Michal Hrivnák ● Kolega

Dlhé roky sme pracovali v tom istom ústave. Hoci vekový rozdiel medzi nami nebol žiadny, môj kolega na spoločenskom rebríku mal predo mnou vždy značný náskok. Už dávno zastával vysokú funkciu, keď ja ešte stále som bol iba obyčajným služobníkom.

Samo osebe nič mimoriadne v tom nie je (najmä ak ten druhý uspel zaslúžene), pripomínam to iba ako fakt a vôbec nie preto, že by kolega bol voči mne svoje postavenie zneužil, alebo že by bol robil u mňa výnimky. V podstate ani nemohol, keďže napriek spoločnému pracovisku zhodou okolností nikdy nebol mojím nariadeným. Toho času som si toto všetko ani neuvedomil, ani jeho kariéra ma akosi nezaujala. Spomínam si na svojho kolegu iba po dlhých rokoch, keď skutočne zasiahol do môjho života, i keď v konečnom dôsledku len okrajovo, nepatrným spôsobom. Iba teraz som si uvedomil, že vytváranie nášho vzájomného dlhoročného vzťahu predsa môže byť z určitého hľadiska zaujímavé a poučné, a - trošku nadsadene - moja spomienka na dobrodružstvá s ním časom snáď môže mať hodnotu akejsi spoločenskej "fosílie“.

x

Na ústave sme boli síce ako myši v tej istej diere, keďže naše kancelárie sa nachádzali na jednej chodbe, stretávali sme sa takmer denne, a predsa počas nášho dlhoročného „spolunažívania“ sme sotva prehodili zopár viet. „Má na starosti dôležité záležitosti, nemá času na prázdne reči“, takto som si spočiatku zdôvodňoval jeho zdržanlivý postoj voči mne a keďže inak pôsobil na mňa dojmom seriózneho človeka, vážil som si ho bezpodmienečne, preto na znak úcty som zďaleka dvíhal klobúk pred ním. Časom som však zistil, že môj kolega akosi nerešpektuje moju poklonu. Že si ma nevšímal na ulici, s tým by som sa ešte bol vyrovnal, ale že ani len na pôde ústavu, v tunajších kolektívoch, na spoločenských slávnostiach, posedeniach, na chodbe a pred svojou kanceláriou, nanajvýš iba vtedy, ak nablízku nebolo žiadneho stvorenia, ani len ošemetnej muchy, ktorá by bola odvrátila jeho pozornosť, to ma už nútilo zamyslieť sa, prehodnotiť celú svoju filozofiu o svojom vzťahu k nemu. Nebolo to ľahké, ale po mnohých nezdaroch a márnych pokusoch som sa zriekol všetkých nádejí na vytvorenie normálneho ľudského vzťahu s ním a rozhodol som sa riadiť inou životnou filozofiou: nekaziť si zdravie kvôli chrapúnstvu, nekomplikovať si zbytočne život, nezaťažovať si pamäť márnymi starosťami, a naučil som sa aj sám sa tváriť v jeho blízkosti rozpačito a slepo, len aby som náhodou nebol nútený konať tak, ako konajú normálni ľudia medzi sebou v osobnom styku... Po určitom čase som ho bral ako vzduch. Po rokoch sa mi podarilo vymazať z pamäti ešte aj jeho meno, dokonca už-už som si nepamätal ani na jeho tvár. Pravda, pomohli mi v tom aj spoločenské pohyby po roku 1989 - celospoločenská reorganizácia, privatizácia, frustrácia a čojaviem aké „ácie“, vďaka ktorým prebiehali neslýchané zmeny aj v mikrosvete jednotlivca, až do takej miery, že človek často sotva dokázal sledovať, čo sa deje v najužšom kruhu okolo neho. Takto sa mohlo stať, že iba dodatočne, po dlhšom čase, keď mi to ktosi pripomenul, som si uvedomil, že môj kolega už dávno ani v skutočnosti nechodí do ústavu. Pocit nedostatku z jeho neprítomnosti som nemal zrejme dôsledkom uvedených skutočností. Nič mi nepripomenulo, že na chodbe, na ktorej sa nachádza moja kancelária, ktosi chýba, že môj kolega sa aj fyzicky vytratil z môjho prostredia, ale pravda je taká, že keby boli múry slzy ronili pri jeho odchode, mňa by už ani to nebolo dojalo. Nuž, tak či onak, dnes by som sa už sotva pamätal, že som ho kedysi v živote stretol, ale keby aj predsa, nebol by som veril, že na križovatkách života sa ešte stretneme. Vtedy som ešte nevedel, že ľudské osudy sú občas nevyspytateľné.

