Zoltán B. Valkán ● Nehoda

Zvonia na poludnie. Ján Dudík, družstevný dôchodca, napoly oblečený, so zatvorenými očami nevládne leží na kuchynskom šezlóne a načúva údery veľkého kostolného zvona. Cíti sa veľmi zle. Natoľko zle, že sa predsa len rozhodne zájsť k doktorovi. Keby mu bolo len o trošičku lepšie, ani za celý svet by to neurobil.

V krku ho prenáramne bolí a darmo lapá dych, cíti, že sa ide zadusiť. Nemôže tu len tak polihúvať, pomyslel si, musí nazbierať toľko síl, aby sa dokázal postaviť. Po chvíľke si preto prísne rozkázal neležať tu ďalej nečinne a čakať, že sa nejakým zázrakom uzdraví. S vynaložením nemalej námahy si najskôr sadol, spustil nohy zo šezlóna a vzápätí ich vsunul do obnosených, vyšmatlaných poltopánok, obliekol si ošúchané sako a nasadil čierny, moľmi sem-tam povyžieraný mastný klobúk.

Ján Dudík sa pomaly vliekol po hlavnej ulici, mierne stúpajúcej do kopca, keď pri ňom nečakane prudko zastavilo auto.

- Kam máte namierené, ujo Jano? - oslovil ho prívetivo cez stiahnuté okno mladík, ktorého poznal iba z videnia.

- K doktorovi, - riekol starec stroho, ale sotva čujne, lebo bolesť v krku bola už neznesiteľná.

- Nasadnite, ja vás ta zaveziem!

- Zaplac pánboh, syn mój! - ďakoval už so sedadla pri vodičovi.

- A čo vám je, ujček?

Starec pre ukrutnú bolesť v hrdle by najradšej ani nehovoril Z vďačnosti k mladíkovi však zašepol:

- Nehoda.

- A čo sa vám stalo?

- Á, ništ to… spadol som, - mávol a kostnatou rukou si pohladkal boľavý krk. Horkosť mu však sťahovala hrdlo. Najradšej by bol zavzlykal, keby už dávno nebol zabudol plakať. Jeho oči boli bez sĺz, vysušené. Darmo-daromné, pomyslel si. Prečo je to, že človekovi po osemdesiatke aj slzy vyschnú?

- Za chvíľku sme na mieste, - poznamenal mladík na útechu a nevdojak mu utkvel zrak na vychudnutej stareckej tvári, ktorú navidomoči zastieral bolestný smútok. Pozornosť na starkom upútavali aj snehobiele, ako hodváb hebké vlasy, troška dlhšie, ale poslušne priliehajúce na oboch stranách hlavy.

Starec takmer nebadateľne prikývol, zatvoril oči a v duchu sa zamyslel nad tým, ako sa mu mohlo podariť dostať sa z kuchyne von. Nie a nie si spomenúť. Ale čo robiť, ako sa ďalej správať po tom všetkom, čo sa stalo? Kládol si otázky, odpovede na ne však nenachádzal. Keď otvoril oči, všetko sa okolo neho točilo a bolo mu na zvracanie. Lapal dych a pocítil, že mu na čelo vyráža s bolesťami v krku prichádzajúci studený pot. Vzápätí akoby ho boli ponorili do vriacej vody, horúčava sa mu rozliala po celom tele. V tej chvíli odrazu len všetko okolo neho zmeravelo. Ustalo vrčanie motora, nepočul šum vetra, jeho zrak nevnímal nič navôkol. Všetko sa ponorilo do mŕtveho ticha a tmy čiernej ako noc. Upadol do mdlôb, ale hneď sa z nich aj prebral. Vtom okamihu mladík zabrzdil a starcovo telo sa naklonilo dopredu natoľko, že čelom sa mierne udrel o predné sklo.

- Sme na mieste, ujo Jano, - otvoril mladík na starcovej strane dvere auta.

- Pomôž, synák… z auta sám nevládzem, - riekol starec prosebne.

Vystrašený mladík iné ani nemohol, iba vziať starca do náručia. Prekvapilo ho, aký je ľahučký. Ľahučký ako pierko, pomyslel si.

