Kritik šľachty a nerovnosti ● Pred 250 rokmi sa narodil Jozef Ignác Bajza

Literatúra v období osvietenstva mala prevažne ľudovýchovný a zábavný charakter. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím baroka pod vplyvom ideí osvietenstva nastal vzostup svetskej literatúry. Prispelo k tomu aj zrušenie cirkevnej cenzúry. Predstaviteľmi slovenskej prózy tohto obdobia boli Jozef Ignác Bajza (1755 - 1836) a Juraj Fándly.

Rodičia J. I. Bajzu patrili medzi zámožnejšie gazdovské rodiny. Ako chovanec Pázmanea vo Viedni od r. 1777 študoval teológiu. Po vysviacke za kňaza r. 1780 bol kaplánom v Ostrihome. R. 1783 dostal faru v Dolnom Dubovom, kde pôsobil takmer dvadsať rokov. Tam vznikla podstatná časť jeho literárneho diela. Bajza bol človek praktický a podnikavý. Pre prudkú, priamu a sebavedomú povahu sa často dostával do konfliktov. V žalobe proti nemu, že pre svetské veci zanedbáva povinnosti duchovného, sa síce obhájil, no vikariátna rada mu odporúčala, aby sa v budúcnosti viac venoval kňazským povinnostiam ako písaniu kníh. Sústredenie sa na pastoračnú činnosť a písanie náboženských kníh mu prinieslo postup v kňazských hodnostiach a r. 1828 bol vymenovaný za kanonika kapituly v Bratislave. Vyše osemdesiatročný sa zaujímal o činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej a finančne ju podporil, čo potvrdzuje, že nikdy neprestal mať záujem o národnobuditeľské úsilia.

V mladosti bol horlivým prívržencom reforiem Jozefa II. Svoje spisovateľské poslanie videl v propagácii pokrokových osvietenských názorov a reforiem, proti ktorým útočila jeho satira. Prvý pokus o literárne vystúpenie sa skončil nezdarom. R. 1782 predložil bratislavskému cenzorovi rukopis prvej knihy Rozličních veršuv, ten však prekazil jeho vydanie. Príčinou bola v jozefínskom duchu vedená kritika šľachty, jej byrokratizmu a príživníctvu, proti spoločenskej nerovnosti a proti neporiadkom v cirkvi. Časť epigramov je venovaná konvenčným úvahám o šťastí, láske, cnosti a priateľstve. Rukopis Rozličních veršuv sa stal základom neskorších Slovenských dvojnásobných epigramat.

Zanietenosť za osvietenské ideály rozvinul v prvom slovenskom románe René mláďenca príhodi a skúsenosťi, ktorý vyšiel až r. 1784. Druhý diel mal vyjsť r. 1785, ale na zásah cirkevnej cenzúry bola jeho tlač zastavená priamo uprostred vety. Rukopis sa stratil, dnes sú známe len dva nedokončené exempláre. Dielo uvádzal Predmlúvou, v ktorej vysvetľoval, že svojím rozprávaním nechcel iba zabávať, ale aj poúčať. Väčšiu časť úvodu venoval jazyku diela, lebo z tejto strany očakával najviac námietok. Svoj jazyk chcel odlíšiť od moravsko-českého zavedením dĺžňa a mäkčeňa, hoci v gramatike sa v podstate pridŕžal češtiny.

Neprávom sa zabúda na jeho ľudovú knihu anekdot, facécií (krátkych anekdotických rozprávaní, neraz samopašného charakteru), humoristických poviedok a hádaniek (Veselé účinky a rečení, Trnava 1795), ktorá bola určená širokým čitateľským vrstvám a stala sa naozaj autorovou najpopulárnejšou knihou. Dielo vyšlo znova r. 1978 v prepise J. Minárika do súčasnej slovenčiny. Obsahuje 500 preložených i pôvodných humorných a satirických poviedok, aké vo veľkom množstve kolovali v rukopisných zborníčkoch (prinášame niektoré z nich).

H. Kollárová

Okradnutý zlodej

Zlodej, zbojník si vyzul dobré boty a nechal ich v pitvore, aby mohol bez trestu kradnúť. Gazda domu to zbadal, vzal ich a svoje mrchavé položil na ich miesto. Keď ale zbojník v izbe nič nenašiel, vrátil sa a videl, že je okradnutý.

Krhla ako podhlavnica

Keď si istý málo múdry položil pod hlavu k spánku krhlu a bola tvrdá, napchal ju perím - že bude mäkšia.

Prejde potok

Jeden mestský mládenec, ktorý ešte nikdy nevidel žiadny potok, išiel raz kamsi sám, a príduc k jednému väčšiemu, sadol si. Keď sa ho pýtali okoloidúci, čo chce, odpovedal: “Čakám, kým táto voda neprebehne, aby som potom po suchu prešiel.“

Mamka, vylížem tento hrniec

Keď gazdiná piekla koláče a už vyprázdnila hrniec z medu, chlapec, ktorý tam dávno obskakoval a čosi ešte voňal, vravel: “Mamka, vylížem tento hrniec“.

Ona:

“Veď ti ja vylížem r...“

To nemám zapísané

Mal ktorýsi pán služobníka priveľmi tupého rozumu a ešte väčšmi zábudlivej pamäti. Pretože tento v plnení príkazov robil stále chyby, pán mu ich popísal radom? Čo totiž musí urobiť od rána až do večera; a ten papier musel so sebou všade nosiť. Raz sa stalo, že pán išiel večer odkiaľsi podnapitý a spadol do blatistej jamy. Kričal teda na toho služobníka, ktorý bol prítomný, aby mu pomohol von. Ale on nemal vtedy pri sebe papier, tak riekol:

“Bežím domov pozrieť, či je to moja povinnosť.“

A keď prišiel naspäť, vravel:

“To nemám zapísané.“

A pána nechal topiť.

Ako ju zbijem, keď bude príčina

Ktosi stĺkol náležite svoju novomanželku, len čo zo sobáša prišiel domov. Svadobčania sa ho pýtali, čo to urobil, aké je to veselie a aká je príčina takej neslýchanosti. On ale mlčal. Keď sa však všetci desili a nemí jeden na druhého hľadeli, povedal:

“Z toho, že som ju teraz bez príčiny tak namastil, môžete pochopiť, ako ju budúcne zbijem, keď bude príčina“.

Kedy ustáva láska?

Nejaký mladý pán sa pýtal jednej starej panej-vdovy, čo mala sedemdesiat rokov, v ktorom veku u ženského pohlavia ustáva a prestáva láska.

“Ja veru neviem," odpovedala. “Musí sa na to mladý pán spýtať staršej odo mňa."