x

Bol máj, rok tisícdeväťstodevädesiatdeväť. V parku kultúry a oddychu pod horou za mestom usporiadali oblastný majáles spojený s prehliadkou kultúrnych súborov a predajom čačiek-mačiek. Teploty ďaleko presahovali dlhoročný priemer, čapovalo sa pivo a sudové vína, guľáš sa varil vo veľkých kotloch, jeho výpary potlačili všetky vône jari, šírili sa po celom okolí, priťahoval živé stvorenia ako magnet - koľko psísk ňuchalo neďaleko kotlov spoza kríkov - ľudia sa len tak rútili hore svahom i dole svahom, krížom-krážom, od šiatra k šiatru, od kotlov k výčapom. Bola to skutočne ľudová veselica, pohla celou osadou. Avšak nič netrvá večne, raz aj kotly a sudy sa vyprázdnia, aj žalúdky sa naplnia, aj nožičky stvorené do tanca, hrdlo pre spev po dlhej zábave raz vypovedia službu... Slniečko ledva začalo strácať z intenzity, keď v parku kultúry a oddychu celodňová trma-vrma už tíchla. Záujemci už neprichádzali, ale ešte mnohí pretrvávali, grupovali sa do väčších-menších skupín, hluk vystriedala tichá vrava, ktorá splývala so šumom rozkvitnutých gaštanov. Je to akýsi prechod od zábavy k pokojnému odpočinku, k odchodu domov, stav, keď už stačilo zo všetkých dobrôt, jedál, tanca hudby i spevu. Pokračovať v tom, čo sa robilo doteraz s pôžitkom, sa už nechce, a - hoci možno ešte len podvedome - už túžiš po tichu a pokoji. Keďže však v ušiach sa ešte ozývajú melódie dňa, rytmus tancov, emocionálne si spútaný, nemáš dostatok vôle vypadnúť. Je to moment, keď zdanlivý chaos duše spôsobený masovou zábavou sa opäť usporiada, aj svet okolo - nepriehľadné sa stáva priehľadným, akoby sa odrazu všetko dostalo na svoje miesto.

Už mi nič nechýbalo, len fotel pred telkou, bol by som šiel domov, keby som bol mal s kým (človek si celý deň zvykne na spoločnosť, potom osamele mu je clivo), mojim kamarátom sa ešte nechcelo, potichu si začali pospevovať. Potuloval som sa, oťapený horúčavou od šiatra k šiatru, či by sa nenatrafil spoločník, s ktorým by sme sa odvliekli preč.

V tomto únavou utlmenom polotichu ktosi zvolal, vzduch sa zachvel, ale žiadny zmysel, iba chripľavý hlas sa šíril okolo. Čo sa to deje? - dvíhali sa pohľady zo všetkých strán. Hľa, chlapisko sa ženie krížom z druhej strany priestranstva, ľudí rúca z cesty aj sprava aj zľava, padajú ako dáke snopy, a neznámy sa len prebíja dopredu ako šialený. A to presne smerom ku mne! Žasol som. Mal by som sa mu vyhnúť, aby ma nepošliapal, blyslo mi vyľakanému mysľou. Avšak konať som už nemal času. Dodatočne už viem, v podstate hocičo by som bol robil zbytočne, veď „valibuk“ ma vôbec nemienil zraziť, chcel sa iba dostať ku mne čím skôr a čím bližšie. A keďže som nemohol ujsť, v ceste žiadnu prekážku nestrpel, dospel k vytýčenému cieľu; ako rýchlo sa hnal, tak strmo sa zastavil priamo pred mojím nosom.

- Priateľko! - oslovil ma.

