Kálmán Mikszáth ● Slovenský metlár

Podľa povrávky bude koniec sveta, keď sa všetci leštianski Slováci zídu doma. Ale potom je zrejmé, že svet bude večný, lebo všetci leštianski Slováci nikdy nebudú doma.

Šíry svet je domovom umelcov! A čo iné ako umelec by bol slovenský drotár, ktorého rozbité črepy zanesú preďaleko od domova, cez oceán do Ameriky (aj Jano Ďumbier tam nepretržite spal viac ako sto dní), hlboko do vnútrozemia Ázie (čínsky porcelán si predsa zaslúži, aby ho zdrotovali), Slovák sa nájde ešte aj medzi divochmi a ani oni mu neublížia, ale akiste sa nad ním iba usmievajú.

Na blyskotavých parížskych uliciach zavše počuť: „Hrnce drotovať!“ a vzápätí za hlasom sa zjaví náš starý známy, Jano alebo Ďuro, v krátkej zafúľanej halene a na krku so sto ráz ovinutým drôteným kolesom.

Ríša slovenského sklenára nesiaha až tak ďaleko. Obďaleč v krajinách už majú v každej dedine takého remeselníka, ktorý vie zapraviť vylomenú sklenú tabuľu, a tam slovenského sklenára už nepotrebujú. Zostáva teda doma vo vlasti a malý nožík s diamantovým hrotom, ktorý šmahom rozreže veľké sklené tably, mu statočne zabezpečuje každodenný chlieb a pálenku posilňujúcu srdce. (Len keby tí prašiví krčmári dali trochu zväčšiť tie verdúnky.)

Slováci sú poväčšine obdarení odvážnou črtou, že sa do posledného dychu boria s pominuteľnosťou, nedovolia zapotrošiť rozbitý tanier, ale smelo sa stavajú proti času: „Zastav sa, ja napravím, čo si pokazil.“ Slovenský sklenár takisto neodhodí napoly prasknutú sklenú tablu, ale ju zmenší a vyplní, vložiac drevené rámčeky medzi sklené tabuľky.

Nuž, lenže teraz nemáme nič spoločné ani so slovenským sklenárom, ani s drotárom a dáme pokoj aj slovenským olejkárom, voštinárom¹, ba aj šindliarom. Nezapodievame sa teraz ani tými, o ktorých posmešne hovorievajú: „Títo stavali Pešť!“, ale vezmeme si na mušku nášho svojrázneho Slováka Mateja Šarvanca aj s jeho metlami.

Matej Šarvanec je človek, ktorý zimuje doma, lebo vtedy spracúva prútie, ktoré mu v brezine nazbierala žena a na chrbte nanosila do komory. Výsledkom zimných prác bolo tristo až štyristo metiel.

Ibaže tie prekliate cirokové metly (pochabá je aj tá zem, na ktorej rastie odporný cirok) celkom znevážia cenu i česť prútenej metly.

V panských domoch už iba pohŕdavo zazerajú na Mateja s prútenými metlami, pričom kedysi tam robil najlepšie obchody. Ale predsa len potešuje, že cirokovú metlu likviduje „portviš.“ (Kto ho vymyslel, veruže bol naozaj veľký vedátor!)

Keď pre metly nastali také zlé časy, Matej pozmenil aj svoj údel a odvtedy zhotovuje metly vo vedľajšej pracovnej činnosti už iba v zime.

Vtedy sa zíde celá rodina. Žena namáča prútie, čamrva ho zasa vyrovnáva a zatiaľ im stará mať na prípecku rozpráva o strieborných junákoch, zakopaných pokladoch a škaredých bosorkách.

Je to vôbec pravda? - skočí jej do reči Matej, ktorý sedí na obrátenej slamenici vedľa súseku obklopený snopom kratších prútov a bezmála s pasiou prirovnáva navzájom priliehavé prúty.

Čo ty o tom vieš, synak, - podráždene odpovie starena. - Prečo ma prerušuješ, duša moja?

Lebo vám vravím, mamko, že bosorky nejestvujú. To hovorím ja, Matej Šarvanec.

Vari bosorky lietajú na metle nad Gerhardovým vrchom? Ejha, samé táraniny. Veď inak by si odo mňa kupovali metly. Nepravda, mamko, nepravda! Nikto nepotrebuje metly.

Jediný oblok na Matejovom dome je obrátený na veľký, pustý horský chrbát, ktorý pokrytý snehom je taký biely ako mátoha zababúšená do velikánskej bielej plachty. Keď hrebeň začne kopnieť a zjaví sa prvá hnedá škvrna, Matej už vie, že pod vrchom sa prebúdza jar.

Na Maďare sa teraz vrátili lastovičky, - mrmle. Keď sa potom na horskom hrebeni roztopí aj posledná bieloba, vtedy tamdole pšenica začne vyháňať do klasu.

