Roman Bednár ● Byzantínec - mudrc kráľa Svätopluka

(Úryvok z dvojdielneho historického románu)

Roman Bednár, riaditeľ Slovenského kultúrneho a tlačového centra v Nemecku, patri k najplodnejším a žánrovo najvšestrannejším súčasným slovenským spisovateľom. Koncom roka vychádza jeho 19. knižná publikácia, ktorá je zároveň 6. knihou z jeho autorskej edície o kozme - Kozmos, duch a vedomie. K jeho knižným titulom patria napríklad: Proroctvá a tajomstvá kozmu, Najväčší géniovia západnej civilizácie, Cesty životom, Slovensko v Európe 21. storočia; Súčasné Nemecko za fasádou demokracie, psychologicky román Spoveď psychiatra, historicky román Nofretete a echnaton, básnická zbierka Kozmické melódie.

Predseda Obce Slovákov v ČR Peter Lipták o autorovi pri prezentácii jeho literárneho diela v Prahe o. i. povedal: „Meno tohto autora si treba dobre zapamätať z viacerých dôvodov. Roman Bednár z môjho pohľadu objavil novu myšlienkovú galaxiu. Svet jeho iskrivých myšlienok rezonuje so sivou hmotou v mojej lebke tak dokonale, že to spôsobuje rozkoš. Čítať jeho knihy znamená dopúšťať sa hriešnej roztopašnosti tých najbohatších myšlienkových orgií. Milujem tento druh vzrušenia.”

O jeho dvojdielnom historickom románe z Veľkej Moravy, z ktorého úryvok ponúkame našim čitateľom, napísal bývalý minister školstva SR Milan Ftáčnik o. i.: „Ako minister školstva si na tomto historickom románe cením predovšetkým to, že je napísaný tak, že by mal nájsť pozitívnu odozvu najmä u mladšej generácie. Má dve veľké prednosti - z jeho riadkov cítiť básnika a rozprávača, a ponuka pestrú paletu pozoruhodných poznatkov z najstaršieho obdobia slovanských dejín.”.

Návrat domov na Veľkú Moravu

„Najväčší mudrci sú tí, ktorí ustavične pochybujú o svojej múdrosti.”

V ten večer, keď Anastázius vystúpil z lode v prístave na Zlatom Rohu v Bospore, si veľmi dobre spomínal na to, aký úžasný dojem na neho urobil Konštantinopol, keď doň zavítal po prvý raz. No teraz, keď už zažil Bagdad, Damask, aj Alexandriu, sa mu Konštantinopol zdal menej impozantný. Najviac sa jeho srdce tešilo z toho, že stretne svojich starých priateľov a učiteľov. Trápila ho však aj neistota, keď si pomyslel na Melinu a najmä na to, či sa ešte nevydala. Už dávno nemal od nej nijaké správy a v poslednom liste mu naliehavo oznamovala, že ak sa čoskoro nevráti, bude to musieť urobiť.

Nikto z jeho starých priateľov nevedel, že je opäť v meste. Rozhodol sa, že zatiaľ predbežne nepôjde k Johannovi z Kapadokie, kde voľakedy býval, ale prenocuje v niektorom z prístavných hostincov a až na druhý deň ponavštevuje priateľov. Zaumienil si, že potom podvečer vyhľadá Melinu. Najprv sa však chcel prezvedieť, či je ešte voľná. Až potom sa rozhodne, ako usporiada svoj ďalší život, ktorý sa mu tragickou smrťou Arsinoe akosi vymkol z rúk a trochu stratil svoju niť, ktorej odvíjanie až dosiaľ úspešne určoval sám.

Ráno vstal neskôr, ako zvyčajne a až okolo desiatej sa vybral k Johannovi. Mesto ponúkalo, ako vždy, neobyčajne fascinujúcu pestrosť ruchu a zhonu. Človek ho nikdy nemohol zažiť v akomsi stave nečinnosti, ničnerobenia či dokonca pasívneho oddychu. Viackrát prešiel najznámejšími miestami. Neďaleko svojho najobľúbenejšieho miesta v Konštantinopole, veľkolepého chrámu Hagie Sofie, zbadal, že oproti nemu kráčal pomerne veľký sprievod neozbrojených cudzích mužov. Bol skúseným svetobežníkom a hneď si bol istý, že to musia byť poslovia, ktorí sem prišli z nejakej vzdialenej krajiny na audienciu k byzantskému vládcovi. Byzantský dvor takmer neprestajne navštevovali najrôznejší poslovia a sprievody vyslancov a diplomatov z Európy, Ázie a Afriky.

Anastázius v živote už videl mnoho poslov, a to nielen u cisára v Konštantinopole, ale aj u kalifa v Bagdade a u jeho miestodržiteľa v Alexandrii. Podľa šiat a krojov hneď vedel rozoznať, odkiaľ pochádzajú. Tentoraz si tým však nebol celkom istý a až po chvíli mu zišlo na um, že by to mohli byť Slovania.

