Michal Hrivnák ● Celý svet je divadlo

V prestávke po brilantnej prednáške o kultúre ako takej, o umení ako korení každodenného ľudského bytia, prostriedku zušľachťovania ľudskej duše, hlbokej pokore voči tvorivým úsiliam, sa prednášateľ, nový riaditeľ knižnice, nečakane pridružil k spoločnosti mladého, zato plodného poeta, postavil sa priamo vedľa neho s takou prirodzenosťou, ako by mal odjakživa pri ňom prenajaté miesto - v póze náležitej dobrým priateľom, prinajmenšom starým známym v dôvernom vzťahu.

Tento skutok mladíka očividne prekvapil, ani šajnu nemal, za čo môže vďačiť tomuto riaditeľovmu gestu, takejto pocty sa mu z jeho strany ešte nikdy neušlo, dokonca tak poriadne, mužne, si ešte navzájom ani ruky nepodali. A odrazu z ničoho nič ti ponúkajú hory-doly! Básnik v rozpakoch a dojatí z nečakanej „návštevy“ sa ocitol v ohromnej dileme, či si ozaj môže dovoliť osloviť svojho príležitostného suseda, ktorý jednostaj akosi zádumčivo, zato obradne a vytrvalo miešal kávu v porcelánovej šálke, pričom s hlboko sklonenou hlavou ani len fúzmi nemrdol, iba postával ako soľný stĺp, neprejavil žiadny znak toho, že by sa s hocikým chcel dať do reči, čo iba stupňovalo rozpaky poeta. „Vyrušiť vlka bezbranne i keď na vlastnej porte je odvážny skutok!“ spomenul si poet v bezradnej situácii na múdre slová zo svojho nedávneho čítania, pričom uznal, že táto síce sama osebe frapantná metafora nie je celkom primeraná a dôstojná pánovi riaditeľovi, zato bol tomu rád, pomohla mu, aby ňou aspoň sebe zdôvodnil svoju zbabelosť, pričom postávať povedľa nemo sa mu zdalo až príliš hlúpe. Mal dojem, že tok času sa zastavil a pretrvá iba jeho trápenie. Pociťoval nutnosť konať, lebo v tejto situácii si môže pomôcť iba on sám. Lež ako? Čo si počať? Nevedel. V bezradnom zúfalstve sa obrátil na Boha, začal sa v duchu modliť: - Zmiluj sa, Hospodine!... A čuduj sa svete, pomohlo to! Koleso času sa opäť rozhýbalo: „Hosť“ znenazdajky prestal s miešaním kávy, s očitým pôžitkom oblizol kávovú lyžičku, upil si z nápoja a poobzeral sa, akoby sa pripravoval na niečo neobyčajné, čo si vyžaduje opatrnosť, potom si končekmi prstov svojej pravice lahodne uhladil chlpaté fúzy, raz doprava, raz doľava, až sa iba tak zboka naklonil k básnikovi; diskrétne mu pošepol do ucha: keď mu to vyjde, aby sa zastavil v jeho kancelárii, svojou návštevou by ho skutočne poctil. Potom, po malej prestávke, len mimochodom utrúsil: zaručuje, keď príde, neoľutuje, má preňho prekvapenie, - narovnal sa, vypäl hruď, až sa mu dotýkala dopredu vysunutej končitej brady - póza štedrých dobrodincov, veľkorysých priateľov.

Oslovený ešte ani neprecitol z údivu, ešte menej stihol v plnej miere pochopiť celkovú situáciu, a pána riaditeľa už ani fuk. Ako nenápadne sa prikradol, tak rýchlo odišiel.

Poet sa najprv otriasol, či sa mu nesníva, potom znova a znova si pripomenul každé slovo „návštevníka“ a každý jeho pohyb, stokrát zvážil každý detail, aby zistil pravdivosť situácie, až dospel k pevnému presvedčeniu: neblúzni, čo v týchto chvíľach zažil s pánom riaditeľom, je nesporná realita, želanie a zvlášť spôsob jeho vyjadrenia je nepochybný prejav priazne. A jeho bezprostrednosť ešte viac je očarujúca a zaväzuje, bola by veľká škoda neprijať ponuku.

Slovom, prvý priamy osobný kontakt poeta s pánom riaditeľom preplnil nádejou, fascinoval a podnietil ho k zvedavosti. Rád by bol išiel za ním, rád by sa bol dozvedel o pripravovanom prekvapení, uvedomil si však, že za daných okolností sa nesluší predchádzať udalostiam, nedočkavosť by mohla robiť dojem detinskosti a nerád by sa prejavil ako dotieravec, nebola by to vhodná vizitka.

