Štefan Lami ● Neskoré meditácie (3)

O našich mačkách

Koniec XX. storočia priniesol mnohým tak dávno očakávanú demokraciu. Tú demokraciu, v ktorej vraj každému je dovolené všetko, čo zákon nezakazuje. Prirodzene, je osožné, ak k tejto slobode ľudia majú aj peniaze. Lebo v demokracii kto má peniaze, má aj väčšiu slobodu. V demokracii je slobodný aj taký človek, ktorý pre nejakú príčinu nemá peniaze. Takému sloboda znamená to, že môže napr. spať pod mostom, môže sa hrabať, kutrať v odpadkoch, na Vianoce sa môže postaviť do radu tam, kde bezdomovcom dávajú zadarmo omastený chlieb alebo gulášovú polievku. A môže robiť ešte všeličo podobné. Ako sme už povedali, kto v demokracii má peniaze, má aj väčšiu slobodu. Taký človek môže urobiť zo zločinca nevinného, z podvodníka alebo z defraudanta statočného štátneho občana. Za jeho peniaze armáda právnikov dovtedy vykrúca paragrafy, kým nenájde medzeru v legislatíve a nedokáže žiadanú a dobre zaplatenú pravdu. Demokracia je dobrá aj preto, lebo každý človek má v nej ľudské práva. Defraudant napr. čím viac peňazí spreneveril, tým viac ľudí ho ochraňuje. V demokracii aj odsúdený má ľudské práva. Preto mu vo väznici poskytujú takú starostlivosť, o akej jednoduchý bezdomovec ani nesníva. Môžeme teda tvrdiť, že v demokracii aj jednoduchým štátnym občanom prislúchajú ľudské práva. Ak ho napr. oklamú alebo okradnú, má právo kývať hlavou, môže hundrať, môže sa aj svojím priateľom ponosovať. Ale neexistuje nik, kto by ochránil jeho pravdu, ak len nemá k tomu dosť peňazí. Najčastejšie však viac stojí chránenie svojej pravdy, ako pôvodná škoda.

Všeličo som tu natáral, ešte povedia, že som cynik. Viem však, že moje výroky neobsahujú celú pravdu. A napokon ani nie o tom som chcel hovoriť.

Že o čom? Nuž o našich mačkách. O tom, že v demokracii ešte aj zvieratá, teda aj naše mačky, majú svoje práva. Aby tieto práva boli dodržiavanie, na to dohliadajú ochranci zvierat. Náš dvor sa aj preto hemží mačkami. Ako sa to začalo?

S manželkou sme na jar roku 2000 viedli takýto rozhovor:

- Krajšie roky sa nám pominuli, dosť sme sa už narobili. Sme ustatí, a tak vo dvore okrem mačky iné zvieratá chovať nebudeme. Netreba nám hydiny, ani prasa, či kozy. Vajcia si kúpime od Anky Sokolovej, ktorá býva oproti. Ona ešte chová sliepky. Nazdáva sa, že z vajec má ešte aký-taký osoh, ale nemá. Podobne ako tí, ktorí sa doteraz živili poľnohospodárstvom. Vraj odkedy sme členmi únie, neoplatí sa nič pestovať. Odtiaľ dovážajú všetko lacnejšie. Že z čoho budú žiť naši sedliaci? Ošemetná otázka.

Ale zas som odbočil od veci. Poďme späť k našim mačkám. Slovom, aby nikto o nás nepovedal, že "títo nemajú psa ani mačky", mačku sme si nechali. Ešte v tom istom roku sa nám okotila. Mala dve mláďatká. Povedal som žene:

- Žiadne krmivo ani dobytok nemáme. Pravdepodobne ani myši nebudeme mať. Veď v prázdnej komore sa ani myši dobre necítia. Ak sa kde-tu aj nájdu, na tie nám bude stačiť jedna mačka. V dedinských príbytkoch odkedy je svet svetom, mačku chovali preto, aby chytala myši. Vždy jednu, maximum dve. Keď mačka priviedla na svet viac mláďat - nech dobrotivý stvoriteľ odpustí - dedinčania ich bez najmenšieho sentimentalizmu utopili. Pravda, to ešte neboli ochrancovia zvierat.