Keď nejaký čas so záujmom pozoroval mužov, ktorí svojím správaním vyžarovali prostotu a jednoduchosť, zároveň však aj úžasnú dôstojnosť a hrdosť, pocítil voči nim silné sympatie. Bol tým sám prekvapený, lebo rozum mu hovoril, že sú mu celkom cudzí a nemá s nimi nič spoločné. Pomyslel si, že to azda súvisí s tým, že jeden z mužov sa naňho dosť nápadne podobal.

Poslov sprevádzali aj niekoľkí byzantskí úradníci, ktorých úlohou bolo priviesť ich na úrad, kde sa museli pri príchode oficiálne prihlásiť a pri odchode odhlásiť. Okrem toho ich povinnosťou bolo starať sa aj o to, aby poslovia pred prijatím u cisára neprišli do priameho kontaktu s domácimi obyvateľmi. Bolo to preto, aby sa v rozhovoroch s nimi nedozvedeli niečo, čo by v ich očiach mohlo narušiť veľkosť cisárovho majestátu a urobiť z neho obyčajného smrteľníka.

Sprevádzal ich pohľadom, ako vchádzali do veľkolepého chrámu Božej Múdrosti, kam úradníci zahraničného úradu úmyselne vodievali poslov a diplomatov z cudzích krajín. Veľkosť a nesmierna nádhera chrámu v nich mala vyvolať dojem bezvýznamnosti ich krajiny voči Byzancii a už vopred mali nadobudnúť patričný rešpekt pred nesmiernou mocou cisára a vo všetkom sa jej podriadiť.

Už len bohoslužby v chráme, najmä slávnostné, sprevádzané krásnym spevom a hudbou, v prostredí, kde všetko vyvolávalo údiv a úžas - skvelé maľby, množstvo nápadných svetiel a nádherných dekorácií, záplavy omamných vôní z kadidiel, neobyčajnosť kultových ceremónií - to všetko muselo v cudzincoch zanechať ohromujúci a nezabudnuteľný dojem. Takto spracovaní sa mali objaviť s roztrasenými kolenami pred trónom byzantského cisára, pokorou priam padajúc do prachu.

X X X

Stretnutie s Johannom bol dojímavo srdečné. Prekvapil ho, lebo služobníkovi, ktorý mu otvoril bránu jeho domu, zakázal oznámiť pánovi, že je tu, a do miestnosti, kde práve obedoval, vstúpil neohlásený.

Keď sa Johannes namrzene obzrel, lebo si myslel, že ho pri obede ruší niektorý zo služobníkov, čo neznášal, od údivu takmer ustrnul a len mrmlal:

“Anastázius, Anastáius, si to naozaj ty?” Potom vyskočil, div že neprevrhol misu s voňajúcou pariacou sa polievkou, tak rýchlo ho chcel vziať do náručia a priateľsky vyobjímať. Nevideli sa niekoľko rokov.

Prešli dobré dve hodiny a oni stále nemohli skončiť, tak veľa si mali čo povedať. Od Johanna sa dozvedel, že Melina sa ešte nevydala a čaká na neho, napriek veľkému odporu rodičov. Tvár mu zažiarila radosťou. Johannes mu rozprával, že ešte viac opeknela a pytači si u nich podávajú kľučku, lebo okrem toho, že je veľmi bohatá, je aj jednou z najkrajších mladých žien v meste.

Anastáziovi sa uľavilo a zo srdca mu spadol ťažký kameň. Melina na neho čaká. Čo si viac mohol želať?! Boh bol naozaj voči nemu milosrdný a žičil mu šťastie. V kútiku srdca však stále cítil smútok a veľkú ľútosť nad stratou Arsinoe.

Odrazu si spomenul na stretnutie s cudzím sprievodom pri chráme Božej Múdrosti a srdce sa mu divne rozochvelo, hoci nevedel prečo. Opýtal sa starého priateľa:

“Povedz mi Johannes, odkiaľ sú poslovia, ktorých som stretol pred niekoľkými hodinami pri chráme a ktorých sprevádzali naši úradníci na bohoslužby? Podľa ich šatu sa mi zdalo, že sú to Slovania, alebo sa mýlim?”

Johannes vedel o všetkom, čo sa týkalo zahraničnej diplomacie byzantského dvora, a bol informovaný aj o všetkých udalostiach jeho aktuálnej politiky. Preto mu vedel presne povedať, kto sú cudzinci a prečo prišli do Konštantinopola:

“Nemýliš si sa. Sú to skutočne Slovania. Rastislav, kráľ Veľkej Moravy, poslal svojich poslov k nášmu cisárovi so žiadosťou o vyslanie misionárov. Chce, aby jeho ľud prijal naše kresťanstvo, a nie franské. Milší mu je vplyv Byzancie, než vplyv Frankov. Jeho vyslanci sú tu už niekoľko týždňov a zajtra po rozlúčkovej audiencii odchádzajú naspäť do svojej vlasti spolu s našimi učencami a misionármi Konštantínom a Metodom, ktorí sa na žiadosť Michala podujali učiť ich byzantskej kresťanskej vierouke.”