Neviem, či z úľaku, alebo len z prekvapenia, sprvu som iba civel, nechápal som situáciu, hádam som nezachytil ani význam jeho slov. Čo som vnímal celkom jasne, to bola jeho vychudnutá, zarastená tvár, pokrčená rozhalená košeľa a ošúchané sako prehodené lajdácky cez plecia. A ešte jedno som vnímal: premenu jeho tváre, ako sa vytráca z nej radosť a zduchovnenosť a usádza sa na nej pocit sklamania, zrejme z toho, že som jeho radosť neopätoval. Počiatočný nezdar ho však nezlomil: - Brat môj! Aké to prekvapenie! - sypalo sa z neho naplno otvorenými ústami, a ja som naďalej len zízal, za maskou nadšenia, srdečnosti a bratskej lásky som mohol nanajvýš iba tušiť, kto asi sa za ňou môže skrývať.

Tohto „bezdomovca“ nebolo jednoduché identifikovať s mojím kolegom z ústavu, ktorý sa toho času - to treba uznať - vyznačoval svojou pedantnosťou, bol vždy ako zo škatuľky, čerstvo oholený, vždy čistá košeľa, bezvadný odev a nikdy nie bez kravaty. Keď som horko-ťažko definitívne zistil, že je to predsa len on, môj bývalý kolega z ústavu, nazdal som sa, že odpadnem. Chcelo sa mi utekať. Ale nepovažoval som to za dôstojné, nuž akosi zo sebaobrany som sa od tejto chvíle vedome tváril, že neviem, čo sa to robí, čo tento cudzí pán odomňa chce! On sa však nevzdal, rozhadzoval rukami, vyvaľoval oči, akoby vravel, tu som, ja som to, či si slepý ?! Tým horšie, že moja pamäť začala pracovať, ožívali spomienky. Aj po rokoch som sa jasne spomenul na jeden z jeho posledných ťahov voči mne, keď som sa rozhodol, že sa tiež naučím v správnej chvíli muchy odháňať... Schádzali sme sa na výročnú schôdzu ústavu. Bolo nás v skupine asi päť-šesť, kolegovia a priatelia, postávali sme v kruhu na dva-tri kroky od vchodu. Vošiel on. Obísť nás nemohol, zrejme v konečnom dôsledku ani nesmel a nechcel, keďže v našej spoločnosti boli aj jeho nadriadení. Nuž ako sa to patrí, prikmotril sa, začal, ako sa to obyčajne robí, podaním ruky. Keď pristúpil priamo ku mne a bol som pripravený, aby sme sa navzájom pozdravili, ako sa on pozdravil s ostatnými, nečakane mi ukázal chrbát, akoby ho v tejto chvíli bolo napadlo, že pre kolegu, s ktorým sa pred chvíľou pozdravil, má súrne a dôležité informácie; dal sa s ním do dôverného rozhovoru. Zotrval tu hodnú chvíľu, medzitým sa úplne uvoľnil a vtipkoval, s každým prehodil zopár slov, iba mne stále otáčal svoj široký chrbát. Potom ma celý deň obchádzal. Spomienka na tento a ďalšie podobné prípady v tejto chvíli môj vzdor voči kolegovi vystupňovala v dostatočnej miere. Myslel som na revanš, beztak skutočne som nemal chuť sa s ním baviť. Už teraz zámerne nechápavo som vyvaľoval naňho oči. „Ja vás nepoznám!“ - chcel som mu vmietnuť do tváre. Ale on ma predišiel, už ďalej znášať situáciu nemohol, vyhodil svoj posledný tromf: - Nuž sme kolegovia z ústavu! Nepamätáš sa?! - hrmelo z neho a nevedel som posúdiť, či ešte stále od radosti, alebo už od zlosti. V tejto chvíli by som bol milerád prezradil, že ho mám v pamäti, až príliš dobre sa pamätám na všetky jeho „milé“ ťahy voči mne. Ale ako som ho už bral na zreteľ dôkladnejšie, jeho úbohý stav, úpenlivý pohľad - mal som dojem, že sa rozplače - to moje bláznivo dôverčivé srdce ma pohlo k ľútosti. A v konečnom dôsledku človek sa mení, po toľkých rokoch prečo by sa nemohol udobriť aj on, začal som si robiť výčitky. Nuž zmiloval som sa nad ním.