Poet nemal na výber, iba čakať, fantazírovať, hádať dôvody svojho úspechu a snívať, že po tomto sľubnom začiatku čo všetko príjemné ešte naňho čaká. Čím viac sníval, tým smelšie boli jeho predstavy do budúcnosti, dozrievalo v ňom presvedčenie, že svet sa okolo neho mení v jeho prospech. Z veľkého očakávania bol netrpezlivý ako dieťa, keď čaká na príchod Deda Mráza s vysnívaným darčekom, plynutie dní počítal takmer na prstoch, až po týždni dospel k rozhodnutiu, že by sa už mohol ohlásiť na návštevu bez podozrenia z nedočkavosti.

Brnkol riaditeľovi, či by ho mohol zajtra navštíviť.

... Samozrejme!... veľmi rád... čaká ho s veľkou láskou... dvere jeho kancelárie sú vždy otvorené velikánom ducha, pre poetov to platí dvojnásobne a pre jeho priateľov ešte viac...

... Velikáni ducha... poeti.... jeho priatelia... vychutnával a vykladal si poet riaditeľove jadrné slová a bolo mu síce neuveriteľné, že ho zaraďuje medzi svojich priateľov, zato v podvedomí mu to lahodilo a stupňovalo jeho sebavedomie.

Pozvaný od tejto chvíle myslel iba na stretnutie, pripravoval sa naň telesne i duševne, vo dne v noci. Prisnilo sa mu, že stál pred oltárom v akomsi chráme, okolo veľa, veľa ľudí, na organe hrali víťazný pochod z Verdiho Aidy. Prikvitol pán riaditeľ z knižnice, v reverende s plným lonom vavrínov, na hlave básnika uvil z nich veniec. Poet celú ceremóniu sledoval v zrkadle, odtiaľ sa mu prihováral ovenčený Petrarca... Potom sa ponáhľal domov, zvestovať radostnú novinku svojej mamičke (takto nazýval svoju druhú polovičku). Keď vystúpil na ulicu, vavríny sa na slnku začali topiť... Mláka sa stále dvíhala, siahala mu už po bradu... Pomoc! - vykríkol - a bol by sa utopil, keby sa nebol prebudil.

Poet veril v sny, a tento dokonca považoval za božie znamenie. Iba s tou ohavnou mlákou si nevedel čo počať. Možno sa mu to ani neprisnilo, iba si to namýšľa...

Ráno v deň návštevy si básnik po neobyčajne dlhej modlitbe ostrihal bradu, so zvláštnou starostlivosťou obliekol odev, ktorý nosil iba pri zriedkavých príležitostiach - naposledy, keď mal o pätnásť kíl menej - čistú bielu košeľu so žltým motýlikom, okolo krku si ovinul ohnivočervenú šatku, na hlavu si vybral spomedzi dvoch trošku mastný, zato krajší širák so širokou strieškou. Obuv mu žiadne starosti nerobila, keďže nemal na výber - iba rozčaptané, ošúchané, zato pohodlné topánky; nehodili sa síce k jeho slávnostnej toalete, na parket do plesovej siene, to ale teraz nie je podstatné; velikáni ducha sa nepozerajú dole pod nohy, lež ponad hlavu, do nebies, rozosmial sa v duchu a bol spokojný so sebou, ako duchaplne dokáže posúdiť danú situáciu.

Napriek nepokojnej noci sa vydal na cestu uvoľnený, v dobrej nálade, zato s nemalým vzrušením. Po ulici si veselo pískal ako po nejakom ľúbostnom dobrodružstve (i keď on ho mal ešte len pred sebou...), ba aj trilkoval ako vtáčik. Slávik na asfalte? Kde sa tu berie? - obzerali sa chodcovia, ale on nič nevnímal, šiel, a len šiel za svojim cieľom, všetko ostatné je akoby ani nebolo, a v jeho ceste by mu nikto nemohol prekážať. Veď jeho prvá privátna návšteva u pána riaditeľa sľubuje veľa, bude to príležitosť, keď si môžu navzájom nazrieť do kariet, tento krok môže byť rozhodujúci na ceste ďalšieho vývoja vzťahu. Môže to byť začiatok dosiaľ nepredvídaných vecí, ktoré môžu meniť osudy... Len aby tú sľubnú budúcnosť nepokazil akousi banalitou, aspoň v takýchto rozhodujúcich chvíľach by mal byť rozvážny, mal by vedieť, čo sa patrí, i keď kašle na formality, snažiť sa posúdiť sám seba kriticky. Cestou k stánku kultúry spáchal násilie na sebe: kúpil fľašu šampanského. Ak niekto áno, pán riaditeľ si to určite zaslúžil.

x

Už prvé chvíle v knižnici boli nad očakávanie, plné rozkoše a príjemných prekvapení. Hosťa vítala čiperná, dotieravo milá sekretárka, čo citlivé vnútro poeta nadmieru hrialo. „Stokráska“ - prekrstil ju už aj v mysli - otvorila dvere pracovne svojho šéfa dokorán. - Nech sa páči, ukázala na zamatom čalúnené kreslo pri fajčiarskom stolíku.