Čosi nevysvetliteľné v Anastáziovom vnútri ho nutkalo, aby Johannovi kládol ďalšie a ďalšie otázky týkajúce sa posolstva z Veľkej Moravy: “Čo sú to za ľudia? Bol si s nimi? Hovoril si s nimi?”

“Samozrejme, že áno. Spolu s Fotiom sme sa zúčastnili na slávnostnej audiencii, keď ich cisár prijal a v jeho poverení sme pomáhali organizovať prípravy na odchod Konštantína a Metoda a ich sprievodcov spolu s veľkomoravským posolstvom naspäť k Rastislavovi. Jeho poslovia sú veľmi vzdelaní a kultivovaní veľmoži a Michalovi priniesli množstvo vzácnych darov. Často sme sa nimi rozprávali aj súkromne a dozvedeli sme sa veľa o ich krajine. Prekvapilo nás, že boli veľmi dobre informovaní o Byzancii, i o našej politike. Cisára sme potom presviedčali, že ich nemožno podceňovať a že Veľkej Morave treba venovať zvýšenú pozornosť, lebo jej vojenská i ekonomická sila rastie a môže sa pre nás stať veľmi významným spojencom.

Cisár si naše rady vzal k srdcu a na dvore sa im pri slávnostnej audiencii dostalo vysokej pocty, práve tak, ako sa dostala vyslancom iných významných krajín. Poslovia z Veľkej Moravy boli veľmi prekvapení a ohromení vznešenosťou, bohatstvom a prepychom reprezentačných siení paláca. Nevedeli, kam sa majú skôr pozerať. No podobne sa viedlo aj iným poslom. Michal sa k Slovanom správal veľmi blahosklonne a na naše odporúčanie aj veľmi žičlivo. Prejavil nápadnú radosť z prinesených darov a sľúbil, že splní prosbu ich kráľa. Zajtra sa s nimi budeme lúčiť.”

Bolo už neskoré popoludnie, keď Anastázius odchádzal od Johanna. Stále musel myslieť na pochvalné uznanlivé slová múdreho učeného Johanna o slovanských posloch. Ostro to kontrastovalo so všetkým negatívnym, čo mu o Slovanoch rozprávali jeho otec, aj Eutymios. Prečo tak robili? Najmä mienka jeho starého múdreho solúnskeho učiteľa sa nemohla tak veľmi odlišovať od toho, čo mu teraz o Slovanoch porozprával Johannes! V čom to len mohlo tkvieť, že sa mu snažil nahovoriť čosi celkom iné? Chceli ho z nejakého dôvodu odradiť od toho, aby im venoval pozornosť a zaoberal sa nimi? Ale prečo? Prečo?

Na to nevedel odpoveď. Nepríjemne sa ho dotkla aj správa, že u cisára upadol do nemilosti. Johannes mu naznačil, že sa veľmi nahneval, keď sa dozvedel, že odišiel ku kalifovi do Bagdadu, a potom v jeho poverení do Alexandrie. A to bez jeho cisárskeho súhlasu!

Po odchode od Johanna vykonal ešte viacero krátkych návštev, medzi nimi aj jednu dlhšiu u Fotia. Dohodol sa s ním, že na druhý deň ráno ho vezme so sebou do paláca, kde sa mal zúčastniť rozlúčkového ceremoniálu s Rastislavovými poslami.

Keď skončil poslednú návštevu, bolo už neskoro v noci. Stretnutie s Melinou odložil až na druhý deň. Keď zaspával, opäť musel myslieť na cudzích mužov z Veľkej Moravy. Únava však spôsobila, že ihneď zaspal.

V noci mal divný, veľmi desivý sen. Snívalo sa mu, že bol malým chlapcom a bol v nejakom horiacom dome. Bol tam s mužom, ktorý nebol jeho otec, no prihováral sa mu ako svojmu synovi. Mužova tvár sa nápadne podobala tvári jedného z poslov, ktorých videl v sprievode cudzincov pred chrámom Božej Múdrosti a ktorú si hneď všimol, lebo mu v mnohom pripomínala jeho vlastnú tvár. Potom sa v dome objavila žena. Nebola to jeho matka, no on ju volal mamou. Odrazu na otca, ktorý nebol jeho otcom, padla žeravá klada a usmrtila ho. Anastázius sa od hrôzy triasol. Vtom na ženu, ktorú oslovoval mama, skočil obrovský potkan a rozhryzol jej celé brucho. Z roztrhnutého brucha začal striekať taký silný prúd krvi, že potkana okamžite rozpučil. Všetci traja ležali vedľa seba mŕtvi - muž, žena i potkan a on sa spotený prebudil. Noc už pokročila, no ešte sa nebrieždilo. Pristihol sa pri tom, že rozospatý mrmlal akési slovo v reči, ktorú nepoznal: Hrozné, hrozné. O chvíľu však zas tvrdo zaspal.