Tieto naše mačiatka boli také krásne a hravé, že manželka nemala srdce ich zničiť, no a brali sme ohľad aj na spomínaných ochrancov zvierat. V nasledujúcom roku sme mali už tri mačky. Ako je známe, vo svete zvierat panujú zákony prírody. Každá mačka si našla svojho kocúra. A prišlo božie požehnanie. Každá mačka vrhla dve mláďatá. U mačiek sa ani náhodou nestane, že by svoje potomstvo priviedli na svet a potom by ho zaškrtili alebo opustili, ako sa to stáva u ľudí. Mačka, keď príde jej čas, zmizne, schová sa. Mláďatá skryje a tajne si ich dochováva, na dvor ich privedie len vtedy, keď už vedia škriabať, brániť sa. Tak sa stalo, že na dvore sa objavilo deväť mačiek. Zasa som sa obrátil na ženu:

- Čo budeme robiť s toľkými mačkami?

- Len už dáko bude. Veď vieš, že aj zákon ich chráni. Narastú a potom ich predáme, - upokojovala ma.

Aj narástli, aj sa ďalej plodili. Ponúkali sme ich každému, aj v dedinskom hlásnikovi sme dali oznámiť, že máme mačky na predaj. Ale komu treba mačka na dedine? V každom dome majú svoju. Mali sme ešte nádej, že príde dobrý obchodník z únie a kúpi si ich. Čo ak voľakde vo svete voľakto potrebuje práve takéto mačky a náš obchodník ich vie predať za dobré peniaze? Bohužiaľ, neprišiel. Naše mačky sa aj odvtedy úspešne množia, a my sme už po krk v mačacienkach. Ako bude ďalej, to vie len sám dobrotivý boh a ochrancovia zvierat.

Milá spomienka

Stalo sa to už dávno. Nad stolom zavesená petrolejová lampa blčala bledým svetlom, vonku bola tma ako v rohu, iba psy si havkaním dávali odpoveď z jedného konca dediny na druhý. U Mrázovcov pomaly plynul bežný neskorojesenný večer. Starý otec sediac na stoličke mrvil kukuricu, Jožko a Miško vedľa neho na deke zo šúľkov stavali studničku. Ich matka, mladá žena, chutnala obkrajok z čerstvo napečeného chlebíka a pripravovala si kúdeľ na praslicu. Stará mama na kolenách hojdala krásne dievčatko, Marilienku:

Hajšov, balajšov,

ďe si koňa najšov.

Vo mliňe, na kliňe,

mačka mravčí vrbiňe...

- Stará mama, rozprávaj mi!

- Dobre, Marilienka. Budem ti rozprávať:

Bou edom vojak

a fajčiv tabak.

Ale dobre počúvaj!

A išou na sabačág,

a bou vojak

a fajčiv tabák...

- Stará mama, nie to!

- Tak čo, Marilienka?

- O vajci na vandrovke.

- Dobre.

Bola jedna chudobná žena a tá mala sliepku. A tá sliepka zniesla vajco. A to vajco si myslelo takto:

"Idem do šíreho sveta na vandrovku." Tak sa ono zobralo a išlo. Stretlo sa s kačicou, tá hovorí:

"A kde ideš?"

"Idem do šíreho sveta na vandrovku. Poď so mnou."

Kačica sa zobrala, a išla aj ona. Idú, idú, až sa stretli s morkou.

Aj tá sa ich pýta:

"De idete?"

"Ideme do šíreho sveta na vandrovku. Poď s nami."

"Idem."

To už boli tri. Vajco, kačica aj morka...

- Stará mama kde je šíry svet?

- Šíry svet, Marilienka moja, sa začína poza našimi humnami, za dedinou, za horou, za vodou, za skleneným vrchom, ale ešte ďalej...

- Stará mama, a tam čo je?

- Tam je jedna pekná zelená lúka a na tej lúke pekné kvietky prekvitajú, pekné vtáčatá preletujú...

- Stará mama, aj ja chcem ísť do šíreho sveta.

- Dobre, Marilienka. Pôjdeš, keď narastieš.

- Nie keď narastiem. Stará mama, ja chcem ísť teraz hneď do šíreho sveta.

- Nuž, čo robiť, keď ty už aj chceš ísť? Musíme ťa k tomu pripraviť.

- Stará mama, tak ma pripravte!

