Štefan Lami m Neskoré meditácie (4)

Modlitba s pochybnosťami

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje... Ty si stvoriteľ všetkých. Ty si začiatok a koniec. Píšu o Tebe, že Tvoju tvár ešte nikto nevidel. Aj to, že si človeka stvoril na svoj obraz. Preto si myslím, že sa podobáš na nás, na ľudí. Aj tvoje "zvyky" a záľuby sa iste podobajú na ľudské. Ľudia napríklad radi vládli iným od čias faraónov. Pravdepodobne aj Ty rád panuješ nad celým svetom, lebo panovať je dobre. Ľudia sa radi jagajú v striebre a v zlate, majú radi vôňu tymiánu a iné príjemné vône. Preto kostoly zaváňajú tymiánovým kadidlom. preto si myslím, že aj Ty sa rád jagáš v ligotavých pokladoch, aj Ty máš rád vôňu tymiánu. Viem si Ťa predstaviť ako rímskeho otca. So šedivými vlasmi, v bielom župane slávnostne sedíš na ohnivočervenom tróne. Na krku máš zlatú reťaz, na prstoch drahokamy, zlaté prstene, na ktoré čakáš bozky od svojich verných. Pred Teba prichádzajú archanjeli a samí nebeskí velikáni. Lebo pred Tvoju svätú tvár sa nemôže dostaviť hocikto, ako ani pred Tvojho námestníka na Zemi. Osobne som ho ešte nemal možnosť vidieť, ale na obrazoch som ho videl už viackrát. Podobne ako on, zaiste aj Ty máš rád hudbu, ktorú Ti poskytuje nebeská mechanika a harmónia slnečných sústav. Na Tvoju oslavu komponovali svoje najkrajšie diela Bach, Mozart, alebo Beethoven. Ako rímski otcovia, zaiste aj Ty máš rád maliarstvo. Sixtus IV. poveril Michelangela, aby vymaľoval kaplnku, ktorá nesie jeho meno.

Pane Bože, ak je pravda, že aj ja som sa narodil Tvojím prostredníctvom a podobám sa na Teba, popri svojej hlbokej úcte mi dovoľ, aby som vyslovil niekoľko svojich skromných pochybností. Nechápem, prečo potrebuješ, aby Ťa ľudia "voňavkovali" tymiánom, veď pre Teba kvitnú všetky kvety Nechápem, prečo potrebuješ jagot zlata a striebra. Veď Tebe žiaria všetky hviezdy vo veľkom vesmíre. Nechápem, prečo si žiadaš poklonkovanie ľudí, veď každá Tebou stvorená bytosť sama od seba chváli Tvoju veľkosť a Tvoju moc. Ako obyčajný človek, jeden z miliárd iných, som toho názoru, že všetky tieto veci potrebujú tí, ktorí v Tvojom mene panujú nad ľuďmi. Videl som pred dedinským farárom na ulici kľačať prácou zodraté ženy, ktoré vychovali mnoho detí. Farár im podával ruku, aby mu ju pobozkali. Pane Bože, ja som sa vtedy hanbil. Ľudia sa prežehnávajú, keď otec duchovný im dáva požehnanie. Je to práve také požehnanie, aké dávali na front odchádzajúcim vojakom, ktorí išli vraždiť nie zo svojej vôle práve takých nešťastníkov, ako boli oni sami. Pane Bože! Čo si Ty o tomto všetkom myslíš?

Bože Otče! Pred mojim odchodom do večnosti daj mi istotu, že na tomto svete, teda tu, na Zemi, je všetko tak dobre, ako je. Odpusť mi moje pochybnosti, ako i ja odpúšťam svojím vinníkom, a neuveď ma do pokušenia, ale zbav ma od zlého. Amen.

