Mihály Babits ● Seksárdska kadarka

Preklad eseje M. Babitsa odporúčame do pozornosti najmä budapeštianskym Slovákom, ktorí zakrátko zavítajú do Seksárdu spoznávať jeho kultúrne tradície a ochutnávať jeho rajské vína vrátane kadarky.

Esejistická úvaha Mihálya Babitsa (1883-1940) Seksárdska kadarka po prvý raz vyšla roku 1938 v decembrovom 12. čísle časopisu Nyugat (Západ). Príspevok bol zaradený do pravidelnej rubriky prehľadu knižných noviniek (Könyvről könyvre). Podľa toho možno usúdiť, že podnetom na napísanie eseje bola separátna štúdia Rajmunda Rapaicsa o kadarke, ako uvádza sám M. Babits. Je však viac ako pravdepodobné, že M. Babits nosil tému v sebe od detstva. Narodil sa a mladosť prežil v dome pod vinicami na dnešnej Babitsovej ulici č. 13, kde je umiestnené jeho pamätné literárne múzeum. V jeho mladosti sa nad rodným domom ešte netiahla zastavaná Méreyho ulica, kde našli domov viaceré významné seksárdske vinohradnícke rodiny (Mészárosovci, Horváthovci). Vinohrady na úbočí kopca sú už dávno zlikvidované, stoja tam domy, neraz viac ako nevkusné.

M. Babits uchopil kadarku, vinič aj víno, básnicky ako synekdochu. Preňho je kadarka zástupným symbolom pominuteľnosti aj stálosti života. Tak sa mu to nielen javilo, ale tak to aj prežíval v čoraz smutnejších časoch pred druhou svetovou vojnou. M. Babits mal šťastie v nešťastí: zákerná rakovina nepripustila, aby mu osud dožičil zažiť neľudskú stránku pominuteľnosti, ktorú priniesla vojna a sprievodné udalosti v jeho obľúbenej Karpatskej kotline.

K. W.

Je príšerná hmla, pohltila Krvavé pole¹. Keď pozriem von oblokom, vidím iba nedozerné sivé jazero, akýsi záhadný Balaton, ktorého protiľahlý breh sa stráca v šere. Viac sa nezdržiavam v meste a moja predstavivosť sa môže voľne vznášať; domy zmizli a namiesto nich opisujem, čo chcem. Nateraz stojím na seksárdskom viničnom kopci, ktorý bol centrom a miestom odpočinku prvej polovice môjho života. Aspoň nič nepotvrdzuje, že tam nestojím. Táto myšlienka vyžaruje ako slnko: hmla zaraz vystúpi. Už dávno som nestál na tomto mieste a naposledy som z toho nemal veľa potechy: z vinice zostala iba polovica, druhá časť patrí cudzím; zanedbaná prešovňa chátra, stráca omietku aj drevené šindle zo strechy. Nemám odvahu obzrieť sa, bojím sa, že to uvidím, ba aj toho, že to neuvidím. Už je po oberačkách, a neviem ani to, kedy som na nich bol naposledy? Pred očami však mám iný obraz: teraz som na oberačkách, lebo pamäť mi vysiela tento film, premietajúc ho na hmlu ako farebný obraz na sivé plátno.

