Celoštátna slovenská samospráva, Slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti a redakcia týždenníka Ľudové noviny vypisujú

Literárnu súťaž na počesť 50. výročia revolúcie roku 1956

Cieľom súťaže je podporiť rozvoj literatúry Slovákov v Maďarsku, písanej v materinskom jazyku, a tak obohatiť kultúru našej národnosti.

Podmienky súťaže

Do súťaže sa môžu zapojiť iba maďarskí štátni občania slovenskej národnosti, bez udania vekovej hranice.

Súťažné práce treba zaslať v troch exemplároch (podľa možnosti aj v elektronickej podobe - na floppy alebo na CD) v slovenskom jazyku.

Jednotlivé súťažné práce treba zaslať vo veľkej obálke a priložiť malú zatvorenú obálku, všetko musí byť označené heslom. V malej obálke musí byť uvedené meno, priezvisko, adresa (prípadne aj elektronická) účastníka súťaže.

Súťažiť možno iba s dielami, ktoré zatiaľ neboli publikované.

Žánre môžu byť rôzne, súťažné práce budú zaradené do troch kategórií: próza, poézia a iné (dramatické diela, eseje apod.).

Účastníci môžu zaslať v každej kategórii najviac tri diela, každé opatrené iným heslom.

Práce treba zaslať doporučene na poštovú adresu redakcie Ľudových novín: Budapest 62., Pf.: 573, PSČ: 1398.

Termín zaslania: 1. septembra 2006 (rozhoduje poštová pečiatka, práce podané po termíne vypisovatelia neprijmú).

Výsledky súťaže budú vyhlásené pri príležitosti Dňa slovenských novinárov (4. októbra 2006).

Ceny v jednotlivých kategóriách

(I. Próza, II. Poézia, III. Iné (dramatické diela, eseje a pod.)

1. cena 100 000 Ft

2. cena 60 000 Ft

3. cena 30 000 Ft

Pri posudzovaní diel budú uprednostnené práce o revolučných udalostiach roku 1956. Vypisovatelia súťaže si vyhradzujú právo na rozdelenie a preskupenie, prípadne na neudelenie cien. Odmenené a ďalšie úspešné práce, resp. ukážky z nich uverejníme v Ľudových novinách.

Spomínajme spolu na revolučné udalosti r. 1956

Pisateľ týchto riadkov sa vopred ospravedlňuje za osobný tón svojho príspevku, domnieva sa však, že charakter záležitosti si priam vyžaduje takýto prístup k veci.

V tomto roku oslavujeme 50. výročie revolúcie roku 1956. Zdôrazňujem, že toho času dvadsaťroční sa teraz dožívajú sedemdesiatky. To zároveň znamená, že títo sedemdesiatnici a čiastočne aj šesťdesiatnici tvoria poslednú generáciu, ktorá mohla byť očitým svedkom, prípadne priamym účastníkom týchto udalostí, alebo aspoň môže mať na ne spomienky. (Teraz nehovorím o tých, ktorí prežívali tieto tragické časy v mladšom veku hoci, samozrejme, aj oni môžu mať určité skúsenosti.) Pri oslavách nasledujúceho okrúhleho jubilea už sotva budú príslušníci tohto pokolenia takto pospolu. Preto v čase 50. výročia priami svedkovia týchto historických udalostí majú mimoriadne postavenie pri spomínaní na revolúciu roku 1956.

Mal som tiež dvadsať rokov, bol som vysokoškolák v Segedíne. Tieto svetlé októbrové dni v „meste slnečných lúčov” svietia nad horizontom mojej životnej dráhy ako jedna z najjasnejších žiar, ktoré som kedy zažil. Tento dojem spôsobilo viacero činiteľov, predovšetkým to, že to boli rušné časy, my sme boli oduševnení a odhodlaní a nie v poslednom rade mladí... Čo potom nasledovalo, to sme prežívali ako nemú duševnú traumu... Nastávajúce režimy chceli vymazať z našej pamäti čo aj len spomienku na „kontrarevolúciu”. Opäť sa ospravedlňujem - tentoraz za príklad osobného rázu: Stalo sa to už počas mojej novinárskej praxe, že (nepomenovaní) agenti hlásili o mne môjmu takmer najvyššiemu nadriadenému, ktorý ma potom prostredníctvom mojich priamych šéfov bral na zodpovednosť, že som sa vraj zmienil „o kontrarevolúcii neadekvátne stanovisku našej strany.” Totiž počas svojho privátneho pobytu v Československu v rámci rozhovoru s jedným tamojším novinárom som sa vyjadril v takom zmysle, že udalosti r. 1956 boli tragickejšie ako udalosti r. 1968 v Československu (!)”. Uviedol som túto, snáď relatívne ani nie až príliš výraznú, zato príznačnú historku ako jeden príklad zo spôsobov vynucovania strácania pamäti zo strany tyranov. K záveru, že sa im to skutočne darilo, som dospel tiež prostredníctvom osobnej skúsenosti. Mal som možnosť podrobiť svoju pamäť skúške, a to vďaka tomu, že o revolučných dianiach v Segedíne som si toho času robil záznamy, ktoré som potom dlhé desaťročia úzkostlivo schovával. Nemal som odvahu vziať ich do rúk, až som takmer na ne zabudol. „Objavil” som ich iba zhodou okolností a šokovalo ma, čo som sa v nich dočítal. Zistil som totiž, že na relatívne nepatrné detaily „rozvratných” udalostí sa v niektorých prípadoch pamätám viac, ako na niektoré skutočne tragické diania, ktoré som osobne zažil. Možno moje zdôvodnenie vyznieva banálne - lež akými inými psychologickými zákonitosťami by sa dala vysvetliť selektívnosť pamäti tohto charakteru, ak nie tým, že dôsledkom všestranného nátlaku, vrátane ideologickej invázie na mozgy, sme hádam na to najstrašnejšie nemali odvahu ani len spomínať... Nuž toto ochromujúce spoznanie ma prinútilo pri príležitosti 50. výročia revolúcie r. 1956 ozvať sa, vystúpiť so svojimi pocitmi i myšlienkami pred verejnosť, vyzvať všetkých tých, ktorí sa ešte pamätajú, aby sa prejavili. Vatra, ktorú zapálili revolucionári pred päťdesiatimi rokmi, bude svietiť po stáročia. K stupňovaniu intenzity jej žiary môžeme najviac prispieť svojimi osobnými, hodnovernými rozpomienkami. Nezabúdajme, že aj to najmenšie polienko priložené na vatru prispieva blahodarne k šíreniu svetla a tepla!

Michal Hrivnák