Sadol si presne naproti pracovnému stolu. - Skvelé výtvarné dielo! - upútali v tej chvíli jeho pozornosť na náprotivnej strane dva zoči-voči ležiace z ebenu vyrezávané leopardy, kvázi nosné piliere celej nábytkovej konštrukcie. Na stole vpravo kopa kníh, vľavo aspoň taká hŕba starostlivo poukladaných spisov. (Poriadok musí byť!) Cez škáru medzi dvoma kopami sa otváral výhľad na kreslo s vysokým operadlom, potiahnuté jemnou čiernou ligotavou kožou, vŕšiace sa nad stĺpmi kníh na stole. Medzi dvoma kopami malá busta Napoleona Bonaparte z bronzu veľkosti väčšej pästi, častým obchytávaním v hornej časti vyleštená (asi slúžila ako ťažidlo na spisy).

Vnímavý hosť mal o chvíľu celú pracovňu ako na dlani. Na náprotivnej stene visel obraz Einsteina, zľava Jeana-Paula Sartra, nad hlavou hosťa Guttenberga (iba na stene vpravo nebola žiadna „dekorácia“, tam zívalo veľké francúzske okno zakryté jemnou čipkovanou záclonou). Všetky tieto dojmy prvých chvíľ v kancelárii riaditeľa knižnice v sprievode báječnej sekretárky so zvonivým hlasom pôsobili na hosťa neobyčajne, očarujúco, ako v rozprávke. Poet mal dojem, že niečo podobné ešte nikdy nevidel. -Svätyňa práce! - skúmal nadšene všetky detaily miestnosti a v tejto chvíli sa cítil mimoriadne povďačný, že - vďaka hostiteľovi sa mu vôbec naskytla možnosť voľného vstupu. Dojatie z pocty a krásy, čo tu zažil a videl, vrcholilo, okrídlilo fantáziu básnika a Pegas by ho bol určite strhol do sveta snov, keby nebolo Stokrásky, ktorá ho nútila zotrvať v ešte krajšom svete skutočnosti, obletúvala ho sprava i zľava ako motýľ, informovala o prostredí, o inštitúcii, vyzvedala sa, štebotala o počasí, ako je vonku pekne, ibaže v tejto horúčave ide človeka šľak trafiť... Najlepšie by bolo kdesi v prírode pri vode. A či nie?.. Čajom, alebo kávou, či skôr koňakom, alebo tokajským si spríjemniť chvíle u pána riaditeľa? - spĺňala pokyn svojho šéfa.

Vďaka milému pohosteniu, elegantnej obsluhe, ešte viac pôsobivej réžii roztomilej Stokrásky sa čas na scéne pracoviska pána riaditeľa zastavil, stratil svoje dimenzie, poet zabudol na to, čo bolo, a nemyslel na to, čo bude, alebo čo by malo byť, vnímal iba prítomnosť, čaro chvíle, vsával do seba všetkými pórmi tela aj tie najdrobnejšie záchvevy okolo seba, mal dojem, že sa mu sníva. Neodmietal, neprotirečil, v podvedomí si želal, aby tento stav trval večne. (V tejto chvíli si neuvedomil, že akékoľvek skvelé divadlo raz dospeje ku koncu.)

x

Ako v divadle po predstavení, keď si herec zhodí masku, Stokráska sa odrazu zmenila, zvážnela, bola vecná a odmeraná: oznámila s primeranou úradníckou dôstojnosťou a s veľkým poľutovaním, že pán riaditeľ musel veľmi súrne odísť, pani manželka presne desať minút pred príchodom hosťa mu telefonicky rozkázala vrátiť sa domov, ako dôvod uviedla: zápcha toalety a čo je ešte horšie, svokra má hnačku! Chudák pán riaditeľ, ako by ho boli vystrelili, nestačil za sebou ani dvere zatvoriť... Ale že za chvíľku sa vráti a keby predsa nie, onú vec, kvôli ktorej v podstate milý hosť prišiel, zveril na ňu.