- Uložte ho na posteľ, - zavelil lekár.. - Čo sa vlastne stalo? - opýtal sa statočného mladíka, čo v pomykove stál pri posteli uprostred ordinačky.

- Prišlo mu zle. Presnejšie, neviem, čo sa stalo. Mal namierené k vám, keď som ho na ulici vzal do auta.

- Múdro. Sestrička, ujmite sa pacienta, kým dopíšem tento recept, hneď som pri vás, - riekol s rutinou lekár, čo znamenalo, že pacienta prijal do svojej starostlivosti.

Sestrička medzitým pohladkala starcovu mramorovú tvár, prstami mu šikovne nahmatala pulz, rozopla golier na košeli a tak ho pripravovala na lekárske vyšetrenie.

- Ujo Jano, ujo Jano, otvorte oči! - pobádala starca.

- Kde som? - opýtal sa tíško zlomeným hlasom.

- V ordinácii. Pán doktor vás hneď vyšetrí.

- Ako sa vám to stalo, ujko? - ohmatával lekár krvou podliaty krk pacienta. - Vari vás chcel niekto uškrtiť?

V mysli starčeka sa vynoril obraz rozzúreného útočníka. Mohutnou bradou a fúzmi zarastaná tvár, krvou podliate oči a na čele jazva z detstva...

- Pusť ma, syn mój, - zastonal zúfalo starec. Chcel ešte niečo dodať, ale odrazu sa mu hlas zasekol v hrdle. Pery sa mu sotva badateľne, ale citeľne rozochveli.

- Sestra, zavolajte políciu i sanitku! - rozkázal lekár zvýšeným hlasom. - Ujo musí ihneď do nemocnice.

Kresba Bernadett Lakatosovej

Starec so sadrovým golierom na krku nehybne leží na nemocničnej posteli. Dusí ho plač, hanba a strach. Áno, je plný obáv, lebo vie, že s jeho nehodou sa zaoberajú nielen v nemocnici, ale aj na polícii. Preveľmi sa bojí. Nemá odvahu ani len oči otvoriť, predstiera, že spí.

- Nemôžem ho zobudiť, - počuje sestričku. - Spí. Hádam by ste mohli prísť neskôr, povedzme za takú hodinku, alebo…

- Nie, ihneď ho musím vypočuť, - namieta mužský hlas. - Mám rozkaz a od primára aj povolenie. Ide predsa o lúpež a pokus o vraždu.

V starcovej hlave je všetko pomätené. Panebože, je tu polícia! Kto ho chce vypočúvať? A čo im on môže povedať? Nič iné, iba to, že to bola nehoda. Ale či mu uveria? Veď to sú všetkými masťami mazaní chlapíci! Alebo má povedať, že ide iba o nedorozumenie? Áno, to by pre nich znelo hádam pravdepodobnejšie. Nevie, čo robiť, je celkom bezradný.

Od krutej bolesti v krku a mučivého smädu naostatok oči predsa len otvorí. Zočí, že pri posteli stojí chudý, vysoký mladý muž, jeho tvár zdobí hustá, už sivejúca brada a široké fúzy. V tej tvári pobadal aj akúsi ľútosť.

- Som nadporučík Štefan Kováč, - predstavil sa jeho návštevník. - Ako sa cítite, ujo Jano?

- Mnohem horší jak pes v hlbokej studni, - odpovedal. - Uverte mi, že mnohem horší…

- Verím, - upokojoval ho vyšetrovateľ. - Prepáčte mi, že som nútený vás aj tu vyrušovať a položiť vám niekoľko otázok.

- Áno, chápem…

- V dome bývate sám?

- Sám. Odkedy mi žena umrela.

- Do vášho domu sa vlámali.

- Nevlámali, - riekol vzdorovito. - Kto vám to povedal?

- Váš lekár a sestrička. V ordinácii, kde som bol…

- Já som také nikemu nepovedal. Ani doktorovi, ani sestričke…

Vyšetrovateľ sa na chvíľku zarazil, nechápal, kam mieri starec.

- Koľko peňazí ste mali doma?

- Mám tisíc forintov…

- Iba ste mali, - dodal rýchlo vyšetrovateľ. - Ukradli vám tú tisícku… a celý dom máte hore nohami…

- Ukradli? - vypúlil starec oči. - A dom poprevracali?