- Á-a-a! - predstieral som svoje prekvapenie.

Táto moja reakcia úplne stačila, aby nadšenie môjho bývalého kolegu vyvrcholilo. Otvoril svoju náruč dokorán, aby ma privinul, ako toho najbližšieho... Kde som? Čo som? Ako sa mi vodí? - bol samá zvedavosť a srdečnosť. V čom by mi mohol pomôcť? Lebo vraj ak my, bývalí kolegovia, dokonca starí priatelia, ak si my navzájom nepomôžeme, nikto nám nepomôže. A keby mi on sám na to nestačil, zavolá na pomoc aj svojich priateľov, on neriešiteľné problémy nepozná, treba iba chcieť, rečnil dojato a nadšene. Medzitým vytiahol z vrecka priehrštie vizitiek. Čítal mená samých vysokopostavených vplyvných kamarátov, vynikajúcich, široko-ďaleko preslávených odborníkov (ani o jedinom z nich som v živote nepočul), potom zvýšil tón, narovnal sa, zdvihol pravicu so vztýčeným ukazovákom, aby som vedel, on nezabúda!... Nezabúda na spolustrávené roky, nezabúda na priateľov, bývalých milých kolegov, pričom pátral po stopách účinku svojich rečí v mojich očiach.

Už som sa vyrovnal s celou jeho minulosťou, už by som bol rád opätoval jeho srdečnosť, vyjadril vďaku za ochotu, ponúkanú pomoc už len zo zdvorilosti. A čo je najdôležitejšie, namôjdušu by ma bolo zaujímalo úprimne, čomu môžem ďakovať, že prinajmenšom za posledných desať rokov som ho vôbec nevidel, kde sa tu vzal a čo tu hľadá. Predsa som za nič neďakoval, nič som sa ho nepýtal, vďaka jeho výnimočným rečníckym schopnostiam som sa jednoducho nedostal k slovu, mohol som hovoriť nanajvýš len o tom, čo jeho zaujímalo. Iba dodatočne, keď som si v duchu vyhodnotil tento náš dialóg, v podstate jeho monológ, som prišiel na to, že by som sa bol pýtal zbytočne, lebo to, čo utratil o sebe, o svojich kontaktoch, bolo vyčerpávajúce z každého hľadiska, vyznievalo to, akoby sa mu vodilo čo najlepšie, akoby kraľoval priamo po boku Boha, alebo aspoň akoby jemu slúžilo pol krajiny.

- A čo nového v ústave? Ako sa ti tam vodí? - vracal sa opätovne k téme, ktorej som sa ustavične snažil vyhýbať. Nie že by som mal čo pred ním skrývať, lež aby som si ani náhodou nemusel spomenúť na staré dobrodružstvá s ním. Keď som to už ďalej nedokázal, priznal som sa úprimne, že robím v podstate to isté, čo som robil toho času, úplne ma to uspokojuje, moje úspechy v tejto oblasti uznávajú a oceňujú, a ja by som sa nezriekol svojho „remesla“ kvôli žiadnej funkcii.

Nadšenie môjho kolegu očividne ochablo, začal čudne krútiť hlavou, skôr vertikálnym, než horizontálnym smerom, pričom sa mi zdĺhavo pozeral do očú, akoby skúmal, či som normálny. Potom sa už na nič nepýtal, len sa pozeral ponad kotly a sudy do ničoho. Už som mohol hovoriť, o čom som chcel, aj pýtať sa, on z toho nič nevnímal, nereagoval, iba neprítomne hmkal a vzdychal. Akoby na záver celej epizódy nášho stretnutia elegantným pohybom siahol do bočného vrecka, vytiahol svoju vizitku - s textom obchodný poradca a organizátor - a nedbalo mi ju strčil pod nos.

- Čau, čau! - lúčil sa mladistvo, pričom ležérne mávol rukou a potichučky a pomaličky odchádzal a iba tak zo strany odvrkol ešte raz, keby som hocičo potreboval, on pomôže. Odvtedy som ho tu už nevidel. Zdrhol ako líška z prázdneho kurína.