Michal Chudák nevzdá sa

Niektorí sedliaci sa dnes pozerajú na svoje bývalé poľnohospodárske družstvo ako na spoľahlivý prameň živobytia. Patrí k nim aj Michal Chudák. Pracoval ako miešač krmiva na farme rožného statku. Ako ťažko vstupoval do družstva, so svojimi dvadsiatimi jutrami, tak ťažko by bol neskôr z neho vystúpil. On a manželka ako členovia družstva mali právo na dva hektáre záhumienka, ktoré im obrábali družstevné stroje. Za odovzdanú pôdu dostali od družstva obilie. Každú jeseň im nákladné autá z družstva priviezli toľko pšenice a kukurice, že ledva našli miesto na skladovanie. Pritom za vykonanú prácu dostali aj plat. Po zmene spoločenského zriadenia sa to všetko skončilo. Nemožno vedieť ako, ale príslušným šéfom a podarilo zničiť družstvo zo dňa na deň. To družstvo, ktoré v predošlých rokoch ešte dobre fungovalo a obyvateľom štyroch dedín poskytovalo istú prácu. Najprv vyrátali hodnotu družstevného majetku, potom určili, koľko z toho pripadne jednotlivým členom. Podľa nového zákona vedenie malo vrátiť majetok tým, ktorí si to žiadali. Tí múdrejší a šikovnejší, ktorí boli bližšie k ohňu, presnejšie k vedeniu, si privlastnili najvýnosnejšie úseky, dobytok, stroje a budovy. Zo spoločného majetku sa však neušiel rovnaký podiel všetkým. Michal Chudák si vybojoval okrem iného sivého koňa aj štráfový koč, s ktorým dovtedy pracoval. K tomu, prirodzene, si žiadal späť pôdu a tým dosiahol slobodu, ktorú mu priniesla zmena zriadenia.

Dvaja dospelí synovia už dávno žili v meste. Vrátiť sa späť k rodičom, k malému gazdovstvu, k pluhu ťahanému jedným koňom sa im však nechcelo. V sedemdesiatych rokoch sa stávalo, že z dediny pochádzajúci kvalifikovaní robotníci sa vracali do poľnohospodárskeho družstva. Vtedy ale tam zarábali oveľa viac ako v továrni. Len blázon by bol išiel späť do neistoty.

Nad hlavou Michala Chudáka preletelo veľa rokov a ani jeho manželka už nebola práve mladá. Ako bývalí družstevníci obaja boli už na dôchodku. V maštali pri jasliach stál priviazaný Sirko, na dvore štráfový koč a v poli 20 hektárov pôdy, nuž čo si počať? Jedine začať znova gazdovať.

Spočiatku ich manželský život nebol úplne v poriadku. Chudákova vyrástla v remeselníckej rodine s piatimi súrodencami, ktorú dedinčania zaraďovali medzi zámožnejšie. Otec bol mnohostranný majster, mal kováčsku dielňu, predajňu údenín, mláťačku, a všetko prevádzkoval sám. Takto mal možnosť dať svoje deti do škôl. Zuzka bola pekné dievča, ale v škole jej šlo učenie ťažko. Otec si pomyslel, že keď z nej nevychová vzdelanú občianku, vydá ju za bohatého sedliackeho mládenca. Zuzka mala vtedy už nápadníka po svojej vôli. Ale s malou "chybou": patril totiž k tým chudobnejším v dedine.

Miško Chudák, štíhly, vysoký a rozumný mládenec, nebol nijak švárny a u dievčat ani nemal veľký úspech. Bol však čakateľom spomínaných dvadsiatych hektárov zeme. V tých rokov to pokladali u nás za veľký majetok. Preto v očiach otcov dievčat pôda zvyšovala Miškovu autoritu. Raz otec takto prehovoril k Zuzke:

- Vydáš sa za Michala Chudáka.