Tento film som si nevybral celkom dobrovoľne. V rannej pošte som našiel niekoľkostranovú brožúru, separát, ktorý som zaraz aj prečítal s nenásytnou radosťou: bola to štúdia o viniči seksárdskej kadarke, napísal ju Rajmund Rapaics², znalec uhorských a maďarských záhrad a ovocia. Táto lektúra vo mne vyvolala spomienky na oberačky. Naučil som sa z nej mnoho, napríklad to, že pomenovanie kadarka má pôvod v názve Skutari čiže priamo z Malej Ázie. Skutari Srbi³ nazývali Skandar, kadarka predtým zasa bola skadarka a Srbi ju priniesli do Uhorska. Prišla stadiaľ, skadiaľ možno aj moji predkovia, ak je pravda, že aj moje meno je srbského pôvodu. Akokoľvek to aj bolo, kadarka4 je uhorský nápoj, navyše uhorský zemiansky nápoj, tak ako poézia berzsenyiovcov a vörösmartyovcov. Aj oberačky sú uhorskou zemianskou zábavou, hoci vo filme vyžarovanom z mojich spomienok osobne už nevidím Himfyho oberačky 5. Pred hajlochom okolo kamenného stola sedia v kabátoch vnuci starých, hrdých zemanov, už len také úradnícke šimle. Zo starých rodových majetkov im nezostalo nič iné ako ošmrdok vinice na kopci...

Spopod mňa sa vysúva už aj tento ošmrdok... A predsa obraz seksárdskej kadarkovej oberačky vo mne nevyvoláva pocit pominuteľnosti. Skôr tajomného pretrvávania, ktoré je skryté vnútri každej pominuteľnosti. Lebo darmo sa spopod mňa vysúva viničný kopec, je to len také ako závrat, v skutočnosti aj teraz stojím na tom kopci, odvtedy tie oberačky trvajú nepretržite, to je pravá skutočnosť a stálosť. Pred očami jasnejšie mám raj svojho detstva ako miesta, kde som chodil včera. Akoby som ani nebol premietal seksárdsky kraj na hmlu Krvavého poľa, ale naopak, akoby Krvavé pole zahalené do šera, v diaľave tušené domy a samotné mesto Budapešť bolo iba pominuteľným a premenlivým závojovitým hmlovým obrazom vrtošivého osudu, ktorý nanajvýš náhodou a dočasne mi môže zastrieť sladké, domácke kopce, a tie sa nevdojak vynárajú.

Tu sa ich nepokúsim opísať, pretekajúc s veršikármi krajiniek, ktorí si medzi sebou delia krajinu takmer podľa žúp, a nehodlám oživiť staré oberačky. Ako som povedal, odvtedy prešovňa schátrala, už sotva používajú veľkú kaďu, ktorá siahala po stropnú hradu a šliapať sa muselo na povale; napokon dnes sa už hrozno takmer vôbec nešliape, jestvujú oveľa modernejšie metódy a už aj naše hrdé preše pripomínajú ozrutánske haraburdy tak ako staré tlačiarenské lisy; dnes by som už nemohol povedať, ako v študentských rokoch, recitujúc verše Georgiká, že oberačky sa od Vergíliových čias nezmenili, nevidím už ani oberačov s putňami, ktorých Rapaics publikoval na fotografiách, či vari je ešte zvykom tradičný, milý výjav, ako zberačka naťahujúc sa za fúzkatým chlapom, do jeho putne vyprázdňuje svoj kôš? To všetko nie je veľmi dôležité: čo bolo, akosi sa zachovalo ešte aj dnes, zo života sa nemôže stratiť nič, lebo život je jednotný vcelku, vo svojej historickej jednote ako krajina. Ako je napríklad Uhorsko. Patria k nemu aj stratené územia!