Neviem, či zhodou okolností, alebo dôsledkom zmenenej orientácie môjho staronového priateľa-kolegu, po našom stretnutí v parku oddychu a kultúry sme sa v meste vídavali častejšie, viackrát sa ukázal v mojom užšom prostredí, či už na pracovisku, alebo na rôznych podujatiach, i keď mňa oslovil iba zriedka; občas robil dojem vyplašenej šelmy, ktorá sa po určitom čase opäť vracia tam, odkiaľ ju už raz vyhnali, ale predsa, ktovie z akých dôvodov, neprestal so svojimi návštevami... Vídaval som ho aj na ulici. Určitú dobu ma aj zastavoval, no nevyzvedal, mal pre mňa fantastické ponuky, od drevených varešiek, klepcov na myši, po modernú počítačovú techniku, a to všetko lacno iba pre mňa... A keďže som nikdy neprejavil žiadny záujem o jeho haraburdy, bol mimoriadne sklamaný, neskrýval to a, pochopiteľne, jeho záujem o mňa klesal, až si odvykol aj od toho, aby ma vôbec oslovil, nanajvýš iba zďaleka kývol, potom len mrmlal popod nos, a zase ma len obchádzal. Naposledy, keď ma uvidel v podnikovom bufete, radšej nevošiel, len aby sa mi nemusel prihovoriť.

Začali ma pobolievať kolená. Chodil som po lekároch. Tí mi veľa nepomohli. Už som aj pokrivkával. Raz popoludní, po nákupe, som sa s neveľkým igelitovým sáčkom vliekol k autobusovej zástavke. Niekto mi zozadu jemne potľapkal po pleci. Otočím sa, a koho nevidím: môj starodávny priateľ sa mi usmieva do tváre: že mi pomôže a bral mi z rukysáčok. - To nič, - odmietal som pomoc. Márne. Potom ma vzal pod pazuchu, že mi pomôže vystúpiť do autobusu. Protestoval som, ale on sa len namáhal, pomohol mi až do vnútra, domáhal sa miesta pre mňa, ako pre nejakého mrzáka, a pomáhal mi sadnúť si. Ešte dobre, že neotrčil dlaň, aby mi spolucestujúci prispeli... Signálny systém zadrnčal, dvere buchli a môj "pomocník" zotrval so mnou. Nič sa nestalo, vraj na nasledujúcej zástavke vystúpi, snažil sa zmierniť moje pohoršenie za zbytočnú námahu. A začal,... čo? ... ... kedy?...kde?... ako sa mi vodí? - ako by sme sa boli stretli prvýkrát. Márne som mu pripomínal každú jednu zástavku, on bez prestania iba mlel a mlel.

Po polhodine vystúpil spolu so mnou na konečnej.

- Aspoň sme si povedali pár viet, beztak sa vídavame zriedka, máme si čo navzájom povedať, - ťažkal si. A začal znova, kde som, čo som, ako sa mi vodí...

- A čo zdravie? - preriekol zhurta a pozeral na mňa skúmavo.

- Ujde to, - nechcel som sa sťažovať.

- Veru, v našom veku je to už všelijako, pobolieva tu a tam, - nedal sa striasť a čakal, čo ja na to. A keďže som nereagoval, pokračoval:

- Od hlavy po päty, vrátane nôh všetko v poriadku?..., - naznačoval.

- Maličkosť, pominie to... - odvrkol som.

- Bolí? - pýtal sa.

- Len aby to nebolo horšie.

- Len aby to nebolo horšie, - zopakoval vyčítavo, akoby ma bol pristihol, že nie som úprimný.

- Raz je to lepšie, inokedy horšie, - nemohol som nebyť úprimný a môj kolega sa začal vážne obávať o môj zdravotný stav.

- Iba chorý nebyť. Čo na to lekári?

- Iba hádajú.

- Tí mäsiari hnusní, človeka považujú za skúšobného zajaca a čo by len to, aj za dojnicu, - rozčúlil sa.

Slovom, choroba sem, choroba tam... lekári sú takí a onakí, trepal samé frázy. Unúvalo ma to a chcel som sa ho striasť. Pozrel som na hodinky.

- Ponáhľaš sa?

- Manželka čaká k večeri, pozrel som do sáčka.

To pomohlo, zrýchlil tempo, akoby mal obavy, že niečo zmešká a zmätene pokračoval.