Matej to už len vie. Ovinie si halinu okolo krku a na ňu dlhú huňu, zopár metiel prehodí cez plece na trovy, čo si cestou môže dovoliť minúť, a poberie sa do Cerovej vrchoviny alebo ešte ďalej obzrieť sa po žatevnej práci.

Jeho jedinou potechou je zapekačka, ktorá mu malátne visí z úst, pričom aj ňuchom vychutnáva machorkové kúdoly dymu stúpajúce nahor.

Matejovi sa zavše neujde ani machorky. Často k nej pridáva sušenú zemiakovú vňať s prímesou listov z ružového kra. Lebo pravý tabak je veľmi drahý. Zapekačka je veľký márnotratník. Pekne ju ospieval aj veľký Ján Kollár.

Zapekačka stará, fajka moja malá,

Nemáš cenu, nie si hodna čo len groša,

Predsa závistlivo hľadia oči kráľa.²

Keď Matej natrafí na svojho gazdu, najmä sa za „podiel“ ako žatiar, ba podujme sa vytvoriť aj žatevné dvojice a navyše vymláti raž aj obokuje pšenicu.

Kone síce nemá, ale to nie je prekážka.

Matej už len vie, ako na to. Doma mu susedia vďačne požičajú koňa. Lebo kôň sa vykŕmi, kým chodí „v dráhe“. Matej to zariadi tak, aby mohol žrať, keď sklopí hlavu.

Keď sa potom kone jedného gazdu dobre vykŕmia, Matej zájde domov a privedie ďalšie kone. Len musia mať takú istú srsť, aby žatevný gazda neodhalil fortieľ.

S príchodom jesene si Matej veselo vykračuje domov. Na dvoch doštenákoch si vezie domov obilie, svoj „podiel“.

Vtedy aj sám pohŕdavo myslí na metly a radostne, nadšene si pospevuje, ako pešo kráča povedľa záprahov:

Matra, Tatra, Fatra,

tri najvyššie vrchy,

ktoré zemi patria.

Ale kadiaľ ho vedie cesta, popri dedinách a humnách, zavše mu veselosť tuhne na perách.

Do spevu klepoce pochabá parná mláťačka.

Matejovi zovrie srdce.

Nielen cirok zničil brezový prút, ale navidomoči aj mašina zabije žatiara.

Veci tohto sveta sa rozbiehajú na všetky strany ako črepiny rozbitého taniera.

Sem sa, Slováci, zdrotujte tento svet, nech je aj naďalej celý taký, aký bol, aspoň začas.

Preložil Karol Wlachovský

¹ Slová vyznačené kurzívou sú aj v origináli po slovensky.

² Preklad či parafráza pôvodného maďarského textu Kálmána Mikszátha. Jeho slovenský invariant sa nepodarilo identifikovať ani v pôvodnom diele, ani v Národných spievankách Jána Kollára. Je viac ako pravdepodobné, že Kálmán Mikszáth si poplietol Jána Kollára s Andrejom Sládkovičom, ktorý je autorom významovo ekvivalentných veršov o zapekačke: „Mladá si, za groš za grajciar/ Nestojíš dva domy./ A predsa na teba vladár/ Biednu sa lakomí!“ Kálmán Mikszáth tieto verše Andreja Sládkoviča cituje vo voľnom maďarskom preklade v poviedke Pavel Huňák, ktorú po prvý raz uverejnil roku 1882. V poviedke Slovenský metlár si zrejme zaimprovizoval. (Pozn. K.W.)

Dve fúry starien

(Anekdota z roku 1843)

Stalo sa to v Modrom Kameni, pravda, už dávno. Balašovci obývali pyšný hrad, pritom boli tvrdí chlapi, vynútili si mnoho privilégií. Ba i to, že v ich sídelnom meste nesmie bývať žid. Napriek tomu Balašovci vymreli, hoci svoje sídelné mestečko vôbec neopúšťali a navyše obišli sa aj bez žida. Avšak vydržiavali veľký dvor. Sám starý Balaša dobre neovládal nijaký jazyk, vedel iba po slovensky. Kam by sa teda aj pobral na vlastnú hanbu?

Na hrade si žil veselo, hoci svojrázne. Tak si žije iba barbarské knieža. Keď zasadol k obedu, z hradieb vystrelili deväť sálv, keď večeral, tri salvy. Vydržoval veľkú družinu, pozostávala zo stodvadsiatich až stoštyridsiatich mužov. Zamestnával remeselníkov od mosadzníka až po gombičkára a všetci dostávali odmenu v naturáliách. Na hradnom nádvorí dal postaviť stavanie podobné amfiteátru. To bola tanečná sála. Tam bol každý deň po obede bál. Veselica, ale bez žien. Veľmož zvolal služobníctvo, obľúbených sedliakov z mestečka a tam pri hudbe krúžili, poskakovali až do polnoci ako barany okolo mohutného stĺpa. Medzi nimi Balaša tancoval najsústredenejšie.

Dole pod hradom urodzená stolica zamestnávala slúžneho, policajného komisára a pandúrov pridelených osobne veľmožovi, lenže oni, akože slúžny a policajný komisár, boli preňho veľmi vzdelaní ľudia, neveľmi rád sa s nimi stýkal, a keď mal nejaké vrtošivé želanie, z hradieb na nich kričal dole cez velikánsky zvukovod.

Tak sa stalo, že istého dňa v povestnej tanečnej sále bola pôda vo veľmi zlom stave. Hrozne ju dorantali podbité opätky čižiem. Raz predpoludním veľmož sa rozhodol, že ju posype drobným štrkom.

Zakričal teda dole zvukovodom:

- Hej, slúžny, policajný komisár! Dovezte hore dve veľké fúry kamennej murvy.

V tomto kraji kamenný štrk nazývajú „murvou“.

Slovo „murva“ preletelo horizontom. Slúžny dole kývol hlavou, že porozumel, a potom sa pustil do plnenia veľmožovho príkazu.

Vzápätí zvolal predstavenstvo. Zbehla sa vystrašená dedinská vrchnosť.

- Čo sa stalo?

Nuž, horšie ako zle. Dnes musíme urodzenému pánovi doviesť dve fúry žien.¹

- Dve fúry žien? - zajachtal zblednutý richtár. (Sám mal pôvabnú manželku.)

- Musí to byť hneď, lebo inak nás neminie päťdesiat palíc. Počuli ste?

Zvesť sa rýchlo rozchýrila po dedine, vyvolala veľké zdesenie medzi mužmi a (možno) sem-tam aj medzi ženami. Kto mal peknú dcéru, nevestu, strčil ju do pivnice, komory, kde len mohol. Mnohé sa uchýlili do hajlochov pod vinicami.

Čože napokon mohol robiť chudák slúžny za takýchto pomerov. Za každý grunt vymeral jednu ženu ako príprah. Chudobné mestečko na výšine pozostávalo zo sedemdesiatich gruntov, takže potreboval presne sedemdesiat žien. Pekne usadené na dva rebrináky to bude celkom slušná zásielka. Urodzený pán nemôže mať nijaké výhrady.

Boli však aj gazdovia štvrťkári. Štyri takéto rodiny poskytnú jednu ženu. Nech sa potom rozhodnú sami medzi sebou.

Zapriahli voly do dvoch rebrinákov, na každý vysadol jeden kočiš, mešťan a župný hajdúch a zastavili sa zaradom pred každým domom v ruke s rozpísaným zoznamom.

Prirodzene, každý gazda a rodina obetovali tú ženskú stvoru, ktorú si najmenej vážili a ktorú na neobyčajnú cestu vyprevádzal najmenší žiaľ a najmenej sĺz.

Prichádzali s výhovorkami, keď vyvádzali staré matere a svokry.

Radi by sme dali inú... ale nemáme... mladé ženy pracujú na poliach a dnes sa ani nevrátia domov. Tak teda prijmite s vďakou, čo máme.

Keď nepomáhalo pekné slovo, neľutovali strčiť veliacemu hajdúchovi do dlane jednu či dve dvadsiatky.

Slovom, sedemdesiat starien sedelo na dvoch dlhých vozoch, ktoré uprostred veľkého huriavku a výskotu po štyri voly veľmi trpezlivo ťahali kľukatou horskou cestou hore na hrad.

Sám slúžny klusal na koni za posledným vozom.

Keď sprievod dorazil na hradné nádvorie, Balaša vybehol na ambit a vyľakane zalamoval rukami.

- Spektabilita! - zajachtal na slúžneho. - Čo je to?

- Prepáčte, urodzený pane, ale krajšie sme nedostali...

- Koho, čo? Zošaleli ste, spektabilita?

- Nuž, prosím ponížene, veď ráčili ste prikázať...

- Ja?

- Veru tak...! Ani slovom ste nespomenuli, že majú byť pekné.

Starý barón teraz pochopil podstatu omylu a schuti sa rozosmial.

Nežiadal som ženy, vy pochábeľ, ale štrk. No ak sú už raz tu, Boh s nimi, urobme pre nich bál.

Pokým hore na hrade stareny plesali, zatiaľ dole medzi Modrokamenčanmi sa rozšíril chýr o nedorozumení, a nato sa zišlo zhromaždenie ľudu, ktoré rozhodlo, že ihneď vyšlú deputáciu na hrad k Balašovi, ak sú už raz tam, nech si tie ženy ponechá, darujú mu ich...

... Veď predsa boli tam všetky svokry¹ z celého mesta.

Preložil Karol Wlachovský

¹ Kálmán Mikszáth vyznačil aj v origináli. (K.W.)