Keď sa ráno zobudil, zo sna mu ostali len útržky. Jasne si pamätal len to, že v noci opakoval akési neznáme slovo, o ktorom nevedel, kde sa ho naučil. Spomínal si, že vo sne videl nejakého muža, ktorý sa priam na nerozoznanie podobal na jedného zo slovanských poslov kráľa Rastislava. Bol to ten, čo sa naňho podobal.

Naraz sa v ňom ozvalo nutkanie, že musí ísť do paláca skôr, než poslovia odídu, a porozprávať sa s nimi. Nevedel, čo sa s ním deje, a čo ho ženie. Vedel len to, že tam pôjde a stretnutie s Melinou opäť odsunie na neskôr. Nemal nijakú predstavu, o čom sa s nimi chce rozprávať, cítil však, že to stoj čo stoj musí vykonať. Nejaký vnútorný hlas mu hovoril, že stretnutie s nimi bude znamenať pre neho niečo osudové, niečo rozhodujúce v jeho živote.

X X X

Keď Fotios a Anastázius prišli na nádvorie paláca, príprava slovanského sprievodu na odchod bola už v plnom prúde. Poslovia mali za sebou dlhý rušný pobyt v Konštantinopole, vyplnený mnohými starosťami i radosťami. Bolo na nich vidieť veľkú spokojnosť a zadosťučinenie, že splnili svoju úlohu a byzantský cisár vyhovel žiadosti ich panovníka. Nič lepšie sa im nemohlo stať. Dosiahli viac, než dúfali.

Byzancia akceptovala ich vlasť ako spojenca a na dvore i všade inde sa im dostalo zdvorilého zaobchádzania. Rastislavovi prinášali mnoho vzácnych darov od cisára, aj jeho písomný odkaz, v ktorom mu okrem iného tlmočil svoju priateľskú náklonnosť a zhovievavú dobroprajnosť. No najviac poslov tešilo to, že vyslal dvoch zo svojich vynikajúcich ľudí, učeného filozofa Konštantína a skúseného Metoda, dvoch solúnskych bratov. Bolo nanajvýš potešiteľné, že takí múdri učitelia boli ochotní odísť k Slovanom do ich Staroslovenskej ríše, žiť s nimi a učiť ich kresťanstvo.

Obaja učenci, aj vodcovia sprievodu, najvýznamnejší Rastislavovi veľmoži, boli ešte na rozlúčkovej audiencii u cisára, kam sa pobral aj Fotios. Anastázius zostal na nádvorí a pozoroval dianie. Po chvíli sa pridružil k dvom Slovanom zo sprievodu, ktorí sa spolu rozprávali a boli k nemu obrátení chrbtom.

S prekvapením zbadal, že jeden z nich bol už spomínaný muž, ktorý sa naňho podobal a ktorého tvár ho prenasledovala aj v nočnom sne. Prv, než ich oslovil, sa pozorne započúval do ich zvláštnej, no veľmi zvučnej reči. Cítil, ako ho jej melodická ľubozvučnosť priam magicky priťahuje a vťahuje do seba.

Muži sa na neho priateľsky usmiali, pozdravili ho kali mera - dobrý deň - a pokračovali v rozhovore. Anastázius sa mimoriadne sústredil, aby sa zžil a vnútorne spojil s rytmom ich reči a aby zachytil aj jednotlivé slová.

Už zakrátko sa udialo čosi nevysvetliteľné, čosi, čo preniklo až do samej podstaty jeho bytosti a nepredstaviteľne ňou otriaslo. Slová neznámej reči, ktoré najprv zachytával len sem-tam, ako ničnehovoriacu kombináciu hlások, sa v jeho vedomí tu a tam začali odievať do šatu, ktorému jeho mozog odrazu začal priraďovať aj význam, ktorému sčasti rozumel. Zmocňoval sa ho bezhraničný úžas.

Jeho tvár musela veľmi intenzívne vyjadrovať, že sa v ňom deje niečo mimoriadne, lebo cudzinci odrazu prestali hovoriť a jeden z nich sa ho obstojnou gréčtinou opýtal, či mu prišlo nevoľno. Vzrušene urobil rukou odmietavý posunok a zhlboka dýchajúc, priam vo vytržení, zakričal na nich po grécky:

“Hovorte ďalej, rozprávajte sa ďalej vašou rečou! Chcem ju počúvať! Musím ju počúvať!” No muži už nehovorili nič. Zarazene mlčali a hľadeli na neho plní údivu, premýšľajúc, či sa mu v hlave niečo neporobilo.