- Zle je, nedobre, keď už aj pohybový mechanizmus zlyhá, takto chodiť predsa nemôžeš, si ešte mladý, čo na to baby, keď budeš chodiť o palici! - zavtipkoval medzitým. Ale ledva to dopovedal, už aj zvážnel, zamyslel sa, opäť uprel zrak na mňa a nečakane praskol prstom, akoby iba v tejto chvíli našiel východisko.

- Vieš čo, - bodol mi svojim ukazovákom do pŕs, - mám kamaráta, vynikajúci reumatológ, - pokračoval čoraz nadšenejšie, akoby našiel spôsob riešenia životne dôležitého problému, - choď za ním, je to môj najlepší kamarát, - pokračoval už seriózne a prehrabával sa vo vrecku, vytiahol vizitky, bleskurýchlo ich prekladal ako kúzelník, ktorý to robí deň čo deň. - To je ona, - mľaskol jazykom. - Zapíš si, - rozkázal. Keď mi nadiktoval adresu, telefón, a ako dajakému truľovi už piatykrát vysvetlil, ako sa tam dostanem, zmenil tón, a s dostatočnou dávkou sebavedomia a s náležitou dôstojnosťou dodal: - Odvolaj sa na mňa a máš všetko vybavené!

- Akože všetko? - nechápal som.

- Nuž všetko, veď sme priatelia, nie! Nezabúdaj, kamarát, existujú ešte skutočné priateľstvá, - vyhýbal sa priamej odpovedi - Čau, čau, - rozlúčil sa a nastúpil do autobusu v spätnom smere.

Nešiel som za jeho najlepším kamarátom, reumatológom, už na zástavke som vedel, že ponuku neprijmem, nie že by som mu bol nedôveroval, lež preto, že v živote som nikdy nevyužil žiadnu protekciu, takýto spôsob som považoval za žobranie. Preto toto rozhodnutie mi nespôsobilo žiadne problémy, ani ma len nenapadlo, a som mal pre to výčitky svedomia. Naopak, niekde v podvedomí som bol presvedčený, že kamarátovi môjho bývalého kolegu spravím len dobre, keď ho nebudem otravovať. Vec som považoval za definitívne uzavretú.

Minul asi týždeň, a už som zabudol na posledné spoločné dobrodružstvo so svojím bývalým kolegom, keď sme sa spolu viezli autobusom.

Večer zazvonil telefón. Volal môj kolega, aby som nerobil z neho šaša, je mu to veľmi trápne, jeho kamoš ma čakal a odvtedy čaká každý deň, už by aj odcestoval, iba kvôli mne to odkladá, a aby som vedel, priatelia svoj sľub dodržiavajú. Odkazuje mi, aby som prišiel pozajtra popoludní o tretej. Je to posledná možnosť.

Samozrejme, odkladať svoju návštevu som už nemohol, tobôž odmietnuť nie, bola by to veľká urážka, snáď by ju moji dobrodinci ani neprežili. Bolesť v kolenách sa mi nezmierňovala, uvažoval som, čo robiť, možno práve ponuka kolegu bude mojou spásou, prečo by som to nevyskúšal! Nech bude čo bude - rozhodol som.

x

Mal som pocit úspechu, keď som bez problémov našiel ulicu aj dom z konca 19. storočia, presne tak, ako mi to môj novopečený priateľ opísal.

Prostredie sa mi pozdávalo, samé kultúrne pamiatky, zeleň, spomenul som si na starostlivosť a obozretnosť, s akou ma kolega pripravil na túto návštevu, bol som mu povďačný, dojato som začal veriť, že existujú zázraky, skutočné priateľstvá.

Mal som už riešiť iba jednu vec, nájsť v dome ordináciu. Podľa pokynov domácich som mal vojsť do úzkeho dvora, samý betón, šnúry na sušenie šiat krížom-krážom, vzadu úzke práchnivejúce drevené schody, ktoré ma zaviedli do suterénu.