Zuzka zbledla, div ju neporazilo. Vychovávali ju k poslušnosti a preto nikdy, ani tentoraz, sa neodvážila otcovi protirečiť. Ostatné už vybavili rodičia mladých medzi sebou. Keď si Michal Chudák líhal k svojej žene, tá myslela vždy na toho druhého. Takto Zuzka počala svoje deti, stala sa matkou a zámožnou sedliackou gazdinou. Život jej umožnil, aby sa občas vyspala s tým mužom, ktorého by si radšej bola zvolila za manžela. To však na dedine nikdy neostáva tajomstvom. Manžel sa o tom dozvedel a začal sa dlhotrvajúci svár. Život však nie je len radosť a žiaľ, ale aj zmierenie. Zuzka uznala, že takto sa žiť nedá. Snažila sa preto prispôsobovať manželovi. Rany sa časom zahojili, Chudákovci si zvykli na seba a spoločne znášali každodenné starosti.

Keďže znova začali súkromníčiť, pätnásť hektárov pôdy dali do prenájmu a päť hektárov si nechali pre seba v nádeji, že ich ešte stačia obrobiť. Odvtedy Michal Chudák od rána do neskorého večera popoháňal Sirka ako kedysi, za mlada. Poháňa ho, sediac na štráfovom koči, alebo kráčajúc za pluhom. Klopkanie jeho koňa často počuť na hornej ulici. Orie humná celej dediny. To mu prináša väčší osoh ako všetok jeho majetok. Na piatich hektároch pestuje kukuricu a tekvicu na semeno. Úrodu mu zničí raz suchota, inokedy krupobitie. Keď sa mu urodí viac, nemá kupca. Aj od nájomníka sotva niečo dostane, lebo aj toho moria podobné ťažkosti.

Manželka Michala Chudáka nezniesla ťarchu, ktorú na ňu kládlo malé gazdovstvo. Prvýkrát a navždy opustila svojho manžela. Bez gazdinej ostal ich byt a dvor prázdny, a prázdne ostalo aj tvrdé srdce starého sedliaka. Michal Chudák pochoval ženu Zuzku, ale zápasu o svoju pôdu sa nevzdal. On, Michal Chudák, si to nemôže dovoliť. Pokiaľ žije, nikdy sa nevzdá.

Mužským okom

Mnohé moje spomienky sa viažu k našej obľúbenej pivnici, v ktorej sa už zabávali všelijakí hostia. Raz sme sa v nej zhovárali a popíjali s dobrým kamarátom. Do reči prišli, prirodzene, aj ženy.

- Áno, - povedal môj spolubesedník, - tárame o ženách zle - nedobre, žartujeme, ale o najzložitejších veciach, ktoré sme s nimi prežili, radšej mlčíme.

Potom takto pokračoval:

- Vo svojom najhlbšom vnútri si zachovávam spomienku na udalosť, ktorá sa mi prihodila celkom náhodou. Dodnes ma to ťaží. Pred niekoľkými rokmi som mal dobrú priateľku, stredoškolskú profesorku telesnej výchovy. V tvári nebola ani pekná, ani škaredá, taký priemer, avšak postavu mala dokonalú. Spôsob jej myslenia bol rýchly, racionálny a praktický. Často sme sa stretávali, zhovárali sme sa o vážnych veciach života, o literatúre, umení, športe. Pripravovala vtedy skupinu žiakov k maturite a to ju oduševňovalo. V našich priateľských stykoch sa v podvedomí skrývalo aj čosi iné, čo sa však nedostalo na povrch. Dlhším stiskom ruky alebo pohľadom som jej naznačoval potrebu intímnejšej blízkosti. Ona to taktne odmietala. Pri jednom našom stretnutí mi jednoznačne oznámila, že podľa nej priateľstvo medzi ženou a mužom môže byť trvalé len vtedy, ak sa nedeje telesným stykom. Raz mi naznačila ochotu k intímnemu zblíženiu. Vtedy rešpektujúc jej predošlú mienku, som sa zachoval zdržanlivo. Naša vzájomná príťažlivosť preto ostala na úrovni podvedomia. Neskôr, v dôsledku ďalšieho štúdia, som sa dostal do hlavného mesta ako vychovávateľ v známom žiackom domove, kde som prechodne aj býval. Okná izby smerovali do bočnej ulice a vedľajší vchod v zadnej časti domova viedol práve na tú ulicu. Týmto vchodom bolo možno dostať sa priamo z ulice do mojej izby. Raz, po dlhšom čase, v jednu pozdnú jesennú noc mi ktosi zaklopal na okno. Mohla byť polnoc. Ešte som nespal, čítal som a ležal v pyžame na posteli. Vyzrel som von, kde uprostred skupiny mladých na mňa kývala moja známa.