Po kratučkej chvíli ticha však ďalšie slovo, čo vyletelo z jeho úst ako zadržiavaná riava, už zaznelo v staroslovenčine. Takmer na nich zahrmel:

“Hovorte! Hovorte! Hovorte, chcem vám počuť! Tak hovorte, aby počuť som.”

Ich úžas nepoznal hraníc. Teraz už naozaj nevedeli, čo si o veci majú myslieť. A on pokračoval trhane ďalej vo svojej rodnej reči, pričom dostala vyčítavé zafarbenie: “Prečo nechcieť hovoriť? Prečo len nechcieť so mnou hovoriť?”

Pozerali sa na neho ďalej v nemom úžase. Jeho hlas nečakane prešiel do plačlivého tónu a teraz sa prihováral sám sebe: “Ako to, že hovorím táto reč? Odkiaľ viem hovoriť táto reč?”

Obaja Slovania patrili k výkvetu múdrych a schopných ľudí svojej krajiny a ako Slovanom im bol svet emócií a ľudskej duše neobyčajne blízky a vedeli doň hlboko nazrieť. Veľmi rýchlo pochopili, že v duši muža v šatách Byzantínca sa odohráva nejaká strašná dráma, ktorá musí súvisieť s ich rečou a s ich národom. Začali sa mu prihovárať pomaly a neobyčajne prívetivo po staroslovensky.

Rozumel im takmer všetko a odrazu cítil, akoby kdesi v jeho vnútri niekto alebo niečo strhlo temný závoj, čo zakrýval a zahaľoval časť jeho života - časť jeho útleho detstva. Vnútorným zrakom zrazu videl malú dedinu na brehu rieky a vedel, že sa volala Drevňa. Bola jeho rodiskom, v nej bol doma. Potom sa videl vo veľkom drevenom dome a okolo neho boli dievčatá, jeho sestry. Objavila sa krásna žena s nežnou tvárou, jeho mama. K stolu, kde práve jedol, sa pridružil veľký silný muž a jeho tvár - nie, to nebolo možné, no predsa to bolo tak - sa podobala tvári muža, ktorý stál pred ním na nádvorí cisárovho paláca, a zrazu vedel, že to bol jeho otec. V tom okamihu pochopil, že sa musel veľmi podobať naňho.

Potom sa obraz pred jeho vnútorným zrakom zmenil a videl horiacu Drevňu, počul krik a zúfalý nárek ranených, zúfalo sa brániacich Drevňanov a rev víťaziacich divých Avarov. Uzrel mŕtvoly a medzi nimi i svojho otca. Tento obraz vystriedal iný. Bol doma a bezmocne sa pozeral, ako jeho krásnu mamu znásilňovali dvaja Avari. Keď ju nechali ležať, objavila sa v jej ruke dýka. Prepichla ňou jedného z nich a potom aj seba. Ďalší obraz sa vynoril z jeho akoby hmlistou clonou zastretého zabudnutého skorého detstva. Videl, ako ho nejaký Avar vo svojej osade odovzdáva mužovi oblečenému v šatách byzantského kupca. Jeho tvár bola nejasná, nerozoznával jej črty, no vtom sa vyjasnila a on si s úžasom uvedomil, že to bol jeho “otec” Georgios.

Jeho duša sa odrazu vrátila späť do prítomnosti a začala ju opäť normálne vnímať, no súčasne sa mu vrátili aj spomienky na stratenú minulosť a v nich existovali všetky dôležité udalosti tak, ako ich zažil. Vedel, kto bol naozaj, a vedel aj to, prečo rozumie a vie staroslovensky. Celá nekonečná cesta do veľmi dávnej minulosti jeho života netrvala dlhšie, ako pol minúty, možno dokonca i menej. Napriek tomu sa do jeho vedomia znova zapísali udalosti, ktoré v skutočnosti trvali niekoľko týždňov, ba mesiacov.

Potom prehovoril k mužom, ktorí boli čoraz väčšmi zarazení a už premýšľali, že pôjdu privolať nejakých Byzantíncov, aby pomohli svojmu krajanovi. Boli presvedčení, že sa s ním deje čosi veľmi podivné, čosi, čo sa nachádza mimo ľudských zmyslov. On akoby čítal ich myšlienky:

“Nemusíte ísť nikoho volať, už mi nie je nič. Predovšetkým nemusíte volať nijakých Byzantíncov, lebo nie som Byzantínec.” Jeho slovenčina sa pozoruhodne zlepšila. Bola celkom plynulá, i keď hovoril pomaly. Pokračoval:

“Práve som sa znova narodil a v mojom novom živote som prestal byť Byzantíncom, stal som sa... ach čo, nechajme to tak, pre vás to nie je dôležité a vysvetľovanie by bolo veľmi zdĺhavé a komplikované. Je to neuveriteľné a nepochopiteľné aj pre mňa, nie to ešte pre vás. Isté veci z môjho života sú mi jasné až teraz. To všetko je také zvláštne a nevšedné, že by sa o tom dala napísať neobyčajne pútavá kniha. Ktovie, azda ju raz napíšem a ak, tak bude vo vašej, čo to hovorím, v našej reči a budete si ju môcť prečítať aj vy.(Neuvedomil si, že jeho krajania ešte nepoznali písmo.)

