Zo spomienok Štefana Lamiho ● Neskoré meditácie

Ako každý človek, aj chudobný si zaslúži, aby podľa svojich možností bol šťastný. Keď dospieva je plný nádejí a očakávaní... V ružovej farbe vidí celý svet. Potom prichádza starosť ako čierna krava a šliapne mu na malíček. Čiže ožení sa, založí si rodinu a od tej chvíle znáša ťažké jarmo osudu.

Nesmelý Michal

Bola jedna chudobná žena a mala syna Michala. Bol driečny a mal peknú postavu. Medzi svojimi spoločníkmi hádam on bol najšvárnejší, preto mu aj závideli. Ako bez otca narodené a vychovávané deti, ani on okrem svojej matky v nikom nemal žiadnu oporu. Preto bol skromný a nesmelý. Jeho spoločníci ho veľakrát ponížili, zlostili ho a vysmievali sa mu. Najmä jeden z nich, namyslenec strednej postavy, si z Michala mimoriadne rád robil posmech. Boli už dospelí, často chodievali spolu za dievčatami. Vtedy namyslenec chcel vzbudiť pozornosť dievčat tým, že zosmiešni Michala.

Dievča, ktorému sa Michal páčil, ho ľutovalo, že chlapci s ním zaobchádzajú tak posmešne. Aj sa za to hanbilo. Pri jednej príležitosti sa namyslenec takto nafukoval: - Teraz ho potiahnem za ucho, dám mu frčku do nosa a vyťahám ho za vlasy... Chlapci sa rehotali, avšak dievča - volalo sa Zuzka - to neznieslo a poznamenalo.

- Michal, prečo sa nebrániš? Veď sa ho neboj!

Povzbudený Michal, ktorého sa dosiaľ nikto nezastal, dal posmeškárovi facku, až ho krv zaliala.

- Udrel ma, videli ste? Udrel ma, mizerák! - utierajúc si zakrvavené ústa postavil sa pred Michala a povedal:

- Ešte raz by si to nedokázal!

Michal pozrel na Zuzku, tá prikývla a namyslenec dostal ešte raz po ústach, až sa celý natiahol. Keď sa pozberal zo zeme, zahundral:

- Idem radšej preč, inak tu bude veľká bitka.

Dievčatá sa dali do smiechu a smiali sa, až kým údajný bitkár nezmizol. Odvtedy spoločníci dali Michalovi pokoj a nikto sa neodvážil mu ublížiť. Zuzka bola naňho pyšná.

Smutný príbeh

Ako každý človek, aj chudobný si zaslúži, aby podľa svojich možností bol šťastný. Keď dospieva je plný nádejí a očakávaní, čo mu prinesie budúcnosť. V ružovej farbe vidí celý svet. Potom prichádza starosť ako čierna krava a šliapne mu na malíček. Čiže ožení sa, založí si rodinu a od tej chvíle znáša ťažké jarmo osudu. Tak pochodil aj Janov Želiar. Hádam by sa mu bolo ako-tak aj darilo, veď mal dve pracovité ruky, mozoľnaté dlane a za normálnych okolností bol by zvládol všelijaké ťažkosti. Ale okolnosti neboli normálne. Páni urobili vojnu na úkor chudobných, ktorí mali "chrániť vlasť". Vlasť však patrila tým, ktorí užívali jej hodnoty. Aj dvoch synov Jána Želiara odviedli na front k Donu, hoci jeho roky boli už zrátané.

Bolo obdobie žatvy a Jano mal zožať všetko obilie gazdovi sám s dvanásťročnou dcérkou. Jeho manželka bedákala chorá na lôžku. Žila už len na morfiových injekciách, ktoré bolo ťažko dostať. Lekár dával chorej tieto injekcie skôr za potraviny než za peniaze. Veď bola vojna a potraviny v obchodoch predávali na prídelové lístky. Pritom zásoby potravín sa im minuli. Takto začali žatvu. Jano Želiar sa zastavil pri pšeničnej table, oprel sa o kosu, pozrel na modrú oblohu a nahlas vzdychol:

- Pane Bože, čo si ja počnem s týmto dievčatkom? Veď by sa malo ešte hrať niekde na brehu Galgy.

