Ozveny rovín ešte nezamĺkli, ale…

Nemáme sa čo diviť, že dnes už opäť budeme mať básnikov viac ľudových než profesionálnych, potom už len ľudových, a čoskoro už ani tých.

Ani nie tak dávno, počas výstavy troch Budínčanov v Békešskej Čabe, sme sa zhovárali s Annou Ištvánovou, že sa chystajú vydať zbierku básní čabianskeho ľudového básnika Michala Čičeľa. Knižočka bola o dva mesiace hotová. Pekná, novučičká, vyšla pod názvom Túžim po tichu… - A csendre vágyom… (87 očíslovaných strán). Jej vydanie finančne podporili Národný kultúrny fond Ministerstva národného kultúrneho dedičstva MR a Celoštátna slovenská samospráva.

Táto udalosť je aj sama osebe potešujúca pre našu slovenskú verejnosť, ktorá v posledných časoch veru nie je príliš rozmaznávaná podobnými správami. Ale pozrime sa, čo nájdeme vo vnútri knižočky. Už aj titulná strana nám prezrádza, že je to dvojjazyčné, slovensko-maďarské dielko. Je v ňom 21 pôvodných slovenských, 6 z maďarčiny do slovenčiny preložených básní, 1 slovenská rozprávka a 38 pôvodných maďarských básní. Pod slovenčinou treba rozumieť čabianske slovenské nárečie, pod maďarčinou súčasnú literárnu maďarčinu. O tom sa ešte neskôr zmienime. Keďže my sme Slováci, nás zaujíma predovšetkým slovenská časť knižočky.

Text rozprávky „Zlodeji, čo čele kradľi“, ako aj „Krátki životopis“ na zadnej strane obálky, nám prezrádzajú, že autor píše v írečitom peknom čabianskom nárečí. Tým je vlastne aj pokračovateľom pestovania tradície ľudového veršovania, ktorú tu medzi dvoma vojnami vytvorila početná skupina ľudových literárnych tvorcov, tak pekne predstavených v súbornom zväzku Ľubice Bartalskej Ozvena rovín (OR /Matica slovenská, 1985). Spomeňme aspoň ich mená Ján Andrášik (Ősagárd, 1909 - ?), Michal Borguľa (Poľný Berinčok, 1902 - ?), František Boriš (Veľký Bánhedeš, 1895 - ?), Ján Gerči (Békešská Čaba, 1909 - ?), Štefan Hudák (Pitvaroš, 1923), Ján Kašník (Sarvaš, 1884 - ?), Michal Kolimár (Békešská Čaba, 1916 - 1983), Ján Korbeľ (Sarvaš, 1895 - 1971), Juraj Korbeľ (Sarvaš, 1903 - 1963), Ondrej Korbeľ (Sarvaš, 1897 - 1971), Ondrej Kulík (Slovenský Komlóš, 1899 - ?), Jozef Ondrej Markuš (Níreďháza, 1901 - ?), Štefan Nemčok (Sarvaš, 1895 - ?), Judita Tomková (Slovenský Komlóš, 1887 - 1968). Niet pochýb, že všetci boli horliví Slováci, ktorí ťažko znášali bezohľadnú, divokú maďarizáciu svojej doby. Sotva sa naskytla možnosť uniknúť tomuto šialenstvu. V rámci povojnovej výmeny obyvateľstva okrem Judity Tomkovej všetci sa vysťahovali na Slovensko. Prečo? Lebo vtedy, na rozdiel od nás, dnes tu žijúcich Slovákov(?), tu žili ešte uvedomelí Slováci, ako napr. M. Borguľa, ktorý „vo svojej tvorbe v predvojnovom období ostro reagoval na potláčanie slovenskej národnosti v Maďarsku“ (OR, s. 27), alebo Juraj Korbeľ, ktorý vo svojej básni My ešte žijeme píše: „Aj na Dolnej zemi / žijeme Slováci, / nezhavraneli sme / dodnes ešte všetci. / Čo nás aj tajili, / že nejestvujeme, / my smelo povieme, / že ešte žijeme! / Čo nás ako chceli / na Maďarov robiť, / čo nám ako chceli / reč našu vykrútiť, / my pevne stojíme, / jak múry kamenné, / my smelo voláme, / že ešte žijeme!". A tak podobne aj ostatní. Ak chceli ostať Slovákmi, nič iné im nezostávalo, ako odísť z krajiny, v ktorej Slovák mal len jedinú možnosť: splynúť s maďarskou väčšinou. Keby tu boli ostali, ani ich deti by dnes poriadne nehovorili po slovensky, a ich vnuci už tobôž nie. Najrukolapnejším dôkazom toho sme my, Slováci, ktorí sme tu ostali. Veď len sa poobhliadnime okolo seba.

Neviem, či si voľakto všimol, že toto slovenské ľudové básnenie v Maďarsku podnes nezaniklo. Naši dnešní ľudoví básnici sú organickými pokračovateľmi tých vyššie spomenutých. Z nich Čabän Michal Čičeľ (1926) je len o tri roky mladší ako napr. Štefan Hudák (1923), najmladší člen predchádzajúcej skupiny. Píše už vyše pol storočia. Práve nedávno mu vyšla zbierka básní Túžim po tichu….