- Presne tak, - prikývol vyšetrovateľ.

Starec opäť zatvoril oči. Panebože, ten chlapec sa v živote už nepolepší! - pomyslel si. Na koho sa len ponáša, veď v rodine sme nikdy nemali zlodeja? Bože môj, čo len s ním bude?

- Kto bol včera u vás?

- Nikto.

- Ujo Jano, prečo nám nechcete pomôcť? Predsa my už všetko vieme, chceme si to iba overiť. Prečo tajíte pravdu?

- Já ništ netajím… len som prevelice ustatý…

- Ujko, pochopte, ide o závažnú vec. Stala sa lúpež vo vašom dome, a vás chceli zavraždiť, čo je najväčší zločin zo všetkých previnení. Povedzte nám všetko, pekne jedno za druhým!

- Už som povedal, stala sa nehoda.

- Páchateľa sme už zaistili, - zaútočil vyšetrovateľ. - Vystrájal v miestnej krčme, bol spitý na mol. A viete, že sa ku všetkému aj priznal? Nič nepopieral.

- A čo povedal? - zdvihol starec pohľad na ustarostenú tvár vyšetrovateľa.

- Priznal sa, že potreboval vaše peniaze.

- Tú tisícku?

- Tú. S väčšou sumou ani nepočítal. Prosím vás, povedzte mi všetko, čo o tejto veci viete! Nezastávajte sa toho chlapca, ten si to vôbec nezaslúži.

- Nemám sa zastávať vlastného vnuka? - s námahou vycedil z hrdla otázku plnú obáv a rozhorčenia.

- Tak. Chápem. Bol to teda váš vnuk. Musím spísať zápisnicu a vy mi ju podpíšete.

Vyšetrovateľ čakal, že sa starec s ním podelí o svoje tajomstvo, ale ten iba mlčal, s pevne zovretými perami sa pozeral do očí vyšetrovateľa. Ozval sa až po dlhšom napätom tichu:

- Pán nadporučík, čo myslíte, koľko rokov mám já?

- Viem, koľko. Máte osemdesiatsedem rokov.

- Nuž uvážte, pán nadporučík! Mój vnuk má len dvadsatšest. On potrebuje ochranu, on potrebuje, aby som sa ho zastál. Mna sa už zastát nikdo nemosí. Preto vám hovorím, bola to nehoda. To napíšte do téj zápisnice! Já vám len to podpíšem, ništ iné.

Starec na ďalšie otázky, prosby, neskôr aj vyhrážky vyšetrovateľa nevydal zo seba ani slovka. Zatvoril oči a čakal, aby ho spasili ďalšie milosrdné mdloby.

Zoltán B. Valkán

Narodil sa v Kestúci (Kesztölc) r. 1941 v banícko-roľníckej rodine. Sčasti tu prežil svoje pohnuté detstvo. Sčasti preto, lebo vojna kruto zasiahla do života jeho rodiny: po bolestne skorej smrti otca (1945) sa dostal na Slovensko do maďarskej dediny k príbuzným, ktorí sa sem presídlili. Od svojho dospievania, od r. 1953, keď nastúpil do 7. triedy budapeštianskej slovenskej základnej školy, sa považuje za mestského obyvateľa. V r. 1959 zmaturoval v budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave a o päť rokov neskôr získal diplom stredoškolského profesora maďarského, slovenského a českého jazyka a literatúry. Učiteľom sa však nikdy nestal. Krátky čas pracoval v aparáte Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku a v roku 1966 sa stal redaktorom Ľudových novín, kde začal publikovať aj svoje literárne pokusy.. Po tridsiatich šiestich odpracovaných rokoch v tomto týždenníku r. 2002 ako šéfredaktor šiel do dôchodku. Svoje literárne práce uverejňoval v slovenskom týždenníku, v Našom kalendári a vo viacerých literárnych antológiách. Vyšli mu aj dve samostatné zbierky drobnej prózy.

Diela Zoltána B. Valkána

na portáli www.luno.hu

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=1316

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=1676

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3162

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=5575

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=5625

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6053

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6545

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6755

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6809

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=4874