Zoltán B. Valkán ● Päťdesiat rokov ● (Zlomky zo zápisníka)

4. apríl 1941. V tento deň som sa narodil. Ale nie tak, ako si to vy predstavujete, pretože mňa ešte bocian doniesol. V tom čase, presne štyri roky pred oslobodením vlasti, svetový názor nebol ešte vedecky natoľko vypracovaný ako dnes.

Takže bociany s košíkom v zobáku voľne poletúvali a smelo, nikým nerušené sadali do vyhliadnutých dvorov. Po dlhom lete nad horami-dolami sa bocian v jednej chvíli ozval: „Ja ťa tu vyložím!“ Cez škáry košíka som zbadal, že sme nad Kostoľanmi pri Kláštori, v Plešanskej stolici, a pomaly, mäkulinko sa spúšťame na dvor rodičovského domu. (Aspoň takto som to počul od svojej mamy.)

24. december 1944.

Je Štedrý deň. K nemu sa viažu moje prvé spomienky. Po pekelne hlučných výbuchoch granátov, rapotaní samopalov a iných gverov sa ponad dedinou pomaly rozhostilo nebeské ticho. Tíš ulice nás osmelila vrátiť sa domov z najväčšej pivnice najzámožnejšieho gazdu dediny, kde sme sa napokon dočkali konca krvavého zápasu. My, deti, starší brat a ja, sme od rodičov sme počuli, že dedina má nových gazdov. Keď sme vstúpili do našej kuchyne, ovanul nás štipľavý mrak machorkového dymu a ťažký pach ľudských tiel. Miestnosť bola bitkom nabitá. Ako haringy sa v nej tlačili vojaci, postarší i mladší, fúzatí i s holou bradou. Sedeli s ťažkou sklonenou hlavou, na smrť vyčerpaní a beznádejne smutní. (Aspoň mne sa to vtedy tak videlo.) Nás si ani nevšímali, boli sme im celkom ľahostajní. V tom hustom dyme som však dobre videl, že pili červené víno, také, aké sme mali aj my. (Neskôr mi mama povedala, že všetko naše víno bolo tam, lebo čo vtedy nevysúkali, to odniesli.)

5. september 1945.

Mama ma súri, musíme zájsť do ovody. Vôbec ma ta nič neťahá, radšej by som ostal s ňou doma, alebo sa hral na guľky so susedovým Pištinkom. „Musíš ísť, aspoň ti tam dajú niečo zajesť. My doma ništ nemáme ničeho, však vieš, že otec je prevelice ďaleko, v zajatí.“ V ovode sedíme na dlhých laviciach, pekne v radoch, ako lastovičky na vedení. Ovónéna nám z veľkej konzervovej krabice lyžicou pchá do otvorených úst nasladlú varenú fazuľu. My usilovne otvárame ústa ako vtáčatká. „Jedzte, je to americká bobica!“ a každému nám naberá tou istou lyžicou.

1. september 1947.

V tento deň si začínam klásť základy kariéry príslušníka inteligencie. S mamou kráčame na otváraciu slávnosť školského roka. “Škoda, že tvoj apo sa nedožil tohto dňa,“ riekla trasľavým hlasom. Cestou ju prehováram, aby ma dala zapísať do druhej, alebo ak možno, radšej do tretej triedy a moju žiadosť aj odôvodním tým, že predsa už viem čítať a písať. Mama sa prehovoriť nedá. “Musíš nastúpiť do prvej triedy!“ vyhlási rozhodne. Po slávnosti sa ma igazgató báči opýtal, či som rád, že som už školákom? Cigánil som mu, lebo som prikývol.

9. marec 1952.

Po vyučovaní sme sa zo školy všetci museli presunúť do kultúrneho domu v susedstve, kde nás čakala parádne vyzdobená sála plná umelých kvetín, zástav a transparentov s dlhými heslami, ktoré nás mali nadchnúť za víťazstvo mieru, socializmu, komunizmu a vyzývali na neúprosný boj proti vnútorným i vonkajším nepriateľom. V strede dekorácie sa z najviditeľnejšieho miesta, z velikánskej fotografie milo usmieval génius, veľký náš vezír, láskavý otec všetkého pracujúceho ľudu, detí a študujúcej mládeže. Pod jeho portrétom naše zraky upútalo číslo 60, už aj preto, lebo bolo vystrihnuté z pozláteného papiera. Ja som však meravo civel na obraz: nikdy v živote som nevidel takúto ligotavú plešivú hlavu. Igazgató báči rečnil o našom veľkom vodcovi, učiteľovi, otcovi a dobrodincovi, ktorého aj v mene nás všetkých pozdravil s bezhraničnou vďakou a láskou v srdci a ktorému sme želali všetko najlepšie po celý jeho život, až po tú jeho najkonečnejšiu stanicu. V kultúrnom programe som recitoval aj ja, predniesol som báseň pod názvom Óda na nášho vodcu.