V nárečí svojho bezprostredného okolia (mesta, dediny) tvoria aj ďalší autori v rôznych kútoch krajiny. Patrí sem aj nedávno zosnulý básnik z pilíšskych Mlynkov Laco Klaus (1929 - 2003). Ostala po ňom pekná zbierka básní (VĎAKA, Mlynky-Budapešť 2001, počet strán 175). Písal v mlynskom nárečí západoslovenského typu. Ale patrí sem aj rovesník M. Čičeľa, tiež Čabän Juraj Šóťi, ktorý svoje básne tiež píše v čabianskom nárečí a publikuje v Čabäne, Našom kalendári a v Ľudových novinách. Básňami typu Jano Chucha a odporná mucha neraz už rozveselil svoje okolie. Tiež si pripravuje rukopis na vydanie, a ak mu to okolnosti doprajú, na budúci rok sa naša literatúra obohatí o jeho zbierku. V Našom kalendári 2000 sme si mohli v komlóšskom nárečí prečítať ukážku z makarónskych básní Kolomana Szokolaya (1907-?). Jeho Nárek o zhorenom kabáte, ako aj báseň Manželke na deň Alžbety, sú popretkávané originálnym komlóšskym humorom. Máme tu aj ďalšieho skvelého básnika, Sarvašana Michala Blašku (1941). Tento autor, ktorý píše svoje básne tiež v sarvašskom slovenskom nárečí, mal 8. novembra prezentáciu svojho šiesteho zväzku, tento raz národopisného, v Segedíne. Jeho zbierky A čo novo na Kišsénáši (2000), Výlet domou (2001), Jazikomuzikálnie prekrási sarvašskej slovenčiňe (2003), obsahujú mnoho pekných básní, kaligramov a ukážok z rôznych žánrov sarvašskej ľudovej slovesnosti.

Kým prvá skupina ľudových básnikov píše iba po slovensky, druhá je už dvojjazyčná. V tomto sa teda rozlišujú. Paradoxom je, že aj napriek ich slovenskosti, slovenskému pôvodu a slovenskému cíteniu, občas viac a na vyššej úrovni píšu v cudzej maďarčine, než v svojej slovenčine. Príčinou toho nie sú oni sami, ale nepriaznivé okolnosti. Ak na prelome 19. a 20. storočia miestami aj boli ešte nejaké slovenské (hlavne evanjelické cirkevné) školy na Dolnej zemi, tie po r. 1907, aj následkom protinárodnostných školských zákonov grófa Alberta Apponyiho, boli veľmi prísne a rýchlo pomaďarčené. V takýchto školách sa deti slovenských rodičov (aj naši budúci ľudoví básnici) naučili najnovšiu literárnu maďarčinu, pričom doma od rodičov sa mohli naučiť len starodávne slovenské nárečie z 18. storočia. Učiť sa modernú, spisovnú slovenčinu, im bolo totálne znemožnené. Tu je teda pes zakopaný. Preto píšu naši ľudoví básnici lepšie po maďarsky, než po slovensky. Všetka česť im, že aj napriek tomu(!) píšu aj po slovensky.

Aká je naša budúcnosť? Následkom stavu, ktorý tu - aj napriek účelovým omamným rozprávkam - už takmer sto rokov (až podnes!) pretrváva, naše deti sa už v rodine nemajú od koho naučiť ani len to nárečie. V „našich“ školách, v tých takzvaných slovenských národnostných, ktoré zhodou okolností sú temer všetky presne také ako maďarské školy na Slovensku (všetky predmety v nich vyučujú po maďarsky a slovenčinu ako cudzí jazyk), sa nedokážu naučiť ani slovenský literárny jazyk. Čo sa môžu, ba podľa § 48. (2) Zákona LXXVII z roku 1993 o právach národných a etnických menšín, aj musia naučiť, to je maďarčina. Lebo „Vyučovanie maďarského jazyka treba zabezpečiť aj v menšinovom školskom zariadení, a to v počte hodín a úrovni, potrebnej k jeho osvojeniu si.“ Čiže v týchto školách slovenčina sa vyučuje ako cudzí jazyk, zato osvojenie si maďarčiny „treba zabezpečiť“. Za takýchto okolností sa nemáme čo diviť, že dnes už opäť budeme mať básnikov viac ľudových než profesionálnych, potom už len ľudových, a čoskoro už ani tých. Takto postupne vymiera Slovač v Maďarsku - nie svojou nedbalosťou, ako by sa to povrchne zdalo, ale ľahučko dokázateľnou násilnou maďarizáciou. A tak, aj keď slovenské ozveny rovín ešte celkom nezamĺkli, melú už iba z posledného, ozývajú sa už len silou inercie. Určite budú znieť ešte v Rumunsku, aj vo Vojvodine, kde Slováci majú zabezpečené skutočné a nie iba takzvané slovenské národnostné školy, no v Maďarsku, v tejto národnostnej zime, našim ozvenám tráva nerastie.

Gregor Papuček