Teraz však konečne viem jedno - viem, kto som, viem odkiaľ prichádzam a konečne viem aj to najdôležitejšie: Viem, kam pôjdem, ba kam nevyhnutne musím ísť. Pôjdem tam, odkiaľ pochádzam. Vrátim sa tam, kde stála moja kolíska a vrátim sa tam, kde som sa narodil. Pôjdem s vami naspäť na Veľkú Moravu, tam chcem žiť i umrieť. Tam žili a zahynuli moja matka, otec i moje drahé sestry. Viem, a cítim, že je to najkrajšia zem pod slnkom a že v nej žijú najlepší ľudia. Patrím k nim a oni patria ku mne. Staroslovensko bude mojou domovinou a keď ma Pán povolá k sebe - bude aj mohylou mojich kostí.”

Keď dohovoril, všetci traja mali slzy v očiach a dvaja slovenskí veľmoži pochopili, že sa stali svedkami nevšedného návratu strateného syna do jeho vlasti. Hoci bol od nej ešte nesmierne ďaleko, jeho duša sa už do nej vrátila a prebývala medzi svojimi.

X X X

Medzitým sa skončila slávnostná rozlúčka popredných členov posolstva s cisárom a cudzí muži prichádzali na nádvorie. Fotios kráčal spolu s Konštantínom a Metodom. Prišiel s nimi k Anastáziovi a navzájom ich predstavil. Anastázius sa opýtal Konštantína:

“Ctihodný Konštantín, počul som už veľa o tvojej veľkej múdrosti a som nesmierne rád, že sa naše cesty konečne skrížili a môžem ťa spoznať. Rád by som ti však položil jednu otázku, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. Prečo ty, veľký byzantský učenec, odchádzaš vyučovať taký barbarský nevedomý národ, ako sú Slovania? To je názor, ktorý o nich máme my, Byzantínci. Tak ma to učil môj otec Georgios i môj ctihodný učiteľ Eutymios.”

“Syn môj, múdry Anastázius, aj ja som už počul veľa o tebe. Hovoria, že si už vo veľmi mladom veku bol jeden z najlepších filozofov a lekárov našej ríše. Neviem, prečo ťa tak učili, či z nevedomosti - čo sa však celkom iste netýka Eutymia - alebo preto, že sa na nich, ako na mladý národ pozerali povýšenecky, ako to robí väčšina z nás. No vedz, že Slovania ani zďaleka nie sú takí barbari, ako sa u nás hovorí.

Viem to z vlastnej skúsenosti, lebo moja matka bola polovičná Slovanka a jej vďačím za to, že ich reč celkom obstojne ovládam a prezradím ti, že je to veľmi pekná melodická reč. No dnes to o mne okrem Fotia a Leona nevie nik.”

„Viem, múdry Konštantín, viem. Teraz už aj ja viem, aká je slovenčina krásna,” skočil mu do reči Anastázius a Fotios pozrel na neho prekvapene, lebo nevedel, kde sa mohol naučiť reč Slovanov, keď bol tak dlho v Arábii a Egypte. Bolo mu známe, že ju predtým ju nepoznal. No Konštantín, ktorý nemohol tušiť, o čo ide, pokračoval oduševnene vo svojej “obhajobe” Slovanov:

“Slovania sú veľmi srdeční, pohostinní a priateľskí ľudia, plní emócií. Rýchlo sa rozplačú, rýchlo sa rozosmejú. Majú prekrásne piesne, očarujúce rozprávky a povesti a zvláštne zádumčivé báje. Ich piesne sú plné citov a rozozvučia každé srdce. Moja matka mi ich často spievala a niektoré navždy ostali vryté v mojej pamäti. Zaspievam ti jednu, ktorou ma uspávala, keď som nemohol usnúť, určite sa ti bude páčiť:

Hajaj, búvaj, synáčik môj malý slávsky

nech ti víla lesná dá spánok sladký

Anastáziovi sa oči odrazu zarosili slzami. Naznačil Metodovi, aby prestal, a na všeobecné prekvapenie sám pokračoval v slovenskej pesničke:

Hajaj, búvaj, snívaj sladké sníčky

mama tvoja ti spieva krásne pesničky

hajaj, búvaj, a raz budeš veľký junák slávsky

čo premôže nepriateľov všetky blesky

Konštantínova tvár vyjadrovala veľký úžas a zarazene sa spýtal: “Anastázius, odkiaľ poznáš túto pesničku, kto ťa ju naučil?”

