Nad veršami Evy Fábiánovej a Alexandra Kormoša

Bažiť po kráse pravdy, po pravde krásy...

Literárne publikácie slovenských autorov v Maďarsku vychádzajú pomerne zriedkavo a málokedy bývajú predstavené priamo čitateľskej verejnosti. Najmä preto prinášame referáty o knižkách Evy Fábiánovej a Alexandra Kormoša, ktoré odzneli na literárnom popoludní v Slovenskom inštitúte v Budapešti.

Vážené dámy, vážení páni,

dovoľte mi, aby som povedal zopár slov na okraj debutu našej poetky; debutu, ktorý vychádza po viacročnej pauze, čo je inak príznačné pre zamŕzajúcu záhradku slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku...

Evu Fábiánovú som poznal v rokoch, keď začala pôsobiť organizácia tunajšej slovenskej mládeže. Neskôr sa mi na nejaký čas stratila z dohľadu, to vtedy, keď sa zamestnala ako redaktorka v Bratislave. V pamäti mi utkvel jej zdržanlivý až plachý naturel a uvážlivý prejav.

Tieto jej povahové a intelektuálne črty sa mi vybavili pri čítaní jej prvých publikovaných veršov a opäť pri redigovaní jej básnickej zbierky Na margo slov. Eva medzitým dorástla na poetku, ktorá vie, čo je slovo a pozná i jeho čaro a moc.

Do svojej prvej zbierky síce zahrnula aj tie celkom prvé prvosienky, čo sa prejavuje pri porovnaní s neskoršími kreáciami - môžeme však pripustiť, že pri tomto spôsobe výberu sa jej básnické dospievanie javí úplnejšie a priehľadnejšie.

Momenty prvého poetického očarovania - podotýkam, že nielen v tomto prípade - siahajú svojimi koreňmi do detstva, rodinného hniezda, rodného kraja. Tam a vtedy sa utvárajú a kryštalizujú hodnotové kritériá, postoje k svetu, blížnym i k sebe samému.

Momenty očarovania neskôr vystrieda rozčarovanie z nového poznania, konfrontácia sna a reality, obranná reakcia na nepriaznivé zásahy zvonku, obhajoba vlastnej individuality a svojprávnosti, hľadanie pevných bodov v sebe i mimo seba. A napokon výzva ostatným, aby sa pridržiavali ideálov a cieľov, pokiaľ si nejaké ciele vytýčili, a tiež aby sa otvorili voči sebe samým i voči sebe navzájom. Kdesi tu, z tejto pôdy, pramení jej životný pocit a obraznosť.

Pred svetom, spravidla cudzím, nečestným i vražedným, Fábiánová dáva prednosť totalite jedinca, autentickému dialógu dvoch ľudských bytosti: „Až prídeš ku mne / zabudni na svet... / Chcem ťa vo svetle a nechcem súcit. / Až prídeš ku mne, príď len sám.../

Autorka sa neuspokojuje s daným stavom vecí a snaží sa vniesť do neho zmenu; usvedčiť falošné a zväčšiť priestor pravdivosti a mieru súladu v medziľudských vzťahoch. Popritom reflektuje aj zložitosť vlastného pocitového sveta, polaritu osobnosti a tvorby, čo je koniec-koncov prirodzenou zložkou tvorivosti vôbec.

V doslove k jej knižke som napísal, že pre rukopis autorky je príznačný koncentrovaný výraz a bezprostredný prístup k realite. Lyrický príbeh nám obyčajne ozrejmí v skratke, ako napríklad v básničke Kamaráti, alebo v rýchlom slede asociácií vo Waterloo. Fábiánová ani tak nerozvádza postup svojej myšlienkovej analýzy, ako skôr predkladá jej výsledok, ako keď luskáčikom otvoríme škrupinu a vylúpneme z nej príslovečné jadro. Slovo je slovo, tráva je tráva a strom je strom... Objaviť a umocniť skutočnosť, ozvláštniť navonok všedné veci a javy predsa možno tými (a práve tými) najzákladnejšími pojmami (napríklad Walt Whitman, Robinson Jeffers, Pablo Neruda) a tiež s nevyhnutnou dávkou „naivity” a úžasu, vďaka ktorým, chvalabohu, poézia stojí a pretrváva už tisíce a tisíce rokov.

Tieto a ďalšie súvislosti mi prišli na um pri čítaní Fábiánovej veršov, oslovujúcich nás svojou naliehavou výpoveďou, povedzme aj v básni Čím chceš byť, ktorú by sme mohli s minimálnym rizikom označiť za motto zbierky.

Myslím si, že Eva Fábiánová sa nezastaví na ceste, ktorú nastúpila, a že ráta i s tým, že latku, ktorú si tentoraz nenastavila práve nízko, nabudúce posunie zase o jednu priečku vyššie, alebo sa o to aspoň pokúsi.