Stokráskino oznámenie nespôsobilo poetovi žiadne sklamanie, uvedené dobrodružstvo jej šéfa súvisiace s odpadovým kanálom bral normálne, vnímal všetko tak, akoby štebotala o slnečných dolinách, kvetnatých lúkach, prinajmenšom akoby mu rozprávala jednu z rozprávok Tisíc a jednej noci, akoby bol prišiel ani nie za direktorom, naopak, akoby sa jeho neprítomnosťou bola odstránila aj posledná prekážka na ceste splnenia jeho snov. V čom je vlastne problém, nechápal ospravedlňovanie sa svojej prekrásnej hostiteľky. V skutočnosti sa z jeho duše v tejto chvíli vytratili aj posledné omrvinky napätia spôsobeného dlhým čakaním na stretnutie s pánom riaditeľom, zvedavosťou na jeho pripravované prekvapenie. Sny, s ktorými vkročil do tohto domu, sa tiež úplne rozptýlili ako jemné obláčiky na jarnej oblohe. Akoby ich ani nikdy nebolo bývalo. Do jeho duše sa prebíjali nové city, nové predstavy do budúcnosti.

Nečakane zmenil hlas a pokračoval vážne, primerane situácii: Pán riaditeľ rozhodol správne: odstrániť zápchu, to nie je kumšt a hnačka môže mať závažné príčiny a ešte horšie následky, to nie je paráda, nebyť ostražitosti, môže to dopadnúť veľmi špatne, pán riaditeľ je predvídavý, vie, že najdôležitejšie je predísť komplikáciám, načo by si aj márnil čas kdejakými čarbákmi, poznamenal so strojenou sebairóniou, presvedčený, že veci sa vyvíjajú správne práve vďaka poľutovaniahodnej nehode v byte riaditeľa a že zmena okolností ženie vodu na jeho mlyn.

Hosť sa cítil už ako doma, akoby sem chodil už dlhšiu dobu, nadobudol odvahu prevziať riadenie vecí. Upokojoval svoju hostiteľku, že oni dvaja si určite poradia aj sami, neexistuje nič, čo by nedokázali vyriešiť a určite s tým bude spokojný aj pán riaditeľ. Bol čoraz smelší a dotieravejší

- Samým nám je veselšie, nie? - vtipkoval, ale myslel to vážne, pričom sa pozeral na ňu spýtavo. Ona akoby na znak súhlasu opätovala jeho pohľad ledva badateľným šibalským úsmevom v kútiku očí. Potom akoby zaváhala, veľavravne sa odmlčala, zvážnela a chvíľku postávala. Z jej očú sa šírila odhodlanosť a chlad.

- Tak teda poďme na to, - pohla sa smerom k dverám.

Zaviedla ho do veľkej miestnosti s malými oblokmi, z múrov sa šíril príjemný chlad, plynutie času pripomínal tikot pondusoviek zo začiatku minulého storočia. Miestnosť samá šedosť, ako púšť za súmraku, všetko páchlo potuchlinou, na policiach a podlahe hromada rozhádzaných kníh, čo pôsobilo dojmom nesmierneho chaosu. V strede miestnosti stál veľký barokový stôl s lesklou tabuľou, na ktorej, akoby v zrkadle, sa ligotali svetlá trojramenného lustra s tienidlami - dokonalá disharmónia s neporiadkom okolo.

- Je nám tesno, - vzdychla si sekretárka a pokračovala rozvážne, zato trošku ustarostene. - Nový riaditeľ si predsavzal spraviť poriadok, musíme uvoľniť miesto.

Odmlčala sa.

Prikročila k stolu. Zložila si ruky a hlboko sklonila hlavu, ako keby sa pripravila na veľavýznamné oznámenie. Vyčkala. Potom uprela svoj pohľad na hosťa:

- Asi už ani nemáte zo svojich prvých zbierok... môže to byť pre vás vzácne..., - siahla s teatrálnym pohybom po najmenšej z pomedzi kôp kníh a posunula ju k hosťovi.

- To je ale skutočné prekvapenie! - povedal básnik napoly ešte stále pretrvávajúci vo svete snov a bral knihy k sebe so zmiešanými pocitmi čo dokáže iba beznádejne zamilovaný básnik, keď v sexuálnej núdzi je nútený siahnuť po sebe.

- Keby sa ešte dačo našlo, dáme vám vedieť, - uisťovala ho sekretárka pri odchode s nápadným prejavom pocitu na tvári, že vykonala dobrý skutok a dodala: - Pán riaditeľ je dobrý človek, s ním sa dá rátať!

- Áno. Pán riaditeľ je dobrý človek...

- Tie knihy mohol dokonca aj vyhodiť. Alebo nie?!

- Mohol!...