Popoludní ma mama poslala do obchodu po chlieb. Rad bol už riadne dlhý, no o chlebe nebolo ani chýru ani slychu. Po dvoj, možno aj trojhodinovom čakaní prifrčal malý nákladiak a vodič s predavačkou zložili z neho niekoľko košíkov chleba. Rad sa pohol dnu. Nedal som sa z neho vytlačiť, bojoval som zo všetkých síl: dostal som sa až k dverám a odtiaľto potom iba centimeter za centimetrom som sa mohol predierať až k pultu. Z obrazu na stene ma po celý čas posmeľoval pokojný úsmev nášho holohlavého vodcu. Darmo-daromne, z chleba sa mi neušlo. S plačom a so zvesenou hlavou som sa dostavil domov. V ten deň sme večerali kozie mlieko. Mne maškrtníkovi mama doň namiešala aj troška slivkového lekváru.

10. september 1952.

Asi práve tohto dňa som sa začal chystať na politickú kariéru. „Ja,…mladý pionier Maďarskej ľudovej republiky, pred pionierskou zástavou na pionierske čestné slovo prísahám: skutkami budem slúžiť svojej vlasti a pracujúcemu ľudu,” znela naša kolektívna prísaha. Všetci piataci sme sa zaviazali, že sa budeme učiť a správať tak, aby sme boli o štyri roky „hodní na členstvo vo Zväze pracujúcej mládeže”.

Celý rok 1955.

Nastupujem do dvojjazyčnej strednej školy v hlavnom meste. Všetci prváci sa automaticky stávame členmi Zväzu pracujúcej mládeže, všetci sme hodní tohto členstva. V DISZ-e politizujeme. Nedá nám však, že jediná naša strana mesačne vydáva uznesenia, ktoré si (akože ináč?), protirečia. Igazgató báči nás utišuje. „Strana a jej vedenie hľadajú tú najlepšiu cestu,“ hovorí na školských oslavách výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

Marec 1956.

Boj proti kultu osobnosti sa vyostruje. Na marcovej schôdzke DISZ-u nám o tejto pliage prednáša obvodný inštruktor. „Boríme sa s osobným kultom, ničíme ho, už mu trháme aj korene.“ Čo k tomu dodať? Má hrubú kožu na ksichte.

18. júl 1956.

Výmena stráže. Hlavy padajú. Aj tých doposiaľ všemocných a najväčších ľudí čaká prepadlisko. Holohlavý génius, vezír, otec, dobrodinec atď. zmizol z arény, a to prenáramne ďaleko, pekne-krásne friško odmašíroval odtiaľto až na takých dvetisíc kilometrov. Chtiac-nechtiac, musel odfrčať. Náš učiteľ matematiky, ktorý mal tvár zavše vážnu, až smútkom zahalenú, a ani za svet by sa nebol nikdy usmial, v ten deň nám na vyučovacej hodine vyspevoval pesničky. Medzi nimi i túto: „Išla baba pec kúriť, spálila si šeckú riť…“ Nie, nemal vypité. Bol zarytým abstinentom.

6. október 1956.

Deň národného smútku. S najlepším priateľom, spolužiakom a navyše rodákom sme sa rozhodli, že bez nás sa ten pohreb konať nemôže. Vedeli sme, každý vedel, že to nebude iba pohrebná ceremónia, ale celkom iné, obrovská demonštrácia. Cintorín bol od nášho internátu iba na tri zastávky električkou. Predsa sme začiatok obradu zmeškali, pretože električky sa pre obrovský nával ľudí k miestu zhromaždenia ani nedostali. „Nikdy viac samovládu! Dole s despotami!“ - čujeme z reproduktorov. „Vinníci sa previnili! Hriešnikov neminie trest! Práva! Slobodu!“ Dav sa nakoniec pokojne rozišiel. Bol som sklamaný.