Oldřich Kníchal

x x x

Vážení prítomní, pokiaľ by som mal hovoriť o knihe Alexandra Kormoša Rozdúchať stlmený plameň - Szítsuk a lefojtott lángot!, ktorá vyšla v roku 2003 v Budapešti v Croatica Kiadó, musel by som začať veľmi ďaleko už aj preto, že kniha obsahuje verše, ktoré sú výberom z posledných tridsiatich rokov autorovej tvorby. Povedal by som, že to nie je len výber z celoživotnej tvorby, ale predstavovanie základných hodnôt emancipovania sa slovenskej literatúry v Maďarsku žijúcich Slovákov. Chcel by som povedať, že začiatok sedemdesiatych rokov minulého storočia znamenal veľký rozmach modernej slovenskej literatúry v Maďarsku. V prvej línii mladých autorov tohto obdobia bol práve básnik a agilný literárny organizátor Alexander Kormoš, ktorý v tom období spolu s ďalšími básnikmi a prozaikmi (básnik Gregor Papuček, prozaici Michal Hrivnák, Zoltán Bárkányi Valkán, neskôr aj Oldřich Kníchal, či predstaviteľ mladšej generácie, všestranný Imrich Fuhl a iní,) kládol základy literárnych aktivít Slovákov v Maďarsku.

Mal som to šťastie, že som bol v blízkom kontakte s týmito autormi vtedy, keď pripravili a vydali svoj - možno tak povedať - programový zborník Korene, ale potom neskôr aj svoje samostatné knižky veršov a próz. Treba povedať, že práve Kormošove diela patrili k takému druhu literatúry, ktorá svojou občianskou apelatívnosťou - myslím tým najmä na jednoznačnú prezentáciu svojej etnickej slovenskej príslušnosti, na prihlásenie sa k slovenským koreňom, ale aj na úsilie stať sa mostom medzi slovenskou a maďarskou kultúrou - nachádzala motivizujúcu umeleckú výpoveď smerom k svojmu čitateľovi.

Myslím, že vzápätí treba povedať aj to, že Kormošova umelecká výpoveď svedčila a svedčí nielen o talente básnika, ale aj o jeho umeleckej vyzretosti, ktorá sa prezentovala už od prvých artefaktov. Je len logické, že Alexander Kormoš sa hneď vo svojich prvých dielach prejavil ako jeden z vedúcich predstaviteľov slovenskej spisby v Maďarsku a vlastne až do dnešných dní patrí do popredia slovensky písanej literatúry v Maďarsku. (Podotýkam, že si uvedomujem Kormošovu dvojjazyčnosť v poézii.)

Ak Kormoš svoju poslednú knihu v minulom roku zasvätil sonetu, možno povedať, že je to pre autora príznačné: dáva čitateľovi možnosť konfrontovať sa s jeho umeleckou zdatnosťou, pretože sonet je práve tým a takým literárnym útvarom, ktorý si vyžaduje od autora ovládnutie umeleckého majstrovstva a predovšetkým schopnosť razantne formulovať myšlienku, ktorá môže byť zážitkom alebo naopak - môže bez záujmu prejsť okolo čitateľa: Pretože, ako cituje Imrich Fuhl J. W. Goetheho: „Sonet je nádoba, ktorú hocikto môže naplniť hocijakým obsahom“. Alexandrovi Kormošovi veľmi záleží na tom, aby ten obsah nebol hocijaký a aby bol vyslovený krásne: (napr. na str. 16 - Rieš, ak vieš!)

Pravda, nerád by som vzbudzoval zdanie, že Kormošovo dielo sa iba a vyslovene zameriava na slovensko-vlastenecké témy, diapazón jeho tematického okruhu je oveľa širší - od výpovede o spoločenskom vnímaní a morálke (napr. sonet Pevný bod - str. 47), cez intímno-lyrické reagencie (V ríši tvojich túžob - str. 56) až po hlbokú a vrúcnu rodičovskú či synovskú lásku.

Kormošove sonety sa vyznačujú pohotovosťou reflexie na udalosti, v ktorých súčasník žije. Popri tematike lásky teda sa v jeho sonetovej tvorbe stretávame so všetkým, čo prináša súčasný život: láska i ľahostajnosť, hodnoty i pohŕdanie hodnotami, láska k „spolučlovekovi“, ale aj pohŕdanie ním. V Kormošových veršoch však nadovšetko znie láska k jeho materinskej reči a k svetu, do ktorého ho matka priviedla. Aj preto by som na záver svojich krátkych úvah o básnikovi Alexandrovi Kormošovi odcitoval jednu z takýchto fascinujúcich básní - Jazyk (str. 61). Je to totiž doklad o rovnovážnosti básnikovho talentu, umu i pocitového sveta.

Milan Resutík