Zastavil som sa pred dverami s firemnou tabuľou: kus kartónového papiera obchytaný mastnými prstami visel na ešte matnejšom motúze (pravdepodobne z údenej slaniny), na kartóne text paličkovým písmom: MIŠO MASTIČKA, pod menom OLEJKÁR A MASÉR, a potom odlišným písmom v zátvorkách: Výlučne pre dievčatá do dvadsať rokov - zrejme to napísal nejaký chalan zo srandy.

Mal som radosť, že konečne som v cieli, len tá mastnota mi akosi vadila, kazila mi celkový dojem. Vysvetľoval som si to tým, že sem chodí veľa pacientov, aj krátkozrakí, nuž tú tabuľku si priťahujú, aby si ju mohli prečítať.

Zazvonil som, dvere sa otvorili elektronicky. Len čo som prekročil prah, okolo krku sa mi ovinula pavučina, visiaca z povaly, asi sa odtrhla prievanom, keď som vstúpil. Po pavučine liezol vypasený čierny pavúk, ešte šťastie, že nie dole na moju hlavu, totiž pavúkov (a žiab) sa hrozím a bojím odjakživa! Ocitol som sa v čakárni so zodratými kobercami, s jediným fajčiarskym stolíkom, na ňom plno pohúžvaných špinavých časopisov. Sadol som si. Duševný otras z pohľadu na pavúka našťastie trval iba chvíľku, lebo v tej chvíli sa privalil do miestnosti akýsi divoch, chlapík v zablatených bagančiach, v špinavých džínsoch, s poľovníckym klobúkom na hlave a s napchatým plecniakom na chrbte, z čoho som usúdil, že to môže byť iba Mišo Mastička, asi sa vracia zo zberu liečivých rastlín, keďže z kapsele mu trčali všelijaké gebuziny. Nevšimol si ma, mal asi iné povinnosti. Hnal sa do miestnosti, odkiaľ sa šírilo vrieskanie a praskot. - Kuš, fagani! - pozdravil otcovským spôsobom svoje ratolesti, ktoré práve hrali futbal. Zrejme aj na znak toho, že začína ordinovať, lebo vrieskanie skutočne zaniklo, iba steny ešte duneli. Potom chlapisko upriamilo pohľad na mňa. Šokovaný prostredím, dostal som triašku a oči mi vibrovali.

- Nervákov neprijímam, zapodievam sa len normálnymi pacientmi, - osopil sa na mňa a otváral dvere. - Nanajvýš môžem pomôcť, - vyťahoval z vrecka vizitky.

- Ja nie som ten... ale kamarát vášho kamaráta..., - vyrepetil som meno bývalého kolegu z ústavu.

- Áaa! Ozaj? - vylúdil na tvári čudný úškľabok a strčil ma do miestnosti zvanej ordinácia, akoby sa ospravedlňoval. Hodil ruksak do kúta, kde bola kopa kostí a čojaviemčo ešte.

Rozkázal mi vyzliecť sa.

Posadil ma na posteľ prikrytú konským pokrovcom, ktorá dobre, že sa podo mnou nerozpadla. Prehliadka sa začala. Olejkár Mastička ohmatával moje dolné končatiny a skúmavo si ich obzeral, ohýnal a vystieral. Potom svojimi mohutnými lopatami uchopil priehlavok raz jednej, potom druhej nohy, zatočil nimi raz doprava, raz doľava tak, že mi ešte aj rebrá zapraskali. Bolí? - zobúdzal ma nato z mdloby. A keďže som od bolesti ani muknúť nevedel, „choroba staroba“ - víťazoslávne a náležitou olejkárskou dôstojnosťou konštatoval bezpochybnú diagnózu. A hneď začal baliť mastičky za celý igelitový sáčok, vypchal mi ešte aj vrecká, vraj exkluzívna medicína iba pre moje kolená, koštuje ledva viac ako desaťtisíc, vrátane, samozrejme, takmer beznádejného prebúdzania z mdloby. Toľko služieb a za málo! Vraj iba pre istotu, keby predsa tie kolená neposlúchli, mastičkár strčil mi medzi tégliky a tuby vizitku svojho kolegu, vynikajúceho špecialistu iba na kolená.

Ledva som sa vládal vytackať na čerstvý vzduch.

Na ulici obsmŕdal Mastičkov najlepší kamarát, môj dobrodinec a bývalý kolega z ústavu.