23.-30. október 1956.

Svojsky bojujem za slobodu. S priateľom sme všade, kde sa niečo deje. “Novú vládu! Rusi domov!“ Od budovy rozhlasu strieľajú do nášho davu. S priateľom ozlomkrky bežíme odtiaľ a zastavíme sa až v internáte. Dlho však ani tu nevydržíme. Najprv sa potulujeme po veľkej okružnej triede, navečer potom namierime k fúzatej soche generalissima, najväčšieho génia ľudstva a vodcu celého pokrokového sveta. S neskonalou zvedavosťou sledujeme, s akou námahou, iba horko-ťažko zvalili ľudia v montérkach na zem to bronzové monštrum nesmrteľného. S čižmami si však nedali rady, ostali na mieste, na žulovom podstavci. To námestie preto prezývali neskôr aj Námestím čižiem.

6. november 1956.

Priateľ, s ktorým som bol pečený-varený, ma objíma. “Zdrhnem na Západ,“ zasväcuje ma do svojich plánov. “Ty sa nemáš čoho báť,“ - posmeľuje ma. Vskutku nie. Mal som šťastie a rýchlejšie som zutekal než on. Jeho chytili a tak strašne ho zmlátili, že až na druhý deň sa mohol vrátiť do internátu. Pravda, už ako zaevidovaný.

Celý rok 1957.

Učím sa a politizujem. Moji učitelia dokonca mienia, že by som mohol zastávať funkciu tajomníka školskej organizácie Zväzu komunistickej mládeže. (Kdeže bol vtedy už DISZ!) Tak ma vyznačili (nie zvolili) do tejto funkcie. Spolužiaci sa mi škodoradostne vysmievajú.

Celý rok 1958.

Moji učitelia sú tej mienky, že som ľahostajný voči mládežníckemu hnutiu a rázne ma zbavili funkcie. V novinách takmer denne čítam, že súdne procesy voči kontrarevolucionárom pokračujú. “Úhrnným trestom odsúdený na smrť… Úhrnným trestom odsúdený na doživotie… Úhrnným trestom odsúdený na pätnásť rokov odňatia slobody… Úhrnným trestom…“

September 1959.

Život mi teraz plynie v novšom internáte, vo vysokoškolskom. Mojim duševným pokrmom sa stáva kino. Kupujem si lístky na tie najlacnejšie sedadlá, odkiaľ na premietacie plátno často ani nedovidieť. Tichý Don. Osud človeka. Žeriavy tiahnu. Konečne niečo dobré, umelecky hodnotné, čo sme vôbec odtamstadiaľ dostali. Každý z týchto filmov si pozriem najmenej dvakrát.

Celý rok 1962.

Tvrdo sa učím, chystám sa na inžinierske povolanie. Akoby aj nie, veď ináč by som nedostal štipendium a bolo by po mojom štúdiu. Kino však naďalej ostáva mojim najmilším koníčkom. Balada o vojakovi. Čisté nebo. Po večeroch náruživo hrávam šachy so spolubývajúcim priateľom. Aj napriek tomu, že obyčajne prehrávam. Akurát zalamujem ruky pred istou prehrou, keď do našej izby vtrhnú dvaja neznámi mladíci v kožených kabátoch. Neotáľajú. „Čo myslíte, správne rozhodol ÚV, že súdruha M. zbavil všetkých straníckych i štátnych funkcií?“ Vyľakali sme sa. Čo na to? Čo chcú títo od nás? Veriť sa nám nechce, že by toho niekdajšieho pekára („Nie žemle sú malé, ale vaše papule sú veľké.“) chceli odvolať, vlastne odvolali zo všetkých funkcií? Veď je, či bol, človekom číslo 2. a navyše nepoznal zmilovanie nad tými, čo mali niečo spoločné, hoci len aj to najmenšie, s udalosťami z päťdesiateho šiesteho roku. Sami sme ho počuli rečniť po oných udalostiach 1. mája na námestí pred našim internátom: „Do basy s nimi, nech tam zhnijú! Dvihli ruku na stranu, na moc pracujúcich!“ S priateľom mlčíme, sme v pomykove. „Tak, čo si myslíte?“ provokujú nás akísi návštevníci. „ÚV vie, čo robí,“ mrmleme popod nos. Neznámi len mávnu rukou a nadutí sa vytratia. Idú do susednej izby.