A dali sa do práce. Dcérka zberala klasy obilia ako vládala. Žali na horúcom slnku až do poludnia. Vtedy si sadli k obedu. Jedlo bolo skromné: "kukuričné gance". Bez tvarohu a masti, iba osolené a k tomu studené a suché. Voda v krčahu bola teplá a prameň bol ďaleko. Zájsť pre sviežu pitnú vodu by si bolo vyžadovalo veľa času.

Po krátkom oddychu pokračovali v práci. Bolo už neskoro popoludní, keď Jano Želiar dostal závrat, len tak-tak že nespadol na kosu. Pokľakol, utrel si zaslzené oči, pozrel na nebesá a zauvažoval:

- Ó, Bože nebeský! Čo som ti urobil, že ma takto tresceš? Synovia, ktorí by mali žať miesto mňa, sú na fronte. Manželka leží doma chorá, a ja tu s týmto dievčatkom...

Keď ho závrat prešiel, postavil sa, a povedal dcérke:

- Nedá sa nič robiť, iba ťahať kosu, zbierať klásky ak chceme jesť aj v zime. A tak žali, morili sa, kým prácu nedokončili.

Na púti

U nás kedysi gazdovské rodiny, ktoré dosiahli určitú životnú úroveň, nedovolili svojim potomkom, aby sa od nej odchýlili. Prostriedkom toho bolo uzavieranie manželstiev. Keď prišiel čas, povedali synovi, ktorú dievku si môže vziať za ženu, a ktorú nie. A podobne aj dcéra mala vedieť, za koho sa môže či nemôže vydať. Preto manželstvá z lásky sa uzavierali skôr medzi chudobnejšími rodinami. Lenže láska nezávisí do rodičovskej vôle. Tam, kde ju zakazovali, robila veľké opletačky. O tom mi rozprávala z vlastnej skúsenosti jedna známa.

Mala som priateľku - uviedla svoj príbeh - ktorá, ak sa na ňu nejaký muž milšie usmial, najradšej by sa bola s ním hneď vyspala. Strávila takto s mnohými mužmi príjemné chvíle. Ja som to nikdy nevedela pochopiť. V mojom živote boli iba dvaja muži. Jedného som milovala od svojho detstva až do staroby, a ten druhý bol môj manžel. Náš dom stál na spoločnom pozemku s mladším bratom môjho starého otca. Domy boli postavené osve, ale záhrady sme mali spoločné. Ja som bola jedináčik a okolo nebolo dievčaťa môjho veku. Preto som sa vždy hrávala so svojím bratrancom a jeho kamarátmi. Najlepší bratrancov kamarát bol Paľo Benčík, ktorý býval blízko nás a do ktorého som sa zaľúbila. Spolu sme chodili aj do školy. Po vyučovaní, keď sa Paľo objavil na ulici, ja som mu kývla, a už sme sa šli hrať k môjmu bratrancovi. Takto nám ubiehali školské roky. Ako sme vyrastali, rástla aj naša vzájomná láska. Paľovi rodičia stavali nový dom, dokončiť ho však nemohli. Nemali na to dosť peňazí. Ani len požiarny múr nemohli postaviť a povala ostala otvorená. Moji rodiča čoskoro zbadali, že som do Paľa zaľúbená. Jeho otec furmanil s jedným koňom, ale bez väčšieho osohu. Môjho otca pokladali za dobrého gazdu, ktorý syna chudobného furmana neveľmi znášal. Ešte väčšmi ho neznášala moja stará mať, ktorá nosila klobúk. Bola to pyšná a posmešná gazdiná.

- Čo chceš s tým Paľom Benčíkom. Odtiaľto vidieť, ako sa mačky pária na ich povale! - vyčítala mi. Rodičia mi zakazovali stretávať sa s Paľom, my sme však trvali na svojom detskom zvyku; chodievali sme k jeho priateľovi. Ak nebol doma, zašli sme do ich maštale a cez zásobník krmiva na povalu, kde sme sa milovali, ale iba zdržanlivo. Určitú hranicu sme nikdy neprekročili. Bola som šťastná a dobre som sa s ním cítila.