Marilienka vyskočila starej mame z lona začala si obliekať sukničku, zásterku, kabátik. Stará mama jej pomáhala. Práve mali pečené mrváne, z ktorých stará mama niekoľko zabalila do batôžteka. Uviazala to Marilienke na chrbátik. Ešte jej aj palicu priniesla. Lebo že ísť do šíreho sveta bez palice, akoby to vyzeralo?

- Skôr sa musíš pekne rozlúčiť s mamičkou, Jožkom, Miškom, starým otcom.

Marilienka začala smrkať.

- Zbohom, mamička... - objímala ju.

- Zbohom, Jožko, Miško, starý otecko, ja už idem...

Jožko a Miško stavali studničky ďalej, ani si nevšimli, čo sa okolo nich odohráva. Ale starší brali rozlúčku celkom vážne. Ako Marilienka s batôžtekom na chrbte a palicou v ruke pomaly odchádzala, povstávali a začali jej mávať rukami. Stará mama ju odprevádzala. Keď vyšli z pitvora na podstienok do veľkej tmy, Marilienka sa pustila do plaču. Stará mama jej hovorila:

- Nuž tak len choď, Marilienka moja...

- Stará mama, ja sa bojím!

Vtedy ako veľké taniere zasvietili v tme oči susedovho kocúra. Marilienka sa rýchlo zvrtla a s veľkým plačom si zaborila hlavičku starej mame do zásterky.

- Nechcem ísť do šíreho sveta! Ja chcem ísť k mamičke!

Stará mama zodvihla Marilienku do náručia a išla s ňou späť k jej mame. Takto sa skončila Marilienkina vandrovka do šíreho sveta.

Tá krásna slovenská minulosť

Verubože naša prítomnosť nám nič dobrého neprináša. Aspoň na malú chvíľočku utečme z nej do krásnej rozprávkovej minulosti. Už naši dedovia vraveli, že "za Ferenc Jóžku bol dobrý svet". Aj hrdina, o ktorom mi rozprávala stará mať, bol v tých rokoch mladý a v dedine najmocnejší mládenec. Narodil sa podľa zlých jazykov ako dieťa lásky. Bývali blízko pri škole a pán učiteľ kedy-tedy, keď manžel nebol doma, navštevoval peknú nevestu. Preto ho dedinčania medzi sebou volali len podľa prirodzeného otca Jano Galas. Pavel Urban, ktorý ho vychoval, alebo o ničom nevedel, alebo poznal pravdu, len ho tá nezaujímala. Vychoval švárneho šuhaja Janka a bol naňho pyšný.

V tých rokoch dievky ešte celú zimu chodievali na priadky. Tam sa stretávali s mládencami. Na priadky, samozrejme, chodieval aj Jano Urban s dobrým kamarátom Paľom Gašparom, ktorý tiež nebol na zahodenie. Bola v dedine aj žandárska strážnica. Žandári svoju moc často ukazovali na priadkach, vyvolávali mládencov po jednom von a dobre ich nabili. Najmä dvaja mladí žandári boli chýrni bitkári. No a týchto žandárov Jano Urban s kamarátom Paľom Gašparom raz v noci vystriehli a tak ich zbili, že ich druhovia museli odviezť vozom na strážnicu. Pušky a šable zbitých žandárov na druhé ráno našli na farárovom hnojisku, pichnuté do hnoja. Na bajonetoch boli zavesené pyšným kohútím perom ozdobené žandárske klobúky. Farárovo hnojisko bolo dobre vidieť z cesty. Ľudia sa na to chodili dívať, pokým ich žandári neodohnali. Potom všetkých mládencov pozháňali na dedinský dom, ale nič sa nevyzvedeli. Odvtedy žandári na priadkach nikdy neobťažovali.

Roky sa míňali a Jano Urban s kamarátom Paľom Gašparom ostali kmotrovci. Raz sa stalo, že Jano išiel na jarmok kúpiť jalovicu. Stretol sa so svojím kmotrom Paľom Gašparom, ktorý viedol na jarmok práve takú jalovicu, akú si on mienil kúpiť. Tak išli ďalej spolu. Na krátky oddych sa pristavili pri jednej hôrke. Paľo Gašpar jalovicu priviazal o strom, potom si obaja sadli na peknú zelenú trávu. Ako sa zhovárajú, blízko nich poskakovala veľká žaba. Jano Urban hovorí:

- Kmotor! Podľa viery túlania duše mohla by tá žaba byť aj tvojou starou matkou.