To je tá tajomná stálosť, ktorá sa skrýva vnútri každej pominuteľnosti. Duša nežije v prítomnosti, ale rozpína sa v čase ako predmety v priestore. Pamäť iba znova spája, čo nám popravde a podľa práva vždy patrilo. Na bielom koni vtiahnem do minulosti a znovu zaberiem seksárdske kopce. Tu už viac nemožno hovoriť o premenlivých a náhodných obrazoch závojovitej hmly: tu dočahujem na niečo, čo v nijakom prípade nie je náhoda. Bola to pravrstva, ona ma spája s rodičmi, s popíjajúcimi, kvaterkujúcimi a podľa Vergília s oberačkovými Maďarmi v kabátoch. Môj život presahuje sám seba. Kadarka ma spája ešte aj so srbskými predkami, ak som vôbec mal srbských predkov. Zo seksárdskeho viničného kopca vidno doďaleka. V našom detstve sme boli hrdí, že za pekného počasia sme dovideli po Kaloču aj za jasnú stuhu Dunaja, ba cez vypuklé šošovky, navlečené na konce dvoch lieskových prútov a zachytené rafiou, aby sa nezošmykli, možno ešte aj ďalej. Z vrcholu kopca som dovidel celé staré Uhorsko tak ako priestranný kruhový dvor okolo našej usadlosti. Jej malý, ale prívetivý ošmrdok je táto vinička až po závoru a kamenný kríž, ktorý dala postaviť stará mama. Odvtedy už polovicu vinice vlastnia cudzí a odvtedy niektoré časti veľkého dvora už takisto patria iným (hoci nateraz nám čosi z toho vrátili). Pre mňa však vinica aj dnes siaha po závoru a kríž presne tak, ako sa aj veľký dvor rozprestiera od Karpát až po Jadran.

Za týmto veľkým uhorským dvorom, smerom na juh, bývali tí Srbi, od ktorých pochádzala kadarka; smerom na východ zasa ďaleko, veľmi ďaleko Rumuni, ku ktorých hranici som sa po niekoľko zím sám zatúlal, vracajúc sa domov vždy na leto⁶. Moja viničná usadlosť uprostred dvora ležala na uhlopriečke vzdialených Balkáncov. Ja som však na to veľa nemyslel; keď som prišiel domov, cítil som sa v západnej Európe, v zemi prastarej kultúry, kde rýľ pri rýľovaní vyhadzuje zo zeme rímske mince a na polici izbice v prešovni s hlinenou podlahou, pod sušiacimi sa strapcami hrozna zavesenými na strope ležala francúzska kniha madame Sévigné, ambiciózne čítanie milej tetušky, ktorá dozerala na nádenníkov. Tu bola naozaj vzorová Európa, ešte aj naša povera znamenala kultúru; nevzdali sme sa dekóra náboženstva, ale naším svetonáhľadom bol liberalizmus, nenávideli sme rakúsku soldatesku, neverili sme vo vojnu a židovského priekupníka s vínom sme nenenávideli viac, ako mu náležalo. Pritom bol som spokojný so všetkým a túto kultúru som celú pokladal za trochu anachronistickú. A naozaj, skôr by bola zapadla do stredu 19. storočia ako na začiatok 20. storočia, skôr do roku 1840 ako do roku 1900. Ja som však prekladal Verlainea a Oskara Wildea, lebo vtedy tak som vedel byť moderný, ako aj preto, že z tohto viničného kopca viedli nite do Paríža a Londýna práve tak ako do Skutari a okrem kadarky sa tu šírili aj iné opojenia. Áno, stadiaľ sa dalo dovidieť ďaleko do blkotajúcej cudzej prítomnosti práve tak, ako do domáckej uhorskej minulosti.

Nedalo sa dovidieť iba jedným smerom: do budúcnosti. Pritom to bola veľká chyba, bola to vlastne príčina, prečo sa v Seksárde neveľmi dalo robiť asú tak ako v Tokaji alebo v Méneši⁷. Počasie je až priveľmi neisté, hrozno nemožno nechať na kmeni, zastihne ho dážď a zhnije. Je to veľké riziko a zriedka vyjde. Smutný je pohľad na dobitý, zafúľaný strapec hrozna medzi lístím na prasknuté bobule s vyčnievajúcimi nahými očami, z ktorých lejak stĺkol tmavú šupku: akoby to boli mokvajúce vytečené ľudské oči. Na myseľ mi schádza zbabraný život, ktorý sa rozvinul v pokojných a pekných časoch nádeje, sladko dozrieva, rastie a dochuťuje sa, pripravuje sa na veľkú oberačku, neponáhľa sa do cieľa, napráva sám seba s predĺženou predprípravou a požehnanou sebavýchovou, aby dosiahol čo najlepší výsledok. A potom zrazu prichádza vojna alebo revolúcia, nastáva politická kríza, odčlenia niekoľko častí krajiny, niet práce, nieto chleba, treba prestať študovať, život sa namieste pobabre, úroda nikdy nedozrie. Myslím na nás, na všetkých, na naše vlastné zbabrané životy.