- Boli sme v divadle, potom sme si sadli do jedného zábavného podniku, - povedala mi. - Peniaze sa nám zväčša minuli, posledný vlak nám odišiel. Do úsvitu by som nerada ostala s mojimi žiakmi na ulici. Mohol by si nás prenocovať?

- Veľké pohodlie pre toľkých zabezpečiť nemôžem, o izbu sa však ochotne s vami podelím, - odpovedal som.

Skromne zariadená izba pre dvanásť chlapcov i dievčat a pre ich profesorku nebola práve priestranná: dve železné postele, jedna skriňa, stôl a vedľa neho dve kreslá. Paplóny a deky sa našli vo vedľajšej izbe, ktorá slúžila ako sklad. Mal som v zásobe zopár konzerv, ktoré moji hostia s chuťou skonzumovali. Potom sa chlapci a dievčatá bez ostýchania povyzliekali, políhali si vedľa seba a pozakrývali sa. Na dve spojené postele sa zmestili štyria. V pyžame som stál vedľa postele a premýšľal som, čo teraz. Pani profesorka pochopila moju dilemu a s úsmevom povedala:

- Keď je už tak, ľahni si vedľa mňa.

Vypol som svetlo a ľahol som si k nej, pod spoločnú prikrývku. Musel som sa tesne k nej pritúliť, aby som sa z postele neskotúľal. Po niekoľkých minútach bolo v izbe počuť iba dlhé odfukovanie. Ľavá ruka sa mi náhodou ocitla na spodnej časti tela susedky. Nemala na sebe nohavičky. Pohladkal som ju. Pevne mi stisla ruku. Nevedel som, čo to má znamenať: podnet, a čí odmietnutie? Ak ma vzýva k zdržanlivosti, pomyslel som si, a ja zneužijem danú polohu, potom sa dopustím násilia, keďže sa nemôže brániť bez toho, aby to vedľa nej ležiaca blondínka nezbadala. Ak to má znamenať podnet a ja naň neodpoviem, môžem uraziť jej ženskú pýchu, alebo ma bude považovať za nemužného. Úprimne povedané, využil som príležitosť a ona nijak neprotestovala.

O štvrtej zvonil budíček, mali ísť na vlak. Všetci bystro povyskakovali a v dobrej nálade sa poobliekali, za chvíľočku dali izbu do poriadku a odkiaľ prišli, tam potichu odchádzali. Ja som ich odprevádzal. Veľmi pekne mi ďakovali za ubytovanie. Naposledy s nemou výčitkou v očiach mi podávala ruku bývalá priateľka:

- Ty si sa úplne zbláznil, - povedala mi.

Čakal som, že mi napíše, ale neozvala sa. Viac sme sa už nestretli. Odvtedy žijem s vedomím viny, - skončil svoje rozprávanie kamarát. Dlho sme bez slova pozerali do pohára. Čakal na moju reakciu. Až po chvíli som sa ozval:

- Ženská duša je citlivá a nespoznateľná. Myslí áno a hovorí nie, alebo práve naopak. Pre muža je ťažké porozumieť jej. A možno to platí aj naopak. Radšej na to zabudni.

Čo si o tom myslia ženy, nech povedia ony samy.