Kmotor mu na to:

- Prečo nie tvojou starou matkou? Vieš čo? Ak ju napoly prehryzneš, dám ti jalovicu.

- Hovoríš to vážne?

Jalovica bola pre Paľa Gašpara veľmi napredaj, "bol v úzkych", vôbec nemyslel na to, že to kmotor urobí.

- Ak žabu prehryzneš, na môj dušu, jalovica je tvoja.

- Pre istotu daj mi jej pas!

Paľo siahol do vrecka a dal pas kmotrovi. Ešte vždy myslel, že je to len žart, ale Jano Urban nežartoval. Chytil žabu, prehryzol ju a potom si odpľul.

Paľo Gašpar hundral, škrabal si hlavu, ale keď už raz prisľúbil, tak prisľúbil. Jalovica ostala kmotrova.

- Teraz už čo robiť? Ísť domov, alebo na jarmok? - spytuje sa Jano. Jemu bolo už všetko jedno. Kmotrovi to však nebolo po vôli. Už nemal ani jalovicu, ani peniaze. Ako a načo pôjde domov? Odpovedal takto:

- Pohli sme sa na jarmok, tak poďme. Potom uvidíme.

Jarmok bol ako obyčajne - veselý. Pristavili sa pri šenku. Jano Urban, keď už mal jalovicu aj peniaze mu ostali, priniesol pol litra slivovice a spolu ju pekne s kmotrom vyslopali. Nálada sa im zlepšila.

- Zo zvedavosti sa pokúsme jalovicu predať, čo nám za ňu ponúknu, - navrhol Jano Urban.

- Dobre, poďme, pozrime sa na dobytok, - odvetil kmotor. Jalovica bola pekná, kupci ich obchádzali. Jano pýtal takú sumu, ktorá iste nikomu nevyhovie. Ale jeden z kupcov sa dal do jednania. Cápali si do dlaní, že im až očervenali. Jalovica však nebola na predaj, pohli sa s ňou domov. Pri hôrke sa zas zastavili na krátky oddych. Jano priviazal jalovicu o strom, obaja si sadli a potichu si pospevovali. Slivovica ich už bola rozohriala. Jeden kmotor spieval od radosti, druhý zo žalosti. Paľo pritom rozmýšľal, ako ísť domov z jarmoku aj bez peňazí, aj bez jalovice. Čo povie doma žena? A vtedy zazrel tiež jednu žabu. Hovorí kmotrovi:

- Vieš čo, ak mi vrátiš jalovicu, prehryznem aj ja žabu.

- Neverím ti!

- Veríš - neveríš, stojí stávka?

- Stojí! Nech to vidím!

Kmotor chytil žabu do úst a myslel iba na jalovicu. Žabu tiež prehryzol. Jalovica ostala zas jeho. Jano Urban sa dal do smiechu. Bolo mu tak smiešne, že sa až za brucho chytal.

- Kmotor! Ale sme mi veľkí blázni. Obaja sme prehryzli žabu, a nevyhrali sme nič. Ty si jalovicu nepredal, ja som nekúpil a deň nám prešiel. Teraz čo?

Išli zas do šenku a riadne sa opili. Potom spolu zaviedli jalovicu domov, aby kmotru uspokojili, že sú živí a zdraví.

Jano Urban aj naďalej chodil do krčmy. Bol figliarom, preto ho chlapi mali radi. Raz im povedal:

- Za liter pálenky privediem svoju ženu a zastane si pred vás nahá.

- To nedokážeš! - hovorili mu.

- Stavme sa, že dokážem!

Aj sa stavili. Jano Urban priviedol ženu do krčmy. Prítomní boli zvedaví, čo teraz bude. Nuž to bolo, že na veľký čistý papier napísal H a na to postavil ženu. Stála tam teda pred chlapmi nie nahá, ale na Há. Chlapi liter pálenky zaplatili a razom ju tam spolu aj vypili.

Jano Urban už dovŕšil rovnú deväťdesiatku, ešte vždy chodieval do krčmy. Keď došlo k zmene jazyka a v krčme mladší hovorili už iba po maďarsky, pri pohári vína si pospevoval po slovensky. Poznal veľa slovenských piesní, ktoré zachoval pre nás pred úplným zánikom. Smrť však ani jeho neobišla a spolu s ním odniesla aj našu krásnu slovenskú minulosť.