“Nevolaj ma viac Anastáziom, od tejto chvíle muž s týmto menom už neexistuje, navždy zomrel! Moje skutočné meno je Svätoň.”

Fotios mlčal ako skamenený, zmocnil sa ho taký údiv, že tento výrečný premúdry muž celkom stratil reč a nezmohol sa ani na slovko. Svätoň-Anastázius rozprával ďalej a mal pritom oči plné sĺz:

“To je tá istá pesnička, ktorou ma často uspávala moja drahá mama Velena.”

Potom sa rozvzlykal a obom v krátkosti porozprával, ako sa na nádvorí pred chvíľou stretol s dvoma Slovanmi, poslami kráľa Rastislava. Keď sa započúval do ich rozhovoru a do zvuku ich reči, nečakane sa mu vrátili už dávno zabudnuté spomienky z útleho detstva, ktoré prežil ako slovanské chlapča Svätoň v Drevni až do krvavej katastrofy, keď všetkých jej obyvateľov vyvraždili diví lúpežní Avari. Nakoniec im povedal, ako ho Avari predali kupcovi Georgiovi a ako ho on spolu s manželkou prijali za svojho syna a urobili z neho Byzantínca. S najlepším úmyslom pred ním zatajili jeho tragickú minulosť. U nich zabudol a zatlačil všetky spomienky na presmutnú tragédiu z detstva a zabudol aj svoju materinskú reč, ktorá sa mu teraz vrátila do vedomia.

Konštantín, Metod i Fotios ohromení mlčali. Bola to neuveriteľná historka. Prvý sa ozval Konštantín: “Čo teraz zamýšľaš urobiť? V tvojom živote, lepšie povedané v tvojom novom živote, ktorý sa práve začína, nie je nič, ako bolo dosiaľ a aj ty si celkom iný, ako si bol dosiaľ.”

„Odídem z Byzancie. To je moje pevné rozhodnutie. Vrátim sa tam, kde sú moje korene, o ktorých nič neviem. Nemilosrdný osud mi ich vymazal z duše. No tým bol ku mne zároveň aj milosrdný, aby ma ako dieťa a mladíka netrápili a neprenasledovali strašné neznesiteľné spomienky, presiaknuté krvou a smrteľnými úzkosťami mojich najbližších. Chcem spoznať krajinu, ktorá je mojou otčinou, a ľudí, ktorí sú mojimi bratmi.

Ak vy dvaja, ty premúdry Konštantín i ty skúsený Metod, vy dvaja, čo ste rodom Byzantínci, idete ochotne, nezištne, plní nových ideí a ideálov do kraja tohto dobrosrdečného a nadaného ľudu, aby ste ho učili múdrosti a viere v Boha, ako by som tam nemal ísť ja, ktorému v žilách prúdi tá istá krv, ako v jeho žilách a ktorému v ušiach zneli tie isté uspávanky, aké spievajú jeho matky svojim deťom?!

Idem tam s veľkou radosťou a veľkým nadšením, aby som môjmu ľudu aj ja odovzdal niečo z môjho skromného poznania a z mojich nepatrných vedomostí. Pravda, nedajú sa merať s vašimi, no dúfam, že aj tak mu budú aspoň trochu na osoh.”

“Veľkí duchom sú tí ľudia, ktorí zapierajú svoju veľkosť tým, že sa znižujú. Kto dokáže tak konať už v mladých rokoch, toho veľkosť v starobe bude priam nekonečná. Ty si ešte veľmi mladý, no tvoj duch je veľký už teraz,” povedal Svätoňovi Konštantín a na znak toho, ako veľmi si ho váži, si podľa byzantínskeho zvyku položil pravú ruku na srdce a mierne pred ním sklonil hlavu. To isté urobil Metod a Fotios ich nasledoval.

“Ďakujem za vaše uznanlivé slová. Mám však k vám veľkú prosbu. Ak súhlasíte,” prehovoril Svätoň k bratom zo Solúna, “vydám sa na cestu hneď teraz s vami. To je najlepšie, čo môžem urobiť.”

“Veľmi sa tešíme, že pôjdeš s nami a budeš nám pomáhať šíriť našu konštantinopolskú kresťanskú vierouku na prospech tvojich slovanských súkmeňovcov. Frankovia, ktorí sa všemožne snažia presadiť na Veľkej Morave svoje zámery, šíria vplyv germánskej predstavy o kresťanstve, a tá neberie veľký ohľad na zvyky a tradície Slovanov. No my ich chceme rešpektovať, aby si slovanský ľud zachoval svoju vlastnú svojráznosť a svojbytnosť. My nechceme, aby mu bola vnucovaná latinská reč, či dokonca reč Frankov, ktorým nerozumie, ale chceme, aby sa kresťanské bohoslužby konali v jeho slovanskej reči. No aby sa mohol účinne vzdelávať, najprv pre jeho reč musíme vytvoriť vhodné písmo. Potom bude možné písať knihy v jeho reči. Prezradíme ti, že v tomto smere už máme niečo pripravené a chceme to Rastislavovi ponúknuť ako najcennejší dar, ktorý prinášame jeho ľudu,” odpovedal s úsmevom Konštantín.