Bola som už v najlepších rokoch, keď mi matka oznámila: - Dievča, prišiel tvoj čas, musíš sa vydať. Fero Bádon je statočný, pracovitý mládenec. Svet sa so mnou zatočil. Lenže naši rodičia už všetko predebatovali a Fero Bádon začal k nám chodievať. Bola som k nemu zdvorilá, ale s Paľom sme sa stretávali naďalej. Už sme boli s Ferom aj po zásnubách a blížil sa deň našej svadby. Šla som na spoveď a povedala som farárovi, že ľúbim iného mládenca a že sa potajomky stretávame. Farár mi povedal:

- Veľa sa modli. Láska sa časom pominie. Na deň Márie choď do Vacova s pútnikmi, robiť pokánie. Tak získaš odpustenie svojich hriechov.

Bola sobota, pekné septembrové popoludnie, keď skupina žien, dospelých dievčat a niekoľkých školákov sa vydala do Vacova na púť. Pán farár a dvaja miništranti ich odprevádzali pri hlahole zvonov až na kraj dediny. Vpredu šli traja chlapci, prostredný držal kríž, symbol pútnikov. Pútnici zvučným hlasom spievali:

Som verný Márii - ctitelia príďte. / A matku milosti - po Bohu ctite. / Vždy Zdravas Mária - buď tento všech hlas, / Vždy Zdravas Kráľovná - srdce vzdychaj v nás.

Medzi pútnikmi som bola aj ja. Paľo o tom nemal vedieť. Bolo však zvykom, že kade sprievod pútnikov postupoval, ľudia vychádzali na ulicu a sledovali ho. Objavil sa tam aj Paľo, ktorý ma hneď zazrel.

Na dvadsaťkilometrovej lesnatej ceste sme spievali pekné mariánske piesne a modlili sme sa ruženec. Pútnická cesta sa končila vo Vacove, v kostole pri Siedmich kaplnkách. Noc sme museli prebdieť, kľačiac a modliac sa. Ale mladší už okolo polnoci zaspali s otvorenými očami. Precitla som, keď ma ktosi chytil za plece. Bol to Paľo. Kývol mi, aby som ho sledovala. Vyšli sme z kostola a odtiaľ ma viedol k brehu Dunaja. Bola krásna hviezdnatá noc. Z kopy sena Paľo rozprestrel za náručie po zarosenej tráve, bozkával ma, hladkal ma po celom tele. Ja som ho nechala robiť so mnou, čo len chce. Zabudla som na kostol, na priateľky, na odpustenie svojich hriechov, na celý svet. Cítila som sa v nebi. Neviem ako dlho to trvalo, len som zbadala, že krvácam. Vtedy som stratila poctivosť. Išla som k vode umyť sa. Paľo ma odprevadil do kostola a odišiel. Naši v kostole všetci spali. Nezbadali, kedy som odišla, ani kedy som sa vrátila. Na tú noc pri brehu Dunaja nezabudnem, kým len žiť budem.

Keď som stála pred oltárom vedľa svojho ženícha, myslela som na Paľa. S pokojným svedomím som opakovala ťažké slová prísahy:

- Sľubujem, že budem s ním v dobrom i v zlom, kým nás smrť nerozdelí, a budem mu verná, nech mi Pán Boh pomáha.

Milostivý Boh mi to odpustí, veď on dobre vie, že som milovala Paľa od svojho detstva. Nemôžem za to, že ma rodičia vydali za iného.

Náš život s Ferom nebol ani lepší, ani horší než mnohých nám podobných manželských párov. Paľo už nikdy viac neprišiel za mnou, hoci som ho mala rada aj naďalej. Ak sme sa náhodou stretli, alebo sme sa ocitli vo vzájomnej blízkosti, zmocnilo sa ma príjemné vzrušenie. Čo cítil on, to neviem, lebo nikdy mi to neprezradil. Aj on sa oženil. Stal sa kvalifikovaným robotníkom, dobre zarábal. Keď v dedine už nikto nechoval veľa dobytka, on si kúpil dva pekné žrebce a hintov. Po večeroch sa s nim preháňal po dedine. Robil to pravdepodobne preto, aby zabudol na svoje niekdajšie biedne roky. Mne nikdy nedal príležitosť, aby som sa ho opýtala, aké spomienky mu ostali z našich dávnych stykov. On ale žije tu, v mojom srdci a v mojom jedinom synovi, ktorému je otcom.