Júl 1964.

Hľadám si prácu. Vysoká škola je ľahostajná, vôbec neberie do ohľadu moje nároky. Ponúka mi pracovisko niekde pánu bohu za chrbtom, v nejakom zapadákove. Mne sa z hlavného mesta nechce. Všetci známi, ešte aj rodičia dievčaťa, s ktorým chodím, mi zháňajú nejakú robotu. Konečne sa ocitnem pred personalistom na kádrovom oddelení. „Vstúpili ste už?“ je jeho prvá otázka. „Ešte nie,“ hovorím ticho s pocitom hanby. „U nás každý vstúpil,“ pozerá sa mi prísne do očí. Aj ja vstúpim, stávam sa súdruhom.

Február - august 1968.

Na našom oddelení sa deň čo deň melú tie isté heslá: tovar, trh, vlastníctvo, súkromný majetok. Preč s klapkami na oči! Potrebujeme agilných, iniciatívnych ľudí! Miesto kádrového posudku - talent! Práve na Deň ústavy cestujem s manželkou k vode. Chcem mať pokoj, chcem zabudnúť na trampoty, otravy pracoviska a vôbec chcem na všetko zabudnúť. Na druhý deň v podnikovej zotavovni sa zobúdzam práve tak zavčasu ako doma. Tranzistorák už tlačím k uchu. “Naše vojská v noci prekročili maďarsko-československé štátne hranice, aby poskytli bratskú pomoc československému ľudu a plnili svoju internacionálnu povinnosť.“ Neverím vlastným ušiam. Čo? Akú pomoc? Akú povinnosť? O pol hodiny správu rozhlas zopakuje. Teda žiadne nedorozumenie. Maďarské vojsko na Žitnom ostrove, v Komárne, Nových Zámkoch, Lučenci a v iných mestách. Neslýchané! Aké však šťastie, že nie som vojakom, že nie som medzi tými, čo s tankami išli do susedov poskytnúť bratskú pomoc. Myslel som na náš päťdesiaty šiesty rok, a nesmierne som sa hanbil, že aj naši vojaci išli rozbiť československý päťdesiaty šiesty rok. Trčím v zotavovni, okrem rozhlasových správ nič nevnímam, nič ma ani nezaujíma. Tranzistorák mám furt pri uchu, počúvam všelijaké rozhlasové vysielania z Prahy. „Musíme sa premiestniť, lebo nás Rusi objavili! Za pätnásť minút sa opäť ozveme!“ A takto to ide celé božie dva dni. Rádio mám jednostaj pri uchu. Aj pri raňajkách, obede či večeri. Na tretí deň sa znechutene balíme, cestujeme domov. Ja s tranzistorákom pri uchu. Od tohto času som nikdy viac o poukaz na rekreáciu do podnikovej zotavovne nežiadal.

August 1970.

Na straníckej schôdzi ku Dňu ústavy mám slávnostný prejav. Mám pocit oprávnenej hrdosti, keď rečním o úspechoch, o príjmoch a aktívnom exporte, o stále sa zvyšujúcej pohyblivej mzde. Len takto ďalej! Nepozerať ani doľava, ani doprava - kráčať iba dopredu! Napred!

August 1971.

Žeby sa železná opona začala dvíhať? Po troch neúspešných pokusoch mi konečne dali pas. Hurá! Cestujem s priateľom (na jeho aute) za tú onú oponu do záhadného, tajuplného sveta. Vo vrecku sa mi skrýva okrúhlych päťdesiat dolárov, čo mi pridelila štátna banka. Nič viac. Tam vonku od toľkej krásy a bohatstva sa mi až hlava točí. Ešte aj tráva je tu zelenšia, aj luft je iný ako doma. A tie výklady! Všetko porovnávam. Potom nasleduje - ako sa patrí - návšteva umeleckých pamiatok a múzeí. Rozhodne mám pocit menejcennosti, cítim sa byť celkom ponížený. Aj vreckové sa nám rýchlo míňa. S hrôzou berieme na vedomie, že benzín nám nevydrží ani po hranice, preto sa predčasne poberáme domov. Priateľ je nútený obetovať našu železnú rezervu: štangľu pravej maďarskej salámy. Za túto lahôdku sa zmiloval nad nami náš neznámy rakúsky dobrodinec a na čerpacej stanici nám benzínom dopoly naplnil nádrž. Na hraniciach sme si konečne vydýchli. Na rakúskych sa na nás ani len nekukli, na našej strane nás však čakali - pohraničiari so samopalmi namierenými na nás. Hľa, už sme doma, medzi svojimi! Na rozkaz colníkov sme potom z auta všetko vykládli na dlhý pult. Všetci sme boli prenáramne sklamaní. Aj colníci, lebo nič nenašli.

August 1972.

V Dunajskom ohybe staviam chatu. Nie veľkú, ani parádnu, takú akurát. Po päťapolročnom vyčkávaní si v čepelskom prístave preberám novučkú Škodu Š-100. Je to prvé auto v mojom živote. Jasám od šťastia, optimisticky naladene sa pozerám na celý svet. Chystám sa k moru do Juhoslávie - prirodzene, na novej-novučičkej škodovke. Život je krásny!

Február 1974.

Naši susedia-bratia nás zhovievavo, s úprimnými obavami varujú: nebude dobrý koniec tomuto bohatstvu tovarov v obchodoch, nekontrolovanému zvyšovaniu životnej úrovne a hlavne pokusom hľadania nových všakovakých cestičiek v hospodárstve. Mne sa táto ich starostlivosť o nás nepozdáva.

Celý rok 1976.

Chvalabohu, spamätali sme sa. Nestratili sme duchaprítomnosť, následkom rýchlych vládnych opatrení naša životná úroveň už stagnuje. Ja však tak cítim, že nielen stagnuje, ale rozhodne klesá. Spasíba, tavárišči! Danke, Genossen! Sme vám vďační, zachránili ste nás od kapitalizmu. Chatu v Dunajskom ohybe navštevujem oveľa zriedkavejšie ako predtým.

Celé roky 1978-79.

Na straníckych schôdzach o ničom inom nehovoríme iba o efektívnosti. Efektivitou za efektívnosť. A o tom, že sa zadlžujeme, že úroky splácame z novších a novších dolárových pôžičiek. RVHP nefunguje, presnejšie funguje, ale veľmi zle. Zmluvy nedodržiava ani jedna strana. Pochopiteľne ani náš závod. Blíži sa koniec sveta? Pozerám sa na jeden z priamych prenosov z Červeného námestia: úprimné objatia, súdružské bozky na pery, slávnostná manifestácia, transparenty, nekonečne dlhé rytmické potlesky, práve ako za mojej mladosti. Neblíži sa koniec sveta.

August 1983.

Dostal sa mi do rúk pre mňa doteraz neznámy samizdat - malá štencilom rozmnožená brožúrka. Musím priznať, je to odvážne čítanie. Najčastejšie sa vyskytujúce pojmy: spoločenská nespravodlivosť, zastaralé hospodárstvo, neschopné vedenie, bábkové figúry bez odborného vzdelania, skreslené štatistické údaje, dezinformované masy, chudoba, kríza. Proletári chcú väčší kus chleba, inteligenti pracujú do úmoru, mládež je ľahostajná, na všetko kašle. Uznávam, autori vôbec nepreháňajú. A závidím im ich nebojácnosť.

August 1984.

Tlač, rozhlas a televízia optimisticky hlásajú, že po siedmich biednych rokoch stojíme na prahu rozmachu a je nepredstaviteľné, aby bola u nás nezamestnanosť. Ale také niečo! U nás na oddelení vykopli piatich odborníkov a počul som, že z celého závodu pošlú het najmenej ďalších štyridsiatich dvoch ľudí. Pred týždňom emigroval môj švagor, ktorý bol vo vysokom postavení. Že by bol lepšie informovaný ako ja?

11. marec 1985.

U veľkého brata na miesto zomretého starého vodcu nastupuje mladý, energický muž. „Naša krajina nikoho neohrozuje a nesnaží sa vydobyť si vojenskú presilu,“ čítam v úvodníku prehlásenie nového vodcu. Ciele strany sú jasné a dôstojné.“ Charašo, ale či mu po toľkých zlyhaniach môžem dôverovať?

Celý rok 1987.

Na straníckej schôdzi si živo vymieňame názory o tom, či krajina ozaj prežíva krízu. Mnohí mienia, že iba kapitalizmus môže byť v kríze, my by sme mali iba ponaprávať chyby. O tom, či je v tejto etape socializmu predstaviteľná parlamentná demokracia s viacerými stranami, je náš postoj jednotný: v nijakom prípade. Šíria sa chýry o založení MDF. “V našej vlasti niet žiadnej krízy, v nijakom zmysle slova,“ povedal prvý občan krajiny. „Máme iba ťažké problémy a úlohy, ktoré vytrvalou prácou a obnovením rešpektu pracovného poriadku riešime.“ Keď to vraví on, ja mu musím veriť. Predsa viaže ma k tomu aj stranícka disciplína.

Celý rok 1988.

Zaisťovanie opozičných mladých je na dennom poriadku. Ešte častejšie je vylučovanie nespokojných členov zo strany a veľké zmeny nastali aj v zostave vlády. Informácia polície: „Univerzitní poslucháči a mladí príslušníci inteligencie sa pokúšajú zakladať protizákonné organizácie, preto ich polícia predvolala na výsluch…“ Vláda pozvala pápeža na návštevu. Založil sa Klub verejnosti a znovu ožila maloroľnícka strana, Národná strana roľníkov, komunistická strana a sociálnodemokratická strana. Uvažujem: vystúpiť a vstúpiť, alebo vystúpiť a potom nevstúpiť. Som bezradný. Všetci vystupujú. Aj ja sa k nim pridávam. Tajomník strany mi šepká do ucha: “Potom si dávaj veľký pozor!“ Dobre, ale na čo si mám dávať pozor? Chalan zo susedov mi na chodbe nášho domu nahlas hovorí celkom iné: “Uvidíte, kontrarevolúcia z päťdesiateho šiesteho roku bude čoskoro ozajstnou revolúciou, bojom za slobodu.“ Beriem štvoraké pilulky. Tento pluralizmus ma úplne vykoľajil. Znovu a stále som celkom bezradný.

Celý rok 1989.

Udalosti sa zrýchlili. Ja iba zmätene krútim hlavou. Založil sa Opozičný okrúhly stôl, vznikli nové strany: demokratické fórum, strana mladých demokratov i slobodných demokratov. Zrodil sa zákon o spolčovaní, otvorili sme západné hranice pre východných Nemcov, a čo bolo ešte dôležitejšie: udalosti v roku päťdesiatom šiestom vyhlásili za ľudové povstanie. Ten chalan zo susedov mal pravdu. Odkiaľ to len bral? Po tomto všetkom nečudo, že štátostrana zaniká a mení sa na socialistickú.

Celý rok 1990.

Parlamentné voľby: totálna porážka socialistov. Nový parlament, nová vláda. Mená ich členov som doposiaľ ani len nepočul. Parlament sa stal fabrikou na výrobu nových zákonov. Rodí sa teda demokracia, upevňuje sa nezávislosť a suverenita krajiny. (Sovietske vojská ťahajú už het). Hospodárske ťažkosti sa však prehlbujú. Zatiaľ mám prácu.

24. december 1991.

Je Štedrý deň. V mojom živote presne päťdesiaty. Sám sedím pred jedličkou. Ach, zabudol som spomenúť, že už prevelice dávno som sa rozviedol. Náš domov snov a milovaní sa veľmi skoro začal rúcať, až napokon sa celkom zvalil. Iného východiska nebolo, rozišli sme sa s vražednou nenávisťou voči sebe. Ostal som v družstevnom byte sám, lebo ten prisúdili mne. Pod stromček som si položil košeľu a kravatu (ako obyčajne), čo som si sám kúpil, bestseller Vrahovia revolúcie r. 1956 a Lexikón sexuálneho života. Rozhlas vysiela vianočné koledy. Siahnem po liste, ktorý som ráno dostal spolu s vládnym denníkom. „S ľútosťou Vám oznamujeme, že vzhľadom na nedostatočný odbyt našich výrobkov musíme zastaviť ich produkciu a tým zrušiť i pracoviská. 31. decembrom sme nútení zrušiť s Vami pracovný pomer. S pozdravom: (nečitateľný podpis) generálny riaditeľ podniku.“ Na chodbe domu deti s vatovými bradami spievajú “Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa…“

1. január 1992.

Šťastný Nový rok! Začínam aj ja nový život: od dneška nemám zamestnanie. Príde mi na rozum, že chalan zo susedov podniká. Mal by som zájsť k nim, popriať im do Nového roku všetko najlepšie a len tak mimochodom sa mládenca opýtať, či by nemal nejakú prácu aj pre mňa.