„Po mojom vnútornom prerode sa z Byzantínca opäť stal Slovan. Pravda, niečo z Byzantínca v sebe nebudem môcť a ani nechcem nikdy zaprieť, lebo som sa tu nesmierne veľa naučil. Rád však počujem z vašich úst, že to s mojím ľudom myslíte dobre. Napokon, podľa toho, čo o vás viem, by som o tom nikdy nepochyboval a teší ma, že máme spoločný cieľ. Musím však podotknúť, že čokoľvek budem na Veľkej Morave robiť, budem to robiť len pre môj ľud, nikdy nie pre Byzanciu a pre jej cisára!”

Fotios, ktorý po celý čas len počúval, sa napokon tiež ozval a po prvý raz Anastázia nazval Svätoňom: “Ako vidím, Svätoň, stratím na veľmi dlhý čas, ba možno i navždy, cenného priateľa. No po tom, čo si práve znova prežil a zažil a čo si sa o sebe dozvedel, je pre teba skutočne najlepšie, ak pôjdeš tam, kam ťa ťahá srdce i tvoja duša.”

Potom s pátosom v hlase, pozerajúc naňho, povedal: “Ak je môj blízky priateľ Slovan, prebúdza sa aj v mojom srdci mimoriadna náklonnosť a priateľstvo ku všetkým Slovanom.”

“Ďakujem ti, Fotios. Čoskoro sa budeme musieť rozlúčiť. Musím ťa však poveriť istou ťažkou a smutnou povinnosťou. Musíš všetko šetrne vysvetliť mojim...,” na chvíľu sa odmlčal, no potom to dokončil, “áno ostanú pre mňa vždy mojimi rodičmi, lebo pre mňa vykonali veľmi veľa. Povedz mojim rodičom zo Solúna, ako sa veci vyvinuli a že z Byzancie odchádzam ďaleko, veľmi ďaleko. Odchádzam z môjho doterajšieho domova, z byzantskej krajiny, do mojej novej vlasti. Viem, že im spôsobím bolesť, no nemôžem konať inak. Povedz im, že im o všetkom napíšem.

Povedz aj Meline, že nech na mňa už dlhšie nečaká. Veľmi som jej ublížil, veľmi som zranil jej srdce. Sklamal som ju, keď som odišiel do Bagdadu a neskôr do Alexandrie. Teraz ju sklamem znova. Nie je mi súdené, aby som ženám prinášal šťastie. Prosím ju, aby mi odpustila, a želám jej z celého srdca, aby si našla niekoho, kto jej vynahradí, o čo som ju v živote pripravil, a aby ju urobil šťastnou.”

Fotios mu prisľúbil, že vykoná všetko tak, ako ho žiada. O hodinu neskôr sa Rastislavovi poslovia už uberali ulicami Konštantinopola naspäť do vlasti. Sprievod mal o jedného muža viac, než pôvodne narátali dvaja byzantskí úradníci, ktorí ho spolu s čatou cisárových vojakov mali sprevádzať až na hranice ríše. Nepoznali Svätoňa a solúnski bratia samozrejme nepomýšľali vôbec na to, aby im prezradili, o koho ide. Konštantín im povedal len toľko, že to je ešte jeden ich pomocník, ktorý s nimi pôjde na Veľkú Moravu a pre ktorého sa spolu s bratom rozhodli len v poslednej chvíli. Konštantín požíval v celej Byzancii veľký rešpekt a vysoké uznanie, a tak jeho slovo bolo pre nich rozkazom. Napokon, veď čo ich aj bolo do toho, ak niekto - podľa nich aj tak nie veľmi významný - odchádzal preč z krajiny.

Na územie Veľkej Moravy sa sprievod dostal v druhej polovici leta roku 862. Cesta z Byzancie im trvala niekoľko mesiacov. Rastislav a Svätopluk prijali Konštantína a Metoda s veľkou pompou a slávou. Bratia priniesli so sebou, azda ako najväčší dar, abecedu staroslovenskej reči, ktorú vytvorili ešte pred odchodom z Konštantinopola, a mali už aj niekoľko kníh pre omšové obrady, ktoré medzičasom preložili do staroslovenčiny. Už nič nestálo v ceste, aby sa zaviedli kresťanské bohoslužby v reči domáceho obyvateľstva.