November 1938

Preložil a poznámky spracoval

Karol Wlachovský

¹ Mihály Babits v posledných rokoch života pobýval s rodinou v Ostrihome a v Budapešti. Budínsky byt mal na Attilovej ceste č. 65/b. Z bytu bol výhľad na Krvavé pole (Vérmező), kde popravili odsúdencov Martinovicsovho sprisahania.

² Rajmund Rapaics (1885-1954), prírodovedec, člen Maďarskej akadémie vied. Zaoberal sa hlavne flórou karpatskej kotliny. Separát Kadarka a naše červené vína (Kadarkaszölő és vörösboraink) bol odtlačok z č.9/1938 Prírodovedného vestníka (Természettudományi közlöny)

³ Etnická skupina južných Slovanov, ktorá priniesla so sebou kadarku hlavne do strednej časti Uhorska, v maďarčine je známa pod pomenovaním Rác, Ráci.

⁴ V maďarskom kultúrnom prostredí kadarka bola známa pod viacerými synonymickými názvami, napríklad Budínske čierne (Fekete budai), Čierny cigán (Fekete cigány), Turecké hrozno (Törökszőlő), ďalej Kadarka noir, Gamza (po bulharsky), Kadarka crna (po srbsky). Názory na jej pôvod nie sú celkom jednotné. Podľa jednej verzie pochádza z okolia Skadarského jazera v Albánsku (Schams a Németh, 1967), podľa druhej pravdepodobnej verzie sa z Malej Ázie cez Albánsko dostala do bývalého Uhorska (Csepregi-Zilai, 1988). Názov má podľa maloázijskej časti Istambulu, ako spomína aj M. Babits: Skutari, Üszküdar (po turecky), Skaderi (po srbsky). Do karpatskej kotliny ju priniesli v 15. storočí a v nasledujúcom období beženci pred Turkami, južní Slovania (Srbi, Ráci). Predpokladané hlavné cesty boli dve: prvá viedla zo Sriemska cez Viláň, Päťkostolie, Seksárd, Budín, Senodrej, Dindeš až do Jágra, nazývaného aj bránou Horniakov. Po vytlačení Turkov z Uhorska v 17. storočí pestovanie kadarky bolo veľmi rozšírené v budínskom Tabáne, kde sa v hojnom počte usídlili Srbi (Ráci). Druhá cesta mala konečnú v kedysi slávnom uhorskom vinohradníckom stredisku v Ménesi (dnes Minis, Rumunsko). O udomácnenie a zveľaďovanie kadarky v Uhorsku sa svojho času okrem Rácov a Maďarov výrazne zaslúžilo aj ďalšie nemaďarské etnikum presídlených Nemcov - Švábi (Viláň, Seksárd).

⁵ Narážka na báseň Sándora Kisfaludyho Himfyho lásky. Šťastná láska (Himfy szerelmei. A boldog szerelem, 1807), 5. spev, 7. sloha: „Badacsony szüretjében / Öröm nékem mulatnom“.

⁶ M. Babits v rokoch 1908-1911 pôsobil ako učiteľ na gymnáziu vo Fogaraši.

⁷ Ménes (rum. Minis) je vinohradnícka a vinárska lokalita v bývalej známej a v súčasnosti oživovanej rumunskej Aradskopodhorskej vinohradníckej oblasti, ktorá sa vyznačuje veľmi priaznivými klimatickými podmienkami pre pestovanie viniča. M. Babits neuvádza, že v minulosti známe a sú pripravovali aj v západnej časti Uhorska (Maďarska) v Ruste pri Neziderskom jazere.