pán Predseda pochopil situáciu, že tri štvrtiny pobalamúteného ľudu stoja za Vincentom Vaculíkom a len štvrtina pokrivkáva za Timotejom Frideckým, a ďalej berúc do úvahy všetky okolnosti, politické, poveternostné a miestopisné, vyhlásil toto:

- Bude to ísť, amici, ale treba k tomu „rozum“. (Maďarskému „ész“ sa po

slovensky hovorí „rozum“.)

Keď sa potom blížil čas volieb, Predseda aj s početnými smerodajnými a úradnými mužmi osobne vyhľadal priestor vhodný pre voľby a tesárom vyznačil tri miesta.

Tu postavte tri stánky.

Načo treba tri stánky? - spytuje sa notár a zároveň predseda strany.

V nich budú hlasovať, amicenko.

Nič také, - protestovali stoliční páni, - hlasovať možno iba na dvoch miestach.

Mne na tom nezáleží, - Predseda prefíkane žmurkol namiesto odpovede. – Len postavte tie tri stánky. Čo som povedal, to som povedal.

Ale prosím. Zákon hovorí, že pri vyššom počte ako 1500 hlasov majú byť dve sčítacie komisie, a nikde sa nehovorí, že môžu byť tri.

Predseda vyprskol.

Vari som to povedal. Nič som nepovedal. - Potom rozveselený rozšafne dodal: - Zákon niečo iné hovorí nám, pánom, čo ho vieme aj čítať, a ja zasa oslovujem tesárov, ktorí vedia stavať stánky. Tak nech postavia tri.

Postavili teda tri stánky, a to so zreteľom na taktické ciele tak šikovne, že ten, kto sa dostal do vonkajšieho priestoru jedného stánku, v ten deň sa cez vojenský kordón a iné prekážky nemohol dostať k ostatným stánkom, lež ako človek, ktorý odhlasoval, mohol ísť s Božou slávou domov alebo do mesta.

A keď nadišiel veľký deň volieb, ako zákon prikazuje, v prvých dvoch stánkoch sa usadili dve volebné komisie spolu s prísediacimi pozorovateľmi, ktorí boli zvolení podľa zákona. Do tretieho stánku si zasa sadli korteši Frideckého strany, predseda, notár, čert, peklo, samí žoviálni, prívetiví džentlmeni; prvý si sadol na miesto predsedu, druhý si tam zasadol ako prísediaci pozorovateľ podľa toho, ako si rozdelili úlohy, aj oni obložili stoly volebnými listinami a rozličnými inými pakšamétami, a tých, čo tam prišli hlasovať za Vincenta Vaculíka, potom spôsobne zapísali, neodmietli ani jediný hlas, a odhlasovaných vypustili druhými dverami, skadiaľ už nebol návrat do volebného priestoru.

A to veľmi dobre padlo prostoduchým vaculíkovcom, lebo pravý Predseda, ktorý v prvom stánku zbieral pravé hlasy, sa k nim správal veľmi neprívetivo, najmä zo začiatku. Dnu vošlo zo desať osôb a zaradom vyhlásili: Vincent Vaculík, Vincent Vaculík, Vincent Vaculík.

Predseda nazrel do spisov.

- Vincent Vaculík nie je na listine. Marš do pekla!² (Choďte do pekla!)

A keďže nápaditý Predseda sa postaral aj o ďalšie menšie-väčšie sekatúry, medzi prívržencami Vaculíkovej strany sa zvesť veľmi rýchlo rozšírila (možno ju pomáhali šíriť aj prefíkanci, ktorí sa votreli do ich tábora).

Rodáci, poďme hlasovať do tretieho stánku. Tam je najlepšie. Tam sú páni prívetiví a neodmietajú ani jeden Vaculíkov hlas.

Tak sa stalo, že časť Vaculíkovej strany, ktorá hlasovala na dobrom mieste, sa zdecimovala, a druhá časť nebola zdecimovaná, ale hlasovala na zlom mieste, pred nejestvujúcou komisiou.

Ach, Nitra, milá Nitra! Ešte nikdy si tak neprekvitala!

Napísal som to teda na diktát istého farára roku Pána 1896, v predvečer svätých Vianoc. Ak to nie je pravda, na tom nezáleží, ibaže v ten rok kňazi z jedného človeka (čiže zo mňa) urobili väčšieho pochábľa.

Preložil Karol Wlachovský

¹ Kálmán Mikszáth cituje vstupný verš básne Ľudovíta Štúra a potom parafrázuje ďalšie verše prvej slohy: „Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra! Kdeže sú tie časy, kdeže sú tie časy, v ktorých si ty kvitla?“ Báseň zhudobnil Ján Valašťan-Dolinský, a tak v súčasnosti je známa ako slovenská hymnická pieseň.

Kálmán Mikszáth spája Nitru so Skalicou (so skalickým volebným obvodom) aj z veľmi praktického hľadiska, lebo podľa územného členenia vtedajšieho Horného Uhorska Skalica patrila do Nitrianskej župy (predtým stolice).

² Aj v origináli po slovensky. (Poznámky prekladateľa).