Náš jubilant ● Peter Andruška

Už bezmála pol storočia je niekdajší tajomník Spolku slovenských spisovateľov Peter Andruška, oslavujúci v týchto dňoch svoje 65. narodeniny, prítomný na literárnej scéne ako prozaik, autor desiatok románov a poviedkových súborov.

A hádam už aspoň štvrť storočia sa sústavne venuje mapovaniu literárnej tvorby dolnozemských Slovákov ako jej popularizátor, kritik, historiograf, ale aj ako prednášateľ na svojej alma mater, Vysokej škole pedagogickej v Nitre. V tomto zmysle má jeho pôsobenie osobitný význam. Najmä v osemdesiatych rokoch sme sa s ním a jeho nebohým kolegom, básnikom a prekladateľom maďarskej poézie Vojtechom Kondrótom stretávali a priatelili v kruhu slovenských literátov v Maďarsku, práve v čase znovuožívania tunajšej literárnej aktivity Slovákov.

Peter Andruška ako prvý predstavil verejnosti súhrnný prehľad, slovami literárneho kritika a historika P. Števčeka prvé komplexnejšie dejiny tejto aktivity v Maďarsku, Rumunsku a Vojvodine vo svojej monografii Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme (Bratislava,1994), ktorá prináša podrobné údaje a charakteristiky príslušných autorov a diel v tejto oblasti a zároveň ich týmto spôsobom včleňuje do celoslovenskej slovesnej kultúry.

K tejto priekopníckej práci sa pripájajú jeho ďalšie publikácie: Literárna tvorba národnostných menšín (2000), Osobitnosti a osobnosti dolnozemskej literatúry (2005) ako aj Antológia krajanskej poézie (2001). Z pera nášho priateľa a jubilanta pochádzajú recenzie kníh tunajších autorov publikované v týždenníku Ľudové noviny, ako aj v literárnej a inej tlači na Slovensku. Na tomto mieste nemožno nespomenúť, že vďaka jeho nezdolnej iniciatíve sa v októbri roku 1989 konala v Bratislave 1. Konferencia krajanských spisovateľov, ktorá bola zároveň príležitosťou na nadviazanie osobných kontaktov účastníkov z Dolnej zeme i zo Slovenska.

Publicistická, edičná a organizačná činnosť P. Andrušku v podstatnej miere prispela a prispieva k informovanosti o slovenskej dolnozemskej literatúre ako v spisovateľskej, tak i v čitateľskej obci materskej krajiny.

(kni)

Peter Andruška

Niekoľko poznámok na úvod

(Úryvok z publikácie Literatúra Slovákov z Dolnej zeme)

Sústreďme sa na „naliehavosť výpovede“ a „schopnosť pociťovať nadosobné ako osobné“ a pochopíme aj špecifickú črtu slovenských autorov v Maďarsku nie ako rezíduum minulosti, ale ako vlastnosť súčasnú práve v rámci jednej z určujúcich vetiev spomínanej trojkontextovosti. Zápas o slovo sa u najlepších autorov z tohto literárneho prostredia stáva aj zápasom o životnú realitu, o obraz bytia ľudí, ktorých osudy sa stávajú materiálom na literárne stvárnenia. Pravdu má Anna Divičanová, keď píše: „Ľudová kultúra je i v súčasnosti dôležitým citovým zázemím slovenského národnostného povedomia a ocenenia materinského jazyka. Napriek tomu nemôže byť výlučne len jediným zdrojom a terénom národnostnej kultúry, lebo by to znamenalo odvrátenie sa od rýchleho rozvoja spoločenského a kultúrneho“ (Zrod 1/1981).

O podmienkach rozvoja literárnej tvorivosti národnostných autorov v Maďarsku sa zamýšľali aj dvaja autori - Alexander Kormoš a Oldřich Kníchal. Kormoš v stati Objektívne a subjektívne podmienky vzniku národnostnej literatúry (Ľudové noviny 15/1986) tvrdí, že tieto podmienky sú determinované dvoma základnými historickými faktormi (ktoré, podľa mňa, akoby nadraďoval nad podmienku tretiu, prvotnú: autorský talent): „... minulosťou, prítomnosťou a dejinnou perspektívou“ bytia národnosti, ďalej „charakterom spoločenského, hospodárskeho a politického systému štátu, v ktorom národnostná menšina žije“. Súčasne konštatuje, že v živote slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku v druhej polovici sedemdesiatych rokov dozreli podmienky na „sústavné a plánovité vydávanie diel slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku. Táto literatúra dospela tak ďaleko, že spomedzi jej tvorcov čoraz viacerí dosahujú uznanie v literárnom živote spoločnosti tak doma ako i v materskej krajine“.

Knichalova štúdia je podstatne nosnejšia a väčšmi akceptuje literárnu stránku problematiky. Vyšla pod názvom Regionálnosť versus univerzálnosť? s podnadpisom Nad východiskami a kritériami národnostnej literatúry (Ľudové noviny 49/1988). Národnostnú literatúru pokladá za predurčenú byť mostom medzi národnými literatúrami, píše o tom, že národnostnej literatúre „nejde a nemôže ísť o uzavretie sa do klietky akejkoľvek svojráznej kultúry a tradície, keďže problémy národnostného kolektívu sú v podstate totožné s problémami väčšinového národa“. Z literárneho hľadiska (z hľadiska budúcnosti a perspektív národnostnej literatúry) za dôležité pokladá otázku, „ako sa zmocniť látky, ako ju povýšiť na literárnu a umeleckú skutočnosť“. Napokon dospieva k názoru, že keby národnostná literatúra nespĺňala vysoké kritéria náročnej literatúre, „vystavila by sa riziku odsunutia do akéhosi literárneho skanzenu“. To, že regionálny, národnostný autor môže adekvátne literárne transformovať všeľudské problémy a dosiahnuť uznanie, dokumentuje príkladom Petra Bezruča, ktorému neprekážalo, že je ľudsky zväzovaný priestorom sliezskeho regiónu, jeho umenie má „